[[Súbor:JR Kvacsala.jpg| náhľadthumb|Ján Kvačala]] ▼{{bez zdroja}}
▲[[Súbor:JR Kvacsala.jpg|náhľad|Ján Kvačala]]
'''Ján Kvačala''' (* [[3. február]] [[1862]] – † [[9. jún]] [[1934]]) bol [[Slovensko|slovenský]] [[pedagóg]], osvetový pracovník, zakladateľ [[komeniológia|komeniológie]], cirkevný [[historik]], evanjelický [[kňaz]].
== Život ==
Narodil sa v Báčskom Petrovci v učiteľskej rodine. Rodičia pochádzali však zo Slovenska; otec z Beckova a matka z rodiny Godrovcov. Terézia Godrová bola dcéra Jozefa Godru, rodáka z Bohuníc, ktorý od roku 1830 pôsobil 42 rokov ako učiteľ a kantor – levita v slovenskom evanjelickom a. v. cirkevnom zbore v Laliti. Bol bratom Samuela Godru, evanjelického farára v Stredných Plachtinciach a Michala Godru, profesora na nižšom evanjelickom cirkevnom gymnáziu v Novom Vrbase, známych spisovateľov a národných dejateľov.
Po ľudových školách v rodnom Petrovci študoval na Gymnáziu v Sarvaši. Svoje zážitky s tohto obdobia opísal neskôr v článku Z gymnázia na vysoké školy.
Po maturite začal v septembri [[1880]] študovať na Teologickej akadémii v Bratislave, pričom filologické štúdia absolvoval na Kráľovskej akadémii. Šesťsemestrálne teologické štúdium ukončil filozofickou úvahou, publikovanou v maďarčine. V teologických štúdiách pokračoval potom od roku [[1883]] v Lipsku. V čase jeho štúdií sa stal účastníkom slávnosti 400. výročie narodenia Martina Lutera, čo inšpirovalo k ich opísaniu, po slovensky a po maďarsky. Po ukončení štyroch semestrov a na základe dizertácie na tému, ktorá ho potom sprevádzala prakticky celý život, ''Über J. Comenius Philosophie, insbesondere dessen Physik'' dosiahol doktorát z filozofie. Od mladosti sa Kvačala neprofiloval ako úzko špecializovaný vedec a dokazoval to už počas svojich štúdií v Sasku. Z tohto obdobia je publikovaná jeho cestopisná črta Niekoľko slov o Lužických Srboch.
Ako evanjelický teológ prof. Kvačala počas svojho života postupne prechádzal od polemiky s katolíkmi do výmeny názorov s českými kritickými realistami a nakoniec so slovenskými liberálmi (Prúdy). Pre svoje povahové vlastnosti sa zvlášť po návrate na Slovensko dostával často do kontroverzie s okolím. Aj pri rozhodovaní o jeho pedagogickom pôsobení na Univerzite Komenského v Bratislave nerozhodovali iba politické príčiny, ale on sám napokon ponuku odmietol z osobných dôvodov. Žil sám a ako sám hovoril, jeho jediná láska sa stála rehoľníčkou.
Kvačala bol uznávaným odborníkom v oblasti histórie pedagogiky a naslovovzatým znalcom dejín európskej reformácie. Bol skutočným Európanom. Písal a hovoril viacerými jazykmi. Publikoval veľa, najmä však v zahraničí. Na Slovensku bol známy najmä v evanjelickom prostredí, ale je pravda, že v podstate ostal do smrti nedocenený. Keď profesor Ján Kvačala 9. júna 1934 počas svojej študijnej cesty vo Viedne zomrel, slovenská verejnosť si ani neuvedomila túto stratu. Na jeho pohrebe bol evanjelicky cintorín v Bratislave svedkom rozlúčky s európskym vedcom. Medzi niekoľkými desiatkami trúchliacich boli traja evanjelickí biskupi, rektor UK v Bratislave a dekan Teologickej vysokej školy s viacerými profesormi, ale aj poľský konzul a zástupcovia univerzít z Varšavy a z Rigy.
== Dielo ==
Popri svojich odborných predmetoch, latinčine, gréčtine, maďarčine, nemčine, vyučoval v Bratislave aj slovenčinu. Pedagogická prax zrejme spôsobila, že téma jeho dizertačnej práce sa stala iba prvým ohnivkom vo veľkej reťazi spisov, úvah a článkov venovaných J. A. Komenskému. Cenným prínosom bolo už to, že zostavil bibliografiu novšej literatúry o Komenskom a publikoval ju česky, nemecky a maďarsky. Počas svojho vtedajšieho bratislavského pôsobenia v ďalších prácach skúmal vzťahy Komenského k významným osobnostiam, ako bol filozof F. Bacon, Rákociovci a vizionár Mikuláš Drábik. Ku Komenskému sa často vo svojej vedeckej tvorbe vracal. Možno povedať, že bol najvýznamnejším slovenským komeniológom. Napísal Drobnosti o rodisku a mladosti Komenského a k 300. výročiu jeho narodenia v ''Evangelikus egyház és iskola'' príspevok Comenius a informoval o založení medzinárodnej spoločnosti Comenius. V roku spomenutého jubilea ([[1892]]) napísal svoju najväčšiu prácu o Komenskom "''Johann Amos Comenius, sein Leben und seine Schriften''", ktorá sa stretla s pozitívnym ohlasom. Toto dielo je medzníkom v bádaní o Komenskom. V nemčine je aj jeho práca D. J. Jablonsky und Grosspolen zostavená z dodatkov ku Komenského korešpondencii. Edícia Komenského korešpondencie vychádzala vo viacerých zväzkoch v rokoch [[1897]] – [[1901]]. V roku 1897 začal vydávať dokumenty o J. A. Komenskom. Prvý zväzok bol zostavený z korešpondencie. V tom istom roku mal v [[Petrohrad]]e prednášku Komenský a Rousseau – dvaja horlivci v histórii výchovy, ktorá vyšla nemecky, česky a slovensky. V Monumenta Germaniae Paed. (zv. 26, 44 s. a zv. 32, 395 s.) publikoval svoju prácu, ktorá mala pôvodne názov: Die paedagogische Reform des Comenius in Deutschland bis zum Ausgange des XVII. Jahrhunderts. Aj počas svojho pôsobenia v Rusku pokračoval vo vydávaní prameňov ku Komenskému. V Aktoch jurjevskej univerzity mu v roku [[1909]] vyšli Analecta Comeniana (178 s.) V roku [[1910]] sa začal projekt vydávania zobraných spisov Komenského a všetkých prameňov týkajúcich sa tohto obdobia. Kvačala sa stal hlavným redaktorom a prispievateľom do tejto edície. Zo súborných spisov vyšlo v rokoch 1910 – [[1920]] v slovenčine 13 zošitov.
== Komenský a Slováci ==
V Turčianskom Svätom Martine v roku [[1914]] vyšlo v slovenčine jeho dielo Komenský. Jeho osobnosť a jeho sústava vedy pädagogickej. Išlo mu o objasnenie a prehľad pedagogických teórií Komenského. Ako historická práca je svedectvom o tom ako možno konfesionálny pohľad povýšiť na hodnotiaci princíp pre skúmanie národných a všeobecných dejín. Úsilia protestantských politikov, osobností ale aj mocností (Švédsko, Holandsko, Sedmohradsko, atď.) o zmenu pomeru síl v reformáciou rozdelenej Európe majú jednoznačné sympatie, pretože sú zamerané proti „nepriateľom Božieho ľudu“ – katolíkom, ktorí však tvoria na začiatku 20. storočia, v čase, keď Kvačala píše svoju knihu, väčšinu Slovákov, čo u neho, podobne ako ďalších slovenských historikov tejto orientácie doteraz, nevyvoláva nijaké rozpaky. Týka sa to najmä udalosti európskej histórie. Autor sa spolu s Komenským teší vpádu Švédov do Poľska. Pre poľskú historiografiu však porážka a vyhnanie Švédov je výrazne kladnou historickou udalosťou, lebo čo bolo v dejinách pre národ pozitívne alebo negatívne sa prijíma v interpretácii väčšiny, nie menšiny. Problém konfesionálneho hodnotenia svojich dejín majú aj Česi a Maďari. Maďari dokázali politický konfesionalizmus zatieniť nacionalizmom; Česi nie. Slováci by ten problém nemali mať. Iba prevalencia evanjelických hodnotení v historiografii slovenských a všeobecných dejín robí niektoré závery a pohľady pre katolíkov neprijateľnými, ba môže ich urážať.
V kapitole o zásadnom povznesení sa nad národné a cirkevné medze Kvačala pripisuje Komenskému iniciatívu na utvorenie medzinárodnej spoločnosti pod názvom Secta heroica, ktorá sa mala zameriavať aj na výchovu a svetonázorové formovanie mládeže na panovníckych a aristokratických dvoroch, a „tak podľa vzoru jezuitov utvoriť spoločnosť bojovnú proti nim“ Veľmi opatrne s otázkou píše Kvačala o možných kontaktoch Komenského s rozekruciánmi. Vzťah Komneského k myšlienke pansofie je iste veľmi zložitý a ani Kvačala ho v monografii neobjasnil, no jasne ukázal, že Komenský sympatizoval s týmto nadkonfesionálnym hľadaním poznania a pravdy, ale neopúšťal rámec vierouky svojej cirkvi – Jednoty bratskej. Svojou aktivitou v oblasti vedy a politiky sa stal európskou kapacitou. Anglický parlament ho roku [[1641]] povolal ako experta, schopného „nájsť pokoj na základe pravdy“. Komenský sa domnieval, že najúčinnejším prostriedkom nápravy sveta by bolo všeobecné svetlo, keby sa všetko, čo Boh zjavil človeku, tak usporiadalo, aby to každý ľahko pochopil a prijal. Dúfal, že definitívnu panharmóniu možno dosiahnuť okrem intenzívneho náboženského života aj využívaním technického pokroku, literatúry, verejných škôl, tlače, námornej plavby, atď. Potrebné sú však aj ďalšie štyri predpoklady: univerzálne knihy, univerzálne školy, univerzálne kolégium a univerzálny jazyk. (Komenský bol za umelý jazyk).
Opisujúc pokus o reformu švédskeho školstva Kvačala objektívne priznáva príčiny neúspechu Komeského, ktoré spočívali v jeho prokalvínskej orientácii, čo bolo pre jeho pozývateľov neprijateľné. Vôbec patrí k prínosom tejto útlej knižočky, napriek dosť neprehľadnej štruktúre, že vytvára obraz o konfesionálnom pozadí viacerých mocenských aktivít vtedajšej Európy.
Prelom v náboženskej viere Komenského spôsobil vizionár a jeho bývalý spolužiak Mikuláš Drábik. Komenský nielenže bol ochotný počúvať jeho „proroctvá“ takmer výlučne politického obsahu, ale dokonca mu úplne uveril a dostal sa do jeho vleku. Následkom toho potom nereagoval triezvo na politické zmeny a vo všetkom videl naplnenie Drábikových proroctiev, ktoré sa ale očividne nenapĺňali. Jeho primknutie k Drábikovi bolo pre neho duchovnou posilou, lebo ho napĺňalo nádejou, že sa všetko zmení a jeho reforma, ako keby dostala Božiu autorizáciu.
Reforma školy v Blatnom Potoku (Sárospatak), ktorú uskutočnil Komenský na podnet Rákociovcov, patrí k najúspešnejším obdobiam v jeho odbornej praxi (schola pansofica). Nádej na skorý zvrat politických udalostí mu vlievali optimizmus, ktorý podmienil aj jeho tvorbu. Tam zostavil diela Schola ludus a Orbis pictus, ktoré ho preslávili. Náhla smrť sedmohradského kniežaťa Žigmunda Rákociho, ktorého Drábikove apokalyptické proroctva označili za víťaza a osloboditeľa protestantov, spôsobili Komenskému osobnú i spoločenskú dezilúziu.
Kvačala sa usiluje na obmedzenom priestore zhrnúť čo najviac z diela a života Komenského. Prehľadne opisuje jeho didaktiku výučby, ciele výchovy, a základný princíp výučby, ktorým je prirodzenosť. Informuje o Komenského zásadách všeobecnej a špeciálnej metodiky. Pri disciplíne cituje veľkého pedagóga: „údery a hnev sa pri takej svätej veci, ako je výchova, nemajú dopustiť; ale ak sa predsa použijú, nech sa tak stáva, aby to žiaci pripisovali nie hnevu a nenávisti, ale starosti o ich blaho“. Kniha vystihuje Komenského ako génia na poli vedy, ale aj ako človeka v praxi zmietaného politickou realitou a ovládaného vizionármi bez racionálnych pohnútok.
Už v rokoch [[1890]] – [[1891]] sa Kvačala zaoberal dejinami chiliazmu v 17. storočí, spracoval dokumenty týkajúce sa vyšetrovania a väznenia superintendenta Joachima Kalinku v Prešove a po nemecky a maďarsky napísal väčšiu štúdiu o Johannovi H. Bisterfeldovi, duchovnom vodcovi, učiteľovi, dôverníkovi Rákociovcov. Aj tieto témy súviseli sčasti s chiliazmom, lebo Bisterfeld patril medzi tých reformovaných teológov, ktorý chiliazmus s jeho sprievodnými javmi (proroctva, apokalyptické očakávania) aktualizovali, ba samotnú reformáciu chápali v jeho kontexte. Okrem histórie sa venoval aj svojim ďalším vedným odborom – filológii a filozofii. Publikoval príspevky v nemčine a maďarčine o jazykovedných prácach S. Cambela k dejinám slovenčiny a analyzoval Platonove diela Symposion a Akademia. Na valnom zhromaždení Muzeálnej slovenskej spoločnosti 4. augusta 1909 prečítal svoju prácu: Daniel E. Jablonský a František Rákoci II., ktorá bola uverejnená v zborníku MSS. Hoci bol zapáleným komeniologóm nijako sa neobmedzoval iba na túto osobnosť pedagogiky. Počas svojho vedeckého pobytu v Taliansku sa stretol s osobnosťou talianskeho pedagóga Tomassa Campanellu, ktorého niektorí prirovnávali ku Komenskému. O ňom napísal po rusky prácu, ktorá sa zaoberá posolstvom Campanellu veľkokniežaťu moskovskému. Po nemecky o tomto pedagógovi napísal na tému vzťahu Campanellu k Ferdinandovi II. V roku 1909 v Berlíne publikoval prácu Thomas Campanella, ein Reformer der ausgehenden Renaisance, ktorá vzbudila záujem odborníkov aj v Taliansku. Kvačala išiel ešte ďalej do minulosti a v roku 1912 napísal úvahu aj Campanellovom predchodcovi Francúzovi V. Postellovi.
== V Estónsku ==
V roku [[1893]] prijal Kvačala pozvanie evanjelickej teologickej fakulty v dnešnom estónskom Tartu (vtedy Jurjev alebo Dorpat). Tam sa jeho vedeckej práci na poli histórie, literatúry, filozofie a filológie podstatne rozšírili obzory. Veľa cestovala. Navštívil skoro všetky významné európske knižnice a archívy. Absolvoval aj cestu do [[Spojené štáty|USA]]. Všade si dopĺňal údaje aj o Komenskom. V Tartu prednášal po nemecky ale od roku [[1916]] aj po rusky. Počas svojho ruského pobytu sa venoval aj osobnosti D.E. Jablonského, duchovného a dôverníka pruského kráľa, ktorý bol Komenského vnukom. Pruskej problematiky sa dotýkajú aj jeho práce Eine böhmische Gesandtschaft in Berlin 1723 a Nitrianski evanjelici u pruského kráľa roku [[1734]], ktoré uverejnil v Cirkevných listoch (1896). Pre svoj európsky nadhľad a pre svoju otvorenosť a schopnosť písať vo viacerých jazykoch bol Kavačala napádaný a obviňovaný z nevery svojmu slovenskému pôvodu a to najmä preto, že svoje meno písal aj maďarským pravopisom. Na svoju obranu napísal osvedčenie o sebe. Jeho dve dlhé študijné cesty do Talianska a mnohoročný pobyt v Rusku urobili z neho protestanta schopného chápať katolicizmus aj pravoslávie. O svojich dojmoch napísal tri Listy z Ríma (Cirkevné listy, 1898), ale do katolícko-protestantskej polemiky sa pustil v prvom a druhom Doslove k Listom z Ríma, kde reagoval na príspevok F. R. Osvalda o stanovisku katolíckej cirkvi k Janovi Husovi, publikovaný v Literárnych listoch.
Kvačala bol členom aj Maďarskej historickej spoločnosti (Magyar történelmi társulat Budapest) a Kráľovskej českej spoločnosti náuk. V rokoch 1916 – 1918 bol dekanom teologickej fakulty univerzity v Tartu. Po boľševickej revolúcii a po obsadení Pobaltia Nemcami odišiel do Voroneže, kde pracoval v guberniálnom múzeu. Tam prežil hrôzy revolúcie a občianskej vojny. Až koncom roku 1920 sa vrátil do Č-SR. Po jeho návrate mnohí predpokladali, že ho ako známeho komeniológa pozvú prednášať na Univerzitu Komenského v Bratislave. Nestalo sa tak. Preto začal pracovať Slovenskom národnom múzeu v Turčianskom Svätom Martine pri usporadúvaní rukopisnej bibliotéky Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Výsledkom tejto práce bola štúdia O vzniku a dejoch Učenej spoločnosti banského okolia. Od 1. marca 1921 sa stal riadnym profesorom cirkevnej histórie na Teologickej vysokej škole evanjelickej cirkvi a. v. v Bratislave. V roku 1930 sa stal zodpovedným redaktorom odborného teologického časopisu Viera a veda, kde, potom uverejnil viaceré svoje štúdie a články, hoci sa po roku zriekol redaktorstva.
== Dejiny reformácie ==
Zavŕšením jeho životného diela je jeho monografia Dejiny reformácie na Slovensku. Ako vysvetľuje v úvode tejto knihy predseda Spolku Tranoscius a liptovský senior Ľudovít Šenšel, publikácia vznikala za dramatických okolností na sklonku života autora a vlastne pri výskumoch k nej ho zastihla smrť. Jej redigovanie a tlač boli nesmierne sťažené autorovou indispozíciou. V predhovore Kvačala uznáva, že dejiny slovenských evanjelikov sa ťažko vydeľujú z dejín uhorskej evanjelickej cirkvi, ktorá „vo svojej podstate a v svojej životnej forme bola od reči veriacich aj v čiastkach i v celku málo odvislá“. Hoci iste nemožno pochybovať, že prvé dve storočia evanjelickej cirkvi v Uhorsku sa odohrávajú hlavne na Slovensku a v 18. storočí slovenské časti cirkvi žijú v duchovných veciach osobitným spôsobom.
Podarilo sa mu spracovať iba prvú časť zamýšľaných dejín od počiatkov, cez šírenie reformácie a odpor voči rekatolizácii do roku [[1711]]. Použil pritom samozrejme všetky staršie práce o dejinách protestantizmu. Krmanovu prácu Historia evangelica sive Historia Evangelica Jesu Christi et Provinciis eius, ktorá nevyšla tlačou považuje Kvačala za úctyhodný pokus, ale jeho náhľady sa mu vidia až príliš naivné. Zo starších prác za oveľa serióznejšieho považuje F. Ribiniho Memorabilia a štvorzväzkové dielo maďarského literárneho historika Petra Boda.
Pri christianizácii starých Slovákov Kvačala oceňuje, že sme sa stali súčasťou západného kresťanstva, lebo cesta ďalšieho vzrastu vzdelanosti, smerujúca k reformácii, viedla podľa neho cez cirkevno-politické boje rímskej cirkvi. Kráľovná Mária Habsburská s jej záujmom o Erazma Rotterdamského stojí podľa neho na počiatku reformácie v Uhorsku.
Kvačala sumarizuje predpoklady reformácie na Slovensku a jej začiatky za kráľa Ľudovíta II. Za medzník kladie šmalkaldskú vojnu a opisuje postup reformácie po smrti cisára Maximiliána. Začiatky šírenia myšlienok reformácie na Slovensku opisuje tradičným spôsobom. Zložitejšie je to s hľadaním počiatkov luteránstva ako cirkvi. Kvačala ho vidí v pôvodných katolíckych fraternitách a spolkoch miest (napr. banských), ale aj v jednotlivých farnostiach, kde patronátne právo umožňovalo, mestu alebo zemepánovi menovať duchovného podľa svojho rozhodnutia. Až v roku 1546 sa na cirkevnej synode v Prešove prvýkrát prijali určité spoločné zásady pre reformovaných kresťanov. Aj tu vidíme, že luterský smer reformácie sa vtedy takmer výlučne viazal iba na nemecky hovoriace etnikum a zároveň sa inšpiroval nemeckými vzormi. V jeho záveroch sa za pravidlo viery považuje augsburské vyznanie a Melachtonove Loci. Na čele cirkvi stál senior – archidiakon, ktorý dozeral na disciplínu. Za vierouku a morálku boli zodpovedné aj mestské rady. Liturgia ešte pozná termín omša, používajú sa pôvodné bohoslužobné rúcha a pred Večerou Pána sa odporúča osobná ušná spoveď. Duchovných môže vysvätiť archidiakon. Kvačala z toho predpokladá, že už existovala štruktúra cirkvi.
Vznik nových definovaných vierovyznaní – konfesií spôsobili nariadenia uhorského snemu (zvlášť zákon 5. z roku 1548), ktoré nariadili, aby sa náboženstvo v krajine vrátilo k pôvodnej svojej forme. Autor v tejto súvislosti rozoberá Confessio pentapolitana a Confessio montana, ktorého formulácie neboli iba prostým kompromisom s katolicizmom, ale odrážali aj búrlivú domácu a medzinárodnú politickú situáciu. Spolu s Ribinim chváli Kvačala závery Trnavskej synody z roku 1560, ktorá podľa nich zostavila krátke a vzorné učenie katolíckej cirkvi, ktoré keby bolo v takej podoby existovalo predtým, „cirkev katolícka nebola by bývala vystavená takým nápadom a hanobeniam, aké sa ešte vždy opakujú“. Tridentský koncil a jeho aplikácia motivovali arcibiskupa Mikuláša Oláha k zvolaniu ďalšej synody do Trnavy (1564), na ktorú pozval aj tých duchovných, ktorých považoval za reformovaných. Tým, že pozvanie neprijali, zdá sa, že definitívne prerušili spoločenstvo s rímskou cirkvou, do ktorej sa formálne ešte počítali. Tridentský cirkevný snem, ale najmä veľmi radikálne šírenie kalvinizmu postupne obmedzovali až zastavili šírenie luteránstva v Uhorsku.
K vyšším organizačným celkom, podobným katolíckym biskupstvám, uhorskí luteráni dospievali postupne a zdá sa, že skôr s praktických dôvodov. Sedmohradskí Sasi mali už roku 1553 svojho superintendenta. Na území Slovenska sa do svojej superintendencie (mattyúsföldi) združili najskôr luteráni maďarskej národnosti. Jej pokračovaním bol útvar, ktorý vytvoril evanjelický duchovný Peter Bornemissza na území ostrihomského arcibiskupstva. Zahrňoval slovensky a maďarský hovoriace senioráty bratislavskej, nitrianskej, tekovskej, novohradskej, hontianskej, gemerskej, ostrihomskej, komárňanskej, rábskej a mošoňskej stolice. Príčiny oddelenia maďarských luteránov od prevažne nemecko-slovenského prostredia vidí Kvačala v odlišnej liturgii (jazyk), ale aj v dogmatike, čo neskôr viedlo k odklonu týchto zborov ku kalvínom. Možno sa vážne domnievať, že vtedy došlo k prvej silnejšej vlne maďarizácie neprivilegovaných vrstiev na tomto území. Kvačala uvádza ako slovenský názov superintendecie – okolie.
V kapitole o školstve a výchove upútajú závery synod (trenčianskej 1600, muránskej 1603 a gemerskej 1604), podľa ktorých môže s dovolením farára v zboroch kázať aj rektor školy. Veľmi jasne vidno aj skutočnosť, že veľkými mecénmi a patrónmi evanjelických škôl boli zemepáni. Pri hodnotení náboženskej literatúry v národných jazykoch upozorňuje Kvačala, že Slováci si prijatím existujúceho českého prekladu Svätého písma tento problém „vyriešili“ skôr ako Maďari, ktorí až koncom 16. st. mali hotový preklad biblie. Použitie biblickej češtiny ako bohoslužobného a literárneho jazyka Slovákov má zlomový význam v etnogenéze slovenského národa. Nemyslím však, že tento faktor pôsobil iba akceleračne. Vo vnímaní vlastnej identity mohol mať aj retardačný vplyv.
Veľmi zaujímavou časťou Kvačalových dejín je kapitola o náboženskom živote a cirkevnej disciplíne, kde okrem iného zo zlomku staršej rukopisnej práce o dejinách uhorských evanjelikov uvádza príklady, ako pomaly sa luteráni vzdávali katolíckych „obyčajov“. V niektorých zboroch sa slúžila omša s tradičným katolíckym kánonom, ale v materinskom jazyku; ušná spoveď sa praktizovala niekde až do 17. storočia; vysluhovali sa sväteniny: v bielu sobotu svätili vodu a oheň, na sviatok sv. Štefana svätili ovos a soľ, na sviatok sv. Jána Evanjelistu sa svätilo víno, na Mláďatka sa zasa robila posviacka prútov a na Veľkú noc posvätenie jedál (šunka, vajcia atď.). Okrem toho sa bohoslužbou pripomínalo výročie smrti nebohých, na Tri krále sa chodilo s procesiou na čele s krížom. Zachytáva aj starý zvyk, ktorý aj u katolíkov bol zrejme ešte byzantského pôvodu – nosenie slamy do obydlí počas Vianoc. Niektoré zvyky sú pripisované katolíkom, hoci sú predkresťanské, napr. svätojánske ohne, volenie kráľa na Turice, ale najmä veľkonočná polievačka, ktorá vlastne prežila všetky pokusy vytlačiť ju zo zvykoslovia.
Historika upútajú kapitoly Kvačalových dejín, kde píše o protihabsburských povstaniach, pretože sa v nich opäť stretneme s konfesionálnou interpretáciou dejín, ktorá je sčasti dodnes živá. Tieto vzbury proti panovníkovi, teda proti štátnej moci, je dosť problematické vysvetľovať ako boje za slobodu, aj keď motív náboženskej slobody bol iste spravodlivý, lebo už samotný začiatok týchto vzbúr, odňatie veľkého košického kostola, bol bojom o majetok s neuznávaním právnej reštitúcie. Kvačala niekoľkokrát uvádza, že tento kostol bol viac ako 50 rokov v rukách luteránov, čím nepriamo svedčí, že predtým bol katolícky. Keďže v tom období sa evanjelici organizačne úplne oddelili od rímskej cirkvi, prakticky stratili aj nárok na užívanie jej majetku. Problém bol však v uhorských pomeroch oveľa zložitejší, lebo hoci všeobecne platné právo uznávalo práva katolíckej cirkvi, bolo tu platné aj patronátne právo a to umožňovalo disponovať patrónovi (teda aj mestu) s majetkom určeným cirkvi. Treba priznať, že Kvačala sa usiluje stavovské povstania a aj obdobia mieru medzi nimi objektívne hodnotiť, aj keď nemožno necítiť jeho radosť, ktorú zdieľa so svojimi súvercami, z každého menšieho dosiahnutého úspechu (dohody, mieru, novej stavby) aj keď si sám uvedomuje, že išlo o provizória, ktoré nemohli mať v reálnych podmienkach dlhé trvanie. Stav luteránstva a evanjelickej cirkvi bol podľa Kavačalu najkritickejší po súdoch nad evanjelickými duchovnými v rokoch 1673 – 1674, po ktorých nasledovali, konverzie na katolícku vieru, vypovedania, väzenia alebo dobrovoľný exil. Evanjelická cirkev bola podľa neho blízko zahynutia, ale nezanikla tak ako v Čechách po Bielej hore, iba preto, že „s vodcami nezahynulo aj vojsko“. Veriaci prežili aj nepriaznivé obdobia, no zákony a rôzne nariadenia zničili fungujúce cirkevné zbory s ich školami. Reformácia zaznamenala vtedy najväčší úbytok v slovenskom prostredí, kde práve najväčšie úspechy žala rekatolizácia. Udržali sa najmä nemecky hovoriaci luteráni. Maďarsky hovoriaci takmer celkom zanikli.
Veľmi pozoruhodná je kapitola venovaná rozvoju vnútorného života cirkvi. Kniha končí opisom Rákociho povstania a Ružomberskou synodou. Kvačalove Dejiny reformácie na Slovensku 1517 – 1711 mne osobne pomohli poodhaliť charakter slovenského (uhorského) protestantizmu a jeho najpodstatnejší rozdiel od jeho nemeckého zdroja. Pokiaľ nemecký protestantizmus bol od počiatku výrazne protirímsky a protipápežský, uhorský protestantizmus bol prevažne protiviedenský a protihabsburský, čo mu dávalo vždy náboj nelojality voči vládnej moci. Preto je celkom možné, že do slovenských dejín priniesli slovenskí protestanti takéto fenomény ako: samospráva, okolie a povstanie, transformované neskôr z boja za cirkevnú slobodu na národnú emancipáciu.
{{Biografický výhonok}}
|
