Bitka o Sevastopoľ (1942): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Zmenenie dnešnej politickej chybi
Vegetator (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Riadok 104:
=== Ostreľovanie a bombardovanie mesta ===
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101I-230-0699-07, Russland, Transport eines Verwundeten.jpg|náhľad|vpravo|Nemeckí pešiaci pri odvoze raneného spolubojovníka.]]
Od začiatku roku 1942 von Manstein, v dôsledku bojových operácií proti vylodeniu na Kerči zastavil ofenzívne operácie proti mestu. Po likvidácii nepriateľa na východe Krymu sa Mansteinova 11. armáda opäť obrátila na Sevastopoľ. Pokračovalo aj intenzívne ostreľovanie mesta ťažkými delami, ktoré sa ešte zosilnelo po [[20. máj]]i, pričom najväčšiu intenzitu dosiahlo medzi 2. a [[6. jún]]om. Nemci koncentrovali pri meste asi 1000 diel, čo predstavovalo na nemeckej najväčšiu koncetráciu delostrelectva počas celej vojny. Jeden z ťažkých kanónov Nemci umiestnili priamo do bývalého paláca [[Tatári|Tatárskych]] [[chán]]ov v meste [[Bachčisaraj]] druhý z kanónov stál pri meste [[Duvankoj]]. Pri tejto príležitosti jeden z 4,8 tonových {{mm|800|m}} granátov dela Dora prerazil asi {{m|27|m}} hlboko do materskej [[hornina|horniny]] a explodoval v sovietskom podzemnom muničnom sklade.<ref name="Paul Carell">Paul Carell: ''Stalingrad / Sláva a pád 6. armády'', Naše Vojsko, Praha 1994, 162 s.</ref> [[7. jún]]a nemecká [[Luftflotte 4]] pod vedením [[Wolfram von Richthofen|Wolframa von Richthofena]] začala intenzívne letecké bombardovanie mesta. Bolo zrejmé, že nový útok na mesto na seba nenechá dlho čakať. Sovietska Prímorská armáda v Sevastopoli mala na jar [[1942]], 107&nbsp;000 mužov, z toho asi 82 000 v bojových jednotkách, asi 20&nbsp;000 z nich boli oddiely námornej pechoty. Celkovo však mala táto armáda značný nedostatok tankov (iba 38) a lietadiel (53 strojov). Mansteinova 11. armáda naproti tomu disponovala asi 200 000 mužmi z toho približne 175 000 v bojových jednotkách, 1300 delami rôzneho kalibru<ref name="Paul Carell"/>, 450 obrnenými vozidlami (avšak takmer žiadnymi [[tank (vozidlo)|tankmi]]ami) a asi 600 lietadlami. Oporou sovietskych vojsk okrem relatívne silnej a rozčlenenej obrany, ktorá sa opierala o niekoľko veľmi silných pevností, bolo i početné pozemné aj námorné [[delostrelectvo]] o sile asi 600 hlavní. Sovieti sa navyše počas zimy a začiatku jari snažili čo najviac zásobiť, pretože jarné [[hmla|hmly]], ktoré chránili ich prepravu nad morom i v horských údoliach a roklinách pred [[Luftwaffe]], sa mali čoskoro rozplynúť. Začiatkom druhej polovice [[máj]]a [[1942]] generál [[Ivan Jefimovič Petrov|Petrov]] zvolal poradu divíznych veliteľov jednotiek pri Sevastopole a oznámil im, že podľa všetkého Nemci v nasledujúcom období uskutočnia rozhodujúci útok na mesto. Rovnako svojich podriadených oboznámil so skutočnosťou, že v prípade prelomenia sovietskych pozícií nebude možné posádku evakuovať a ich jednotky budú musieť vynaložiť všetko úsilie aby pád mesta čo najviac oddialili.
 
=== Druhý útok na mesto ===
Riadok 119:
| miesto =
| jazyk = rusky
}}</ref> [[7. jún]]a túto jednotku postihol ťažký nálet 25 nemeckých bombardérov. Obrancom sa podarilo 2 z nich zostreliť. Po skončení náletu však nasledovali silné útoky pechoty podporovanej obrnenými vozidlami. Tvrdé boje neutíchali celých 16 hodín. Veliteľ batérie kapitán [[Nikolaj Andrejevič Vorobiov]] bol v tomto boji ťažko ranený a následne evakuovaný (neskôr na následky zranení zomrel). Jeho miesto 8. júna prebral jeho zástupca poručík [[Ivan Semionovič Pianzin]], ktorý sa najprv musel do postavení jednotky, ktorá už bola medzičasom obkľúčená prebojovať z veliteľstva. Čo sa mu podarilo až 11. júna. Následných niekoľko dní sa delostrelci bránili nemeckým útokom. 13. júna v jednotke zostalo asi 30 preživších, buď ranených alebo vyčerpaných niekoľkodňovými bojmi. Práve v tej dobe na nich Nemci udreli 10 tankamitankmi a [[prápor]]om pechoty.<ref>Vladimír Karpov: Generál / Boje o Krym. Praha, Naše Vojsko, 1985, s. 218 - 219</ref> Keď Pjanzin hlásil veliteľstvu divízie svoju beznádejnú situáciu predposlednýkrát, oznámil, že jeho vojakom došla munícia a prakticky všetka živá sila jednotky je už vyradená z boja. Ale vzhľadom na to, že sa v postavení batérie nachádzalo veľké množstvo nepriateľských vojakov, žiadal o delostreleckú paľbu zameranú na vlastné pozície. Boje nakoniec prežil len jediný sovietsky vojak. Poručíkovi Pjanzinovi bol posmrtne udelený titul [[Hrdina Sovietskeho zväzu]].
 
13. júna bola na torpédoborcoch presunutá do mesta 138. strelecká brigáda, ktorá bola významnou oporou v nasledujúcich bojoch. Napriek zodpovednej obrane a silnému protiútoku sovietskych vojsk na Mekenzieho horách [[11. jún]]a sa nemeckým jednotkám [[16. júna]] [[1942]] podarilo definitívne zlomiť odpor prvého pásma obrany. LIV. zbor postupne premohol sovietsku obranu v severnej časti mesta a dosiahol na viacerých miestach pobrežie Severnej zátoky. V jeho tyle zostalo ešte niekoľko menších sovietskych enkláv, ako napríklad 30. batéria pobrežnej obrany (tzv. pevnosť Maxim Gorkij) a rad iných menších oddielov, ktoré sa tvrdošijne bránili do 22. až 24. júna<ref name="BSE"/>. Následne sa rozhoreli ťažké boje o [[Inkermanské výšiny]] a koniec Severnej zátoky v druhom pásme obrany. Sovietska situácia sa rýchlo zhoršovala. Krátiace sa noci spôsobili, že zásobovanie obrancov muníciou sa stalo neudržateľné. 17. júna sa do prístavu dostal posledný transport - zásobovacia loď Belostok.
Riadok 127:
[[26. jún]]a boli po ťažkých bojoch nútení obrancovia vyprázdniť strategicky dôležitú výšinu 113,7 nad koncom zátoky. Likvidácia sovietskej obrany na tomto úseku však už bola takmer úplná. Toho istého dňa sa do prístavu dostalo posledné veľké hladinové plavidlo, ktoré prinieslo zásoby - vedúci torpédoborec Taškent. 27. júna sa podarilo obrancom dopraviť do mesta poslednú nepočetnú posilu, jednotky 142. streleckej brigády. [[28. jún]]a sa nemecké vojská pokúsili prekvapiť obrancov mesta náhlym obojživelným výsadkom na južnom brehu severnej zátoky. Sovieti, ktorí už v tej dobe trpeli nedostatkom živej sily museli proti výsadku nasadiť iba provizórne zozbierané sily a tak boli Nemcami získané predsunuté postavenia udržané až do noci, kedy boli ich jednotky posilnené. Nemci tu však nepostúpili ich úspech sa dostavil na inom mieste. Po strate obce [[Inkerman]] 27. júna, Sovieti vyhodili do vzduchu svoj blízky podzemný sklad munície. Obrovská explózia odtrhla kus svahu asi {{m|30|m}} vysoký a {{m|300|m}} dlhý. Padajúce skaly zničili v údolí postupujúcu nemeckú kolónu. Otrasy bolo zreteľne cítiť desiatky kilometrov ďaleko.
[[Súbor:Bundesarchiv N 1603 Bild-126, Russland, bei Sewastopol, Zerstörungen.jpg|náhľad|vpravo|Nemci pri zničenom betónovom bunkri.]]
Nemecký XXX. zbor v tej dobe pokračoval v krvavých útokoch na Sapunskú líniu pozdĺž jaltskej a balaklavskej cesty. V dlhotrvajúcich bojoch nakoniec nemecké a rumunské jednotky na niektorých miestach prenikli aj touto líniou. Generál Petrov [[29. jún]]a prikázal túto líniu vyprázdniť. Posledné boje pred Sevastopoľom boli veľmi ťažké. Horúčava počas posledných týždňov bitky, zápach nepochovaných mŕtvol a toxické splodiny požiarov v ruinách prinútili mnoho vojakov siahnuť po [[plynová maska|plynových maskách]]. Veľa vojakov v prvej línií pre neustály zápach rozkladajúcich sa mŕtvych tiel posledné dni bojov prestala prijímať potravu. V dôsledku toho, že posledné sovietske letisko v perimetri sa tak ocitlo na dostrel nemeckého pozemného delostrelectva, prišli Sovieti aj o svoje posledné letecké krytie. Na konci júna v divíziách obrancov zostalo len okolo 300—400 ľudí, sily brigád poklesli na 200 mužov. Preživší obrancovia sa nakoniec stiahli na západ k [[Mys Chersones|mysu Chersones]], kde sa nachádzala posledná línia obrany s železobetónovou 35. pobrežnou batériou. Bola posledným miestom, ktoré zostalo v okolí Sevastopoľa v sovietskych rukách. Organizovaný odpor zostatkov Sevastopoľskej posádky bol Nemcami zlikvidovaný v noci z 1. na 2. júla 1942.
 
V priebehu záverečných 3 týždňov útoku na mesto Luftwaffe v oblasti uskutočnila okolo 23 000 letov a zhodila 20 529 ton bômb. Bolo to takmer toľko ako dopadlo na celú Veľkú Britániu počas náletov Blitz v roku 1941.<ref name="Ostfornt">Charles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 57-58</ref>