Bitka o Sevastopoľ (1942): Rozdiel medzi revíziami

Od začiatku roku 1942 von Manstein, v dôsledku bojových operácií proti vylodeniu na Kerči zastavil ofenzívne operácie proti mestu. Po likvidácii nepriateľa na východe Krymu sa Mansteinova 11. armáda opäť obrátila na Sevastopoľ. Pokračovalo aj intenzívne ostreľovanie mesta ťažkými delami, ktoré sa ešte zosilnelo po [[20. máj]]i, pričom najväčšiu intenzitu dosiahlo medzi 2. a [[6. jún]]om. Nemci koncentrovali pri meste asi 1000 diel, čo predstavovalo na nemeckej najväčšiu koncetráciu delostrelectva počas celej vojny. Jeden z ťažkých kanónov Nemci umiestnili priamo do bývalého paláca [[Tatári|Tatárskych]] [[chán]]ov v meste [[Bachčisaraj]] druhý z kanónov stál pri meste [[Duvankoj]]. Pri tejto príležitosti jeden z 4,8 tonových {{mm|800|m}} granátov dela Dora prerazil asi {{m|27|m}} hlboko do materskej [[hornina|horniny]] a explodoval v sovietskom podzemnom muničnom sklade.<ref name="Paul Carell">Paul Carell: ''Stalingrad / Sláva a pád 6. armády'', Naše Vojsko, Praha 1994, 162 s.</ref> [[7. jún]]a nemecká [[Luftflotte 4]] pod vedením [[Wolfram von Richthofen|Wolframa von Richthofena]] začala intenzívne letecké bombardovanie mesta. Bolo zrejmé, že nový útok na mesto na seba nenechá dlho čakať. Sovietska Prímorská armáda v Sevastopoli mala na jar [[1942]], 107&nbsp;000 mužov, z toho asi 82 000 v bojových jednotkách, asi 20&nbsp;000 z nich boli oddiely námornej pechoty. Celkovo však mala táto armáda značný nedostatok tankov (iba 38) a lietadiel (53 strojov). Mansteinova 11. armáda naproti tomu disponovala asi 200 000 mužmi z toho približne 175 000 v bojových jednotkách, 1300 delami rôzneho kalibru<ref name="Paul Carell"/>, 450 obrnenými vozidlami (avšak takmer žiadnymi [[tank (vozidlo)|tankmi]]ami) a asi 600 lietadlami. Oporou sovietskych vojsk okrem relatívne silnej a rozčlenenej obrany, ktorá sa opierala o niekoľko veľmi silných pevností, bolo i početné pozemné aj námorné [[delostrelectvo]] o sile asi 600 hlavní. Sovieti sa navyše počas zimy a začiatku jari snažili čo najviac zásobiť, pretože jarné [[hmla|hmly]], ktoré chránili ich prepravu nad morom i v horských údoliach a roklinách pred [[Luftwaffe]], sa mali čoskoro rozplynúť. Začiatkom druhej polovice [[máj]]a [[1942]] generál [[Ivan Jefimovič Petrov|Petrov]] zvolal poradu divíznych veliteľov jednotiek pri Sevastopole a oznámil im, že podľa všetkého Nemci v nasledujúcom období uskutočnia rozhodujúci útok na mesto. Rovnako svojich podriadených oboznámil so skutočnosťou, že v prípade prelomenia sovietskych pozícií nebude možné posádku evakuovať a ich jednotky budú musieť vynaložiť všetko úsilie aby pád mesta čo najviac oddialili.

}}</ref> [[7. jún]]a túto jednotku postihol ťažký nálet 25 nemeckých bombardérov. Obrancom sa podarilo 2 z nich zostreliť. Po skončení náletu však nasledovali silné útoky pechoty podporovanej obrnenými vozidlami. Tvrdé boje neutíchali celých 16 hodín. Veliteľ batérie kapitán [[Nikolaj Andrejevič Vorobiov]] bol v tomto boji ťažko ranený a následne evakuovaný (neskôr na následky zranení zomrel). Jeho miesto 8. júna prebral jeho zástupca poručík [[Ivan Semionovič Pianzin]], ktorý sa najprv musel do postavení jednotky, ktorá už bola medzičasom obkľúčená prebojovať z veliteľstva. Čo sa mu podarilo až 11. júna. Následných niekoľko dní sa delostrelci bránili nemeckým útokom. 13. júna v jednotke zostalo asi 30 preživších, buď ranených alebo vyčerpaných niekoľkodňovými bojmi. Práve v tej dobe na nich Nemci udreli 10 tankamitankmi a [[prápor]]om pechoty.<ref>Vladimír Karpov: Generál / Boje o Krym. Praha, Naše Vojsko, 1985, s. 218 - 219</ref> Keď Pjanzin hlásil veliteľstvu divízie svoju beznádejnú situáciu predposlednýkrát, oznámil, že jeho vojakom došla munícia a prakticky všetka živá sila jednotky je už vyradená z boja. Ale vzhľadom na to, že sa v postavení batérie nachádzalo veľké množstvo nepriateľských vojakov, žiadal o delostreleckú paľbu zameranú na vlastné pozície. Boje nakoniec prežil len jediný sovietsky vojak. Poručíkovi Pjanzinovi bol posmrtne udelený titul [[Hrdina Sovietskeho zväzu]].

Nemecký XXX. zbor v tej dobe pokračoval v krvavých útokoch na Sapunskú líniu pozdĺž jaltskej a balaklavskej cesty. V dlhotrvajúcich bojoch nakoniec nemecké a rumunské jednotky na niektorých miestach prenikli aj touto líniou. Generál Petrov [[29. jún]]a prikázal túto líniu vyprázdniť. Posledné boje pred Sevastopoľom boli veľmi ťažké. Horúčava počas posledných týždňov bitky, zápach nepochovaných mŕtvol a toxické splodiny požiarov v ruinách prinútili mnoho vojakov siahnuť po [[plynová maska|plynových maskách]]. Veľa vojakov v prvej línií pre neustály zápach rozkladajúcich sa mŕtvych tiel posledné dni bojov prestala prijímať potravu. V dôsledku toho, že posledné sovietske letisko v perimetri sa tak ocitlo na dostrel nemeckého pozemného delostrelectva, prišli Sovieti aj o svoje posledné letecké krytie. Na konci júna v divíziách obrancov zostalo len okolo 300—400 ľudí, sily brigád poklesli na 200 mužov. Preživší obrancovia sa nakoniec stiahli na západ k [[Mys Chersones|mysu Chersones]], kde sa nachádzala posledná línia obrany s železobetónovou 35. pobrežnou batériou. Bola posledným miestom, ktoré zostalo v okolí Sevastopoľa v sovietskych rukách. Organizovaný odpor zostatkov Sevastopoľskej posádky bol Nemcami zlikvidovaný v noci z 1. na 2. júla 1942.