Cech: Rozdiel medzi revíziami

Každý cech mal svojho cirkevného patróna. V deň sviatku tohto patróna sa zvyčajne stretávali majstri pri slávnostnom obede. Každý cech mal aj zástavu, ktorá bola uložená v kostole a svoj cechový znak. V mestách s vybudovanými hradbami mali jednotlivé cechy v správe časť hradieb a jednu z veží či bášt, ktorú museli príslušníci cechu v prípade vojenského ohrozenia mesta brániť.

Prvá písomná zmienka o cechu z nášho územia Slovenska pochádza z Košíc, kde sa v roku 1307 do cechu združili košickí kožušníci. Cechy sa začali rozvíjať najmä v období vlády [[Karol Róbert z Anjou|Karola Róberta z Anjou]] a jeho syna [[Ľudovít I. Anjou|Ľudovíta I.]], ktorí povoľovali zakladanie cechcov v slobodných kráľovských mestách. Remeselná výroba a cechová organizácia výrobcov bola typická pre vrcholný a neskorý stredovek, i pre obdobie raného novoveku. K mestám, ktoré mali na prelome 17. a 18. storočia najväčší počet cechov, patrila [[Bratislava]], [[Košice]], [[Levoča]], [[Prešov]], [[Banská Bystrica]], [[Trnava]], [[Kežmarok]].

V období rokov [[1715]] až [[1770]] to boli [[Bratislava]], [[Komárno]], [[Prešov]], [[Skalica (mesto)|Skalica]], [[Kežmarok]], [[Košice]], [[Modra]]. O markantnom vzraste remeselnej výroby svedčí aj fakt, že v rokoch 1715{{--}}1720 bolo na Slovensku 8 000 remeselníckych dielní, pričom ich počet do roku 1770 vystúpil až na 22 000.

Cech mal tiež svoju vnútornú hierarchiu, ktorá sa zakladala na existencii troch základných stavov v jeho rámci. Prvým bol najnižší učňovský stav. Druhým zas stav tovarišský a tretí – najvyšší, bol majsterský.

V rámci cechu si všetci majstri spomedzi seba volili cechmajstra. Cechmajster prezentoval cech na verejnosti a viedol rokovania s mestskou alebo šľachtickou vrchnosťou (v prípade poddanských/zemepánskych mestečiek). V rámci cechu mal cechmajster prvostupňovú trestno-právnu jurisdikciu, čo znamenalo, že mal právomoc súdiť a trestať členov cechu za menšie priestupky, prečiny vo výrobe a mravné poklesky. Majster mal na starosti cechovú truhlicu, kontroloval kvalitu výrobkov a viedol porady cechu. Pritom každý z majstrov mal viesť príkladný život, čo platilo pre ich súkromný, tak aj pracovný život. Bezúhonný súkromný život bol samozrejmou požiadavkou. Starší majstri tým mali byť príkladom pre tovarišov a učňov, sami očakávali od kolegov a tovarišov prejavy úcty.

Každý majster sa snažil pracovať poctivo, aby v lokálnej spoločnosti nestratil morálny kredit a česť, pretože tým by ohrozil svoju vlastnú existenciu. Výrobky mohol predávať len na mestskom trhu a nie podomovým predajom. Tzv. „míľové“ právo zabraňovalo v usadeniu sa cudzieho majstra v meste, kde už pôsobil majster jeho remesla. Majstri sa tým bránili proti cudzej konkurencii.

* LENGOVÁ, Miriam: Ja som dobrý remeselník. In: ''História'', r. 6, 2006, č. 6, s. 8  –  10.

* LENGOVÁ, Miriam: Z pestrého života remeselníkov. In: ''História'', r. 3, 2003, č. 3, s. 7  –  8.

* MARTULIAK, Pavol: Nevšednosť cechovej každodennosti. In: ''Historická revue'', r. 5, 1994, č. 2, s. 10  –  12.

* KÚKEL, Ján: Remeslo má zlaté dno. In: ''História'', r. 7, 2007, č. 3, s. 22  –  23.