Semiotika: Rozdiel medzi revíziami

Semiotika sa považuje za istú formu štrukturalizmu. Ten sa zameriava na hĺbkové štruktúry v pozadí kultúry, ktoré sa nemenia a ktoré ovplyvňujú, mnohokrát determinujú životy jednotlivcov, formujú poznávacie procesy. Semiotika sa oproti tomu zameriava skôr na „povrch“ kultúry a skúma jej formy, ktoré sú veľmi premenlivé, najmä spôsoby, akým je v nich význam organizovaný. Zo semiotiky sa stal jeden z kľúčových nástrojov analýzy súčasnej kultúry. <ref name=":0" />

 

Teória znaku sa spracúvala a používa v rámci logiky, psychológie, teológie, lingvistiky a rôznych iných vied. Semiotika sa ako veda delí na viaceré odvetvia.

 

Keďže sa semiotika zaoberá významom a procesom ich kódovania do znakov a skupín znakov, umožňuje to nielen interpretovať literárne texty, ale aj fotografiu, film, televízne vysielanie – každý kultúrny produkt a činnosť, na ktoré sa dalo nazerať ako na text alebo diskurz.<ref name=":0" />

 

Z hľadiska histórie má semiotika počiatky už v antickej filozofii. S definíciou znaku prišiel '''Platón''', ktorý tvrdil, že predmety sú označované znakmi na základe dohody. Ďalší filozof, '''Aristoteles''', vzťah medzi označovanou vecou a slovom nazýva „sémeion“ (označenie) a vzťah medzi pojmom a jeho vyjadrením slovami nazýva „symbolon“ (znak). Stoici opísali vzťahy medzi znakom a označovaným predmetom (denotát), ktorý označujeme ako trojuholník referencie (znak – denotát – význam).<ref name=":0" />