Helena Slavíková-Rabarová: Rozdiel medzi revíziami

S ukončením štúdií od roku 1968 nastúpila do Štúdia krátkych filmov (na Mostovej ulici v Bratislave) ako vôbec prvý samostatný dramaturg novozaloženého Animovaného filmu. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa kumulujú všetky základné problémy slovenskej animácie. Ich riešenie sa v nasledujúcom období sťaží nepriaznivými podmienkami v celej filmovej oblasti. Vedenie Kresleného filmu pristupuje k prvému vážnemu organizačnému opatreniu - navrhuje vytvoriť tri pracovné tímy ako organizačnú základňu a ako začiatok toho, čo malo vytvoriť predpoklady ku kľudnejšiemu a tvorivejšiemu ovzdušiu. Na čele mali byť tri vyhranené osobnosti: Kubal, Herold a Havettová. Ostatní, ktorí mali dôveru televízie ako samostatní tvorcovia, sa tým cítia byť zaradení medzi outsiderov a ohradia sa tak rázne, že sa opatrenie musí zrušiť. S tým súvisí aj problematika výroby plôškových filmov, ktorá nadobudla podstatný vplyv na profilovanie kádrovej základne Kresleného filmu. Plôškový film predstavuje menej náročnú technológiu a v tom období sa takto realizovali takmer všetky filmy pre televíziu. Dokonalý plôškový film však predpokladá dokonalú znalosť klasickej kreslenej animačnej techniky. Tú prakticky žiaden z tvorcov televíznych plôškových filmov nemal. "Dávajú sa tak na cestu ľahšieho odporu, na ktorej strácajú (alebo môžu stratiť) šance k dosiahnutiu vysoko profesionálneho majstrovstva" - vecne a pravdivo konštatuje Slavíková-Rabarová, ktorá dostáva za úlohu vypracovať "správu" o situácii v animovanom filme, čo je eufemizmus pre získanie písomného materiálu, ktorý umožňuje autora usvedčiť priamo jeho citovaním. Táto prax sa osvedčila už v päťdesiatych rokoch. Práve sebakritické písomné "správy" často slúžili ako podklad pre obžalovací spis. Slavíková-Rabarová to však považuje za "prejav zvýšenej pozornosti" voči Kreslenému filmu a úprimne rozvádza svoje úvahy. Píše o ideovo-umeleckom a ekonomickom osamostatnení, ku ktorému Kreslený film zákonite smeruje" - a to v čase zvýšeného tlaku na tvrdú centralizáciu celého kinematografického procesu, ba celého spoločenského života. Začiatkom roku 1972 bol Helena Slavíková-Rabarová preradená za režisérku Kresleného filmu. V tom čase sa započalo s realizáciou filmov podľa rozprávok Pavla Dobšinského. S problémom pretlmočenia krásneho textu do filmovej obrazovej podoby zviedlo zápas viac autorov - so striedavým úspechom. Najlepšie uspela Helena Slavíková-Rabarová so ''Slncovou pannou'' (1977), kde dominovalo nápadité fotograficko-výtvarné riešenie.

Režisérka pritom dokázala, že humorná nadsádzka jej nie je cudzia a vie z nej funkčne ťažiť. To sa stalo pri seriáli ''Sporíme s Bobčom'' (do 1989) pre Štátnu sporiteľňu, ale najmä pri večerníčkovom seriáli kreslených televíznych filmov ''Rozprávky pre Jozefku'' (1986-1987) na základe literárnej predlohy podľa Rudyarda Kiplinga na objednávku Československej televízie (dovýtvarné 1987návrhy: Peter Cigán, hudba: Ján Melkovič, kamera: Otto Geyer). Tu sa jej podarilo zladiť pozoruhodný štáb s dominanciou nepopisnej Melkovičovej hudby a výborného Štepkovho textu, ktorý s nadhľadom, humorom a originálne komentuje dej na plátne. Jednotlivé časti filmu vtipnou formou pobavia i poučia o vlastnostiach afrických zvierat. Obraz má charakter informatívnej ilustrácie prednášaného textu. Túto ilustratívnosť pomáha prekonávať vynaliezavá animácia, transformujúca výtvarnú parafrázu do reči filmu.

V tomto období Slavíková-Rabarová nachádza aj svoju najšťastnejšiu parketu. Po krátkej pauze sa vracia kuk seriálu bábkových filmov, kalendárnemu cyklu obradového folklóru, detských folklórnych hier, pesničiek a veršovačiek ''Maľovanky - spievanky'' (1982-1989) (výtvarné návrhy: Hana Cigánová, hudba: Svetozár Stračina, kamera: Henrieta Peťovská), ktorý mapuje ľudové zvyky, piesne, rečňovanky i výtvarné artefakty na slovenskej dedine viazané na detský folklór. Jednotlivé diely sú nazvané podľa ročných období: ''Predjarie'' (1982), ''Jar'' (1983), ''Leto'' (1987), ''Jeseň'' (1988). ''Zima'' (1990) a vytvárajú akúsi folklórnu suitu, filmový rok na dedine, o akom snívali ešte v grundierskych časoch slovenskej animácie tvorcovia sústredení okolo režiséra a výtvarníka Bohdana Slavíka. Do pásma piesní, obyčajov a detských hier režisérka umne vkomponúva prvky ľudovej tvorivosti - výtvarnú krásu ľudových výšiviek, drevených a slamených ozdôb, ornamentov a pod. Vcelku šťastne sa jej darí výtvarne rôznorodý materiál udržať v štýlovej čistej rovine, pričom hodnotným jednotiacim výrazovým prostriedkom je Stračinova hudba. Autorka sa nechala inšpirovať tradičnou látkou autentického folklóru (a určitou dávkou nostalgie za jeho rozplývaním sa do stratena). Ide o relatívne voľný cyklus, motivovaný detskými hrami, veršíkmi, piesňami, riekankami. Výtvarno-vizuálne riešenie obrazu je "scénou", na ktorej sa odohráva činnosť ľudovo-umelecky vytvorených postáv a artefaktov v štýlovom a časovom synchróne s hudbou a slovom verša či piesne. Nechýba romantický miestami až sentimentálny výraz, svojrázny kolorit a atmosféra. V ''Maľovankách'' Slavíková-Rabarová zavŕšila pomerne dlhé obdobie hľadania a formulovania svojho osobitého rukopisu a vybudovala pevnú kreatívnu základňu, z ktorej úspešne môže odštartovať svoje niekdajšie "zakliatie", ktoré pri jednej príležitosti presne formuloval Jan Poš: "Nie vždy úspešne prepája snahu o moderný filmový výraz s pietou k ľudovej predlohe a jej štýlovej čistote, či s koeficientom záujmu a možnosťami detského diváka." Podľa zámerov a výsledkov tvorby Slavíkovej-Rabarovej, ako ju poznáme zo začiatku deväťdesiatych rokov (najmä film ''Drotárska púť''), patrí už táto charakteristika minulosti.

Pre Československú televíziu Bratislava nakrútila animované filmy Huncút Králik (1974), Mravčienka (1976), podieľala sa aj na večerníčkovskýchseriáli seriálochkreslených Vodníktelevíznych Rybkavečerníčkov ''Figliar Šupka a figliarvodník ŠupkaRybka'' (1981-1983) (námet: Peter Glocko, scenár/réžia: Zlatica Vejchodská, František Jurišič, Helena Slavíková-Rabarová, výtvarné návrhy: Kazimír Kanala, hudba: Milan Dubovský, kamera: Henrieta Peťovská).

Scenáristicky a režijne sa venovala animovaným filmom pre deti s prevažne etnografickým a umelecko-historickým zameraním. V spolupráci s fotografkou Oľgou Bleyovou nakrútila pomocou tzv. animácie svetlom trikový film Slncová panna (1977, Čestné uznanie na Arsfilme Kroměříž) a