František II. Rákoci: Rozdiel medzi revíziami

| Meno = František II. RákociRákóczi

'''[http://policity.eu/wp-content/uploads/2012/09/0000magyarszlovak.png František II. RákociRákóczi]''' ({{V jazyku|hun|II. Rákóczi Ferenc}}) (* [[27. marec]] [[1676]] [[Borša]] – † [[8. apríl]] [[1735]] Tekirdağ, [[Osmanská ríša]]) bol [[Sedmohradsko|sedmohradský]] veľmož a vodca posledného [[Protihabsburské stavovské povstania|protihabsburského stavovského povstania]] v rokoch [[1703]] až [[1711]].

V roku 1692 sa vrátil do [[Viedeň|Viedne]], ale s matkou sa už nikdy nestretol. RákociRákóczi sa v septembri [[1694]] v [[Kolín nad Rýnom|Kolíne nad Rýnom]] oženil. Za manželku si zobral vtedy 15 ročnú kňažnú Šarlotu Amáliu z Hessen-Rheinfelsu. Manželia spolu žili na [[Šariš]]i na Rákociho majetkoch. Mali syna Juraja<ref>Balla A. Rákóczi Ferenc Budapest 1943</ref>

Roku [[1700]] bol pre podozrenie z pripravovaného povstania zatknutý, ale z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu podarilo v roku [[1701]] s pomocou cisárskeho kapitána [[Gottfried Lehman|Gottfrieda Lehmanna]] ujsť do Poľska.<ref>Rákoczi fejedelem émlékiratai a magyarországi háborúról 1703 tól annak végeíg Budapest 1978</ref> Odtiaľ sa na čele ozbrojencov začiatkom júna [[1703]] vrátil do vlasti s cieľom začať povstanie. Situácia bola priaznivá, pretože ešte začiatkom roku 1703 sa značná časť cisárskych posádok v Uhorsku začala presúvať na západoeurópske bojiská do vojny s Francúzmi a Bavormi o [[vojna o španielske dedičstvo|španielske dedičstvo]]. František II. RákociRákóczi povzbudený peniazmi a sľubmi francúzskeho kráľa [[Ľudovít XIV.|Ľudovíta XIV.]], nechal vyhotoviť zástavy s heslom „''s Bohom za vlasť a slobodu''“ (''cum Deo pro patria et libertate''), a poslal ich s výzvou do Uhorska. Na jeho panstvách v [[Panstvo Makovica|Makovici]] a [[Mukačevo|Mukačeve]] sa jeho sedliaci ako prví chopili zbraní. RákociRákóczi sa postavil na ich čelo. Nedarilo sa im však a onedlho sa dostavil prvý neúspech. Aby Rákoci na poslednú chvíľu zvrátil prvú porážku sedliackych oddielov poveril svojho významného generála [[Mikuláš Berčéni|Mikuláša Bercsényiho]] dodatočným zverbovaním 600 žoldnierov z Poľska. Aby si získal nových bojovníkov vydal v septembri 1703 patent.<ref>''Rákóczi Ferenc fejedelem emlémkiratai a magyarországi háborúról 1703-tól annak végéik'', Budapešť, 1978</ref> Podľa neho mali byť [[Poddanstvo (roľníci)|poddaní]] počas účasti na povstaleckých bojoch úplne oslobodení od povinností a platenia dávok. Roľníci sa s nadšením hrnuli do povstaleckej armády s nádejou, že víťazstvo im prinesie vytúženú slobodu. Drobných [[Zeman|zemanov]] a [[Mešťan (spoločenská vrstva)|mešťanov]] si získaval prísľubmi [[Náboženská sloboda|náboženskej slobody]]. Neskôr sa do povstania darilo zapojiť aj [[šľachta|šľachtu]], ktorej čoraz väčšia prítomnosť však zmenila jeho charakter zo sociálneho na stavovské.<ref>Tibenský a kol. ''[[Slovensko (encyklopédia Vydavateľstva Obzor)|Slovensko Dejiny]]''. 2., preprac. a dopln. vyd. Bratislava: [[Vydavateľstvo Obzor|Obzor]], 1978 str. 382</ref>

[[Súbor:Rodošto, Košice.jpg|náhľad|vpravo|Socha Františka II. RákocihoRákócziho v [[Košice|košickom]] Rodošte]]

V marci [[1704]] sa k nemu pridal dokonca cisársky generál [[Šimon Forgách]], ktorý ho nasledoval až do exilu.<ref>Trenčianska župa Kongregačné písomnosti, č. 205 z 26.septembra 1703.</ref> Postupne sa im podarilo obsadiť väčšiu časť krajiny. [[Habsburgovci]] ovládali už iba [[Bratislava|Bratislavu]], pevnosť [[Leopoldov]] a [[Trenčín]]. Počas roku 1704 povstalci ovládali celé územie dnešného [[Horné Uhorsko|Slovenska]] a [[Sedmohradsko]]. Rákoci bol v roku 1704 v Belehrade zvolený za knieža a neskôr v [[Sečany|Sečanoch]] (20.septembra 1705) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku. Na území Uhorskej konfederácie však nebolo všetko ideálne. Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali sa začal ozývať z radov stoličnej šľachty. [[Turčianska stolica]] vydala začiatkom roku 1707 okružný list, v ktorom poukázala na to, že RákocihoRákócziho nariadenia sú v rozpore so zákonmi a slobodami krajiny, a že proti nim nemožno ani protestovať, čo za vlády Habsburgovcov bolo celkom bežné a samozrejmé.<ref>Ivan Mrva: ''Slovensko vo víre dejín'', 22, 1987, Práca</ref> Konflikt vyvrcholil v [[Ónod]]e na sneme, kde na mieste zabili vyslancov Turčianskej stolice [[Rakovskí|Melchiora Rakovského]] a ťažko zraneného [[Krištof Okolicsányi|Krištofa Okolicsányiho]] popravili na druhý deň. Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil, že „ohrozujú uhorskú revolúciu“.

František II. RákociRákóczi nevyužil mierové ponuky cisára [[Jozef I. Habsburský|Jozefa I.]], ktorý bol ochotný ponúknuť [[kuruc]]kým povstalcom ústupky. Viac ako polroka trvajúce rozhovory však nikam neviedli. Obidve strany prerušili mierové rozhovory a v lete [[1706]] obnovili boje. Značná časť prívržencov RákocihoRákócziho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové ponuky. [[Bitka pri Trenčíne|Pri Trenčíne]] sa v auguste [[1708]] odohrala osudná rozhodujúca bitka, v ktorej utrpeli povstalci zdrvujúcu porážku, hoci boli v prevahe. RákocihoRákócziho život bol ohrozený, keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa [[Vavrinec Pekry|Vavrinca Pekryho]], preskakujúc potok, spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, pretože sa rozšírila správa, že Rákoci zomrelRákóczizomrel.

Po bitke pri Trenčíne už poddaní nemali záujem slúžiť v RákocihoRákócziho armáde ani za cenu prísľubu, že im bude pridelená pôda a naveky budú oslobodení od dávok a povinností. RákociRákóczi emigroval začiatkom roku [[1711]] spolu s vernými veliteľmi do Poľska, kde mu zakúpil francúzsky kráľ Ľudovít XIV. do daru Jaroslawské panstvo. Kňažná Sieniawská mu taktiež v Poľsku poskytovala všestrannú podporu. V Poľsku mal v pláne sprostredkovať pomoc ruského cára [[Peter Veľký|Petra I.Veľkého]] na pokračovanie odboja proti Habsburgovcom. Cár Peter Veľký mu ponúkol aj [[azyl]] na Ukrajine, ale on sa chcel ešte stretnúť s kráľom [[Ľudovít XIV.|Ľudovítom XIV.]]