Ján Radomil Kvačala: Rozdiel medzi revíziami

Popri svojich odborných predmetoch, latinčine, gréčtine, maďarčine, nemčine, vyučoval v Bratislave aj slovenčinu. Pedagogická prax zrejme spôsobila, že téma jeho dizertačnej práce sa stala iba prvým ohnivkom vo veľkej reťazi spisov, úvah a článkov venovaných J. A. Komenskému. Cenným prínosom bolo už to, že zostavil bibliografiu novšej literatúry o Komenskom a publikoval ju česky, nemecky a maďarsky. Počas svojho vtedajšieho bratislavského pôsobenia v ďalších prácach skúmal vzťahy Komenského k významným osobnostiam, ako bol filozof F. Bacon, Rákociovci a vizionár Mikuláš Drábik. Ku Komenskému sa často vo svojej vedeckej tvorbe vracal. Možno povedať, že bol najvýznamnejším slovenským komeniológom. Napísal Drobnosti o rodisku a mladosti Komenského a k 300. výročiu jeho narodenia v ''Evangelikus egyház és iskola'' príspevok Comenius a informoval o založení medzinárodnej spoločnosti Comenius. V roku spomenutého jubilea ([[1892]]) napísal svoju najväčšiu prácu o Komenskom "''Johann Amos Comenius, sein Leben und seine Schriften''", ktorá sa stretla s pozitívnym ohlasom. Toto dielo je medzníkom v bádaní o Komenskom. V nemčine je aj jeho práca D. J. Jablonsky und Grosspolen zostavená z dodatkov ku Komenského korešpondencii. Edícia Komenského korešpondencie vychádzala vo viacerých zväzkoch v rokoch [[1897]]  –  [[1901]]. V roku 1897 začal vydávať dokumenty o J. A. Komenskom. Prvý zväzok bol zostavený z korešpondencie. V tom istom roku mal v [[Petrohrad]]e prednášku Komenský a Rousseau – dvaja horlivci v histórii výchovy, ktorá vyšla nemecky, česky a slovensky. V Monumenta Germaniae Paed. (zv. 26, 44 s. a zv. 32, 395 s.) publikoval svoju prácu, ktorá mala pôvodne názov: Die paedagogische Reform des Comenius in Deutschland bis zum Ausgange des XVII. Jahrhunderts. Aj počas svojho pôsobenia v Rusku pokračoval vo vydávaní prameňov ku Komenskému. V Aktoch jurjevskej univerzity mu v roku [[1909]] vyšli Analecta Comeniana (178 s.) V roku [[1910]] sa začal projekt vydávania zobraných spisov Komenského a všetkých prameňov týkajúcich sa tohto obdobia. Kvačala sa stal hlavným redaktorom a prispievateľom do tejto edície. Zo súborných spisov vyšlo v rokoch 1910 – [[1920]] v slovenčine 13 zošitov.

K vyšším organizačným celkom, podobným katolíckym biskupstvám, uhorskí luteráni dospievali postupne a zdá sa, že skôr s praktických dôvodov. Sedmohradskí Sasi mali už roku 1553 svojho superintendenta. Na našom území Slovenska sa do svojej superintendencie (mattyúsföldi) združili najskôr luteráni maďarskej národnosti. Jej pokračovaním bol útvar, ktorý vytvoril evanjelický duchovný Peter Bornemissza na území ostrihomského arcibiskupstva. Zahrňoval slovensky a maďarský hovoriace senioráty bratislavskej, nitrianskej, tekovskej, novohradskej, hontianskej, gemerskej, ostrihomskej, komárňanskej, rábskej a mošoňskej stolice. Príčiny oddelenia maďarských luteránov od prevažne nemecko-slovenského prostredia vidí Kvačala v odlišnej liturgii (jazyk), ale aj v dogmatike, čo neskôr viedlo k odklonu týchto zborov ku kalvínom. Možno sa vážne domnievať, že vtedy došlo k prvej silnejšej vlne maďarizácie neprivilegovaných vrstiev na tomto území. Kvačala uvádza ako slovenský názov superintendecie – okolie.