Česko-slovenské opevnenie: Rozdiel medzi revíziami

ČeskoslovenskoČesko-Slovensko bolo po [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojne]] novou krajinou na mape Európy. Jeho existencia bola tŕňom v oku viacerých štátnych celkov, ktoré ho obklopovali. Prakticky jedinou susednou krajinou, ktorá bola spojencom Česko-Slovenska bolo [[Rumunsko]]. Spočiatku v 20. rokoch česko-slovenský [[štáb]] počítal s aktívnym vedením bojových operácií a pri vzájomnom konflikte so susedmi k preneseniu bojových operácií na nepriateľské územie.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

V neskoršom období však začínalo byť jasné, že v prípade budúceho rozsiahleho ozbrojeného konfliktu so svojimi susedmi, hlavne s Nemeckom a Maďarskom nebude mať ČeskoslovenskoČesko-Slovensko dostatok ľudských síl na to, aby sa efektívne bránilo bez použitia opevnení, ktoré dokážu viazať väčšie množstvo útočiacich vojsk. Obrana založená na pevných opevneniach v najohrozenejších úsekoch bola z hľadiska ekonomických možností krajiny, ktorá mala brániť rozsiahlu hranicu najvhodnejším riešením. Rozhodujúcim momentom, ktorý ovplyvnil výstavbu opevnení bol rok 1933, kedy sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik [[Adolf Hitler]], ktorého politickým cieľom bolo revidovať etnické hranice Nemecka na úkor svojich susedov.

ČeskoslovenskoČesko-Slovensko nebolo jedinou demokratickou krajinou v Európe, ktorá sa spoliehala na systém opevnení pozdĺž hraníc. Boli nimi napr. [[Holandsko]] a [[Francúzsko]]. Francúzska koncepcia obrany východnej hranice po [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojne]] sa tiež spoliehala na systém ťažkých opevnení, známy ako [[Maginotova línia]]. Medzi československýmčesko-slovenským opevnením a Maginotovou líniou však bol veľký rozdiel už v samotnej koncepcii opevnenia. Maginotova línia mala zastaviť nepriateľa na hraniciach a nepustiť ho ďalej. ČeskoslovenskéČesko-slovenské opevnenie malo predovšetkým chrániť krajinu pred nečakaným útokom kým prebehne [[mobilizácia (vojenstvo)|mobilizácia]] poľnej armády. Malo teda získať čas spomalením nepriateľského bleskového úderu a v rámci vojenských plánov sa dokonca počítalo s následným ústupom z týchto postavení. Už samotná koncepcia opevnenia pozdĺž hranice s Nemeckom a Maďarskom si vyžadovala zachovanie neutrality [[Rakúsko|Rakúska]] a [[Poľsko|Poľska]]. Po [[Anšlus|anšluse Rakúska]] však bolo jasné že podmienky na vedenie úspešnej obrany nebudú dobré. Problematické zostávalo aj nepredvídateľné jednanie Poľska. V rámci vtedajšej koncepcie obrany sa preto počítalo aj s opevnením na čiarach vo vnútrozemí aby bolo možné v prípade nepriaznivej situácie ustúpiť z Česka až na Slovensko.

Pre československýchčesko-slovenských architektov pevností bola síce Maginotova línia inšpiráciou, ale z Francúzska nikdy nebola dodaná žiadna projektová dokumentácia. ČeskoslovenskíČesko-slovenskí vojenskí a stavební odborníci viackrát navštívili Maginotovu líniu, československéčesko-slovenské pevnosti však boli vlastnou konštrukciou, v mnohom pritom boli dokonalejšie a lepšie.

Potrebu rozsiahleho opevnenia a celkovej defenzívnej stratégie československejčesko-slovenskej armády kritizovalo koncom 30. rokov viacero kompetentných činiteľov, napr. gen. [[Vojtěch Luža]]. Aj Luža, napriek svojej stratégii mobilnej vojny, však tiež počítal s pevnostnou obranou niektorých dôležitých úsekov.

Následne došlo na jar 1935 ku konkrétnym organizačným krokom s cieľom vytvoriť organizáciu, ktorá bude opevňovacie práce priamo riadiť a vykonávať. 20. marca 1935 vznikla [[Rada pre opevňovanie]] (RO) na čele s L. Krejčím. Rada pre opevňovanie mala za úlohu získať finančné prostriedky a materiál potrebný pre výstavbu opevnení. Ako poradný orgán Najvyššej rady obrany štátu, tiež navrhovala postupnosť a naliehavosť výstavby jednotlivých úsekov. Ďalej tiež riadila a koordinovala činnosť [[Riaditeľstvo opevňovacích prác|Riaditeľstva opevňovacích prác]], ktoré malo za úlohu vlastnú realizáciu stavieb. Jej vedením bol poverený [[Karel Husárek|K. Husárek]]. 12. decembra 1935 bol vládou schválený program výstavby ťažkých objektov v najohrozenejších úsekoch hranice. 5. júna 1936 bola odsúhlasená výstavba siete opevnení pozdĺž celej hranice. Definitívny plán opevnení však určil 9. novembra 1936 vo svojom pláne gen. Husárek.<ref name="TMD">Čapka, F., Lunerová, J., 2011, ''Tragedie mnichovské dohody. Skutečná fakta a odhalené mýty.'' Cpress, Brno, s. 36-37</ref> Podľa plánu mohlo opevnenie začať plniť svoje funkcie po ukončení prvej etapy výstavby v priebehu roku 1939. Pre výstavbu československáčesko-slovenská vláda uvoľnila 10,14 miliardy [[Koruna česko-slovenská|vtedajších korún]]<ref name="TMD"/>.

V septembri 1938, v období, kedy európske mocnosti začali s jednaním o odstúpení československýchčesko-slovenských [[Sudety|Sudiet]] nacistickému Nemecku, nebolo na väčšine územia opevnenie dokončené, alebo plne vybavené. Na viacerých úsekoch ešte neboli zriadené jednotky, ktoré mali bunkre brániť, alebo vybrané jednotky ešte neboli na ich obranu adekvátne vycvičené. Podľa predpokladov mali byť objekty bojaschopné ku koncu roku 1939. V dôsledku [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej zmluvy]] však museli československéčesko-slovenské vojská prevažnú väčšinu opevnení po 6. októbri 1938 opustiť. Napriek tomu, že armáda bola pripravená a odhodlaná sa za každú cenu brániť, nová pomníchovská vláda rozhodla jednotky do decembra 1938 demobilizovať. Existujúce vybavenie pevností sa síce podarilo demontovať, avšak onedlho padlo do rúk nacistov pri okupácii zvyšku krajiny v marci 1939.