'''Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling''' (* [[27. január]] [[1775]], [[Leonberg (Baden-Württemberg)|Leonberg]] -– † [[20. august]] [[1854]], [[Bad Ragaz]]) bol predstaviteľ [[Nemecko|nemeckého]] klasického [[idealizmus|idealizmu]] a jeho spojenia s [[romantizmus|romantikou]]. Učil v [[Jena|Jene]], [[Würzburg]]u, [[Erlangen]]e, [[Mníchov]]e a [[Berlín]]e. Vzhľadom na neustále menenie jeho filozofie ho nazývali ''Proteus filozofie''. V nadväznosti na [[Immanuel Kant|Immanuela Kanta]] a [[Johann Gottlieb Fichte|Gottlieba Fichteho]] rozpracoval Schelling špekulatívnu filozofiu prírody - koncepciu hierarchie prírodných síl (potencií), ktorá napokon vyústila do filozofie identity. Protiklady subjektu a objektu, reálneho a ideálneho, prírody a ducha sa rozpúšťajú v absolútne ako identite ideálneho a reálneho. Toto absolútno možno bezprostredne postihnúť intelektuálnym nazeraním a v [[umenie|umení]], ktoré stojí rovnoprávne vedľa [[filozofia|filozofie]] či dokonca nad ňou a zjednocuje všetko, čo sa oddeľuje. V predmetoch empirickej skutočnosti je podľa toho či oného stupňa primerane zastúpená príroda alebo duch. V dôsledku toho tvorí ríša prírody i ríša ducha (dejiny) (vývinový) rad, ktorého jednotlivé stupne označuje Schelling ako potencie. Spríbuznené sú tieto potencie len prostredníctvom ich spoločného prazákladu –– absolútna. Preto jeden stupeň nevzniká s druhého, ale absolútno ho necháva zo seba vzísť, aby tak dospelo k svojmu úplnému rozvinutiu.
Od roku [[1807]] sa Schelling zameriaval na problém slobody človeka a na jeho vzťah k [[boh]]u založený v jeho [[vôľa|vôli]]. Potom Schelling rozpracoval vo svojej metafyzike dejín náboženstva základy neskoršej vedy o [[náboženstvo|náboženstve]]. Posledné štádium jeho filozofie predstavuje hlbokomyseľná, ťažko prístupná [[mystika]].
