Pohraničná stráž: Rozdiel medzi revíziami

'''Pohraničná stráž (PS)''' bola ozbrojená zložka, ktorá mala zo zákona o ochrane štátnych hraníc na starosti ochranu a kontrolu štátnej hranice. Jej činnosť nepostihovala hospodársku cezhraničnú kriminalitu (tú mali na starosti colníci), ale sledovala a usmerňovala najmä pohyb osôb okolo štátnej hranice. Najostrejšie boli strážené úseky hranice s bývalou [[NSR|Nemeckou spolkovou republikou (NSR)]] a [[Rakúsko]]m, kade prebiehala takzvaná [[Železná opona]]. Pred hranicou smerom do vnútrozemia sa nachádzalo tzv. ''Hraničné pásmo'', ktoré uľahčovalo chytanie utečencov, ktorí sa pokúšali "utiecť"„utiecť“ na [[Západná Európa|Západ]], čím sa dopúšťali trestného činu "„[[Opustenie republiky|Opustenia republiky]]"“. Pohraničníci mali rozkaz za každú cenu "zastaviť„zastaviť narušiteľov"narušiteľov“ a to aj streľbou. Na hraniciach zomrelo v rokoch [[1948]] – [[1989]] 450 utečencov. Väčšina z nich boli občania [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]] ale aj Poľska a iných "„[[Svetová socialistická sústava|socialistických krajín]]"“. Úteky opačným smerom boli veľmi zriedkavé. Zdokumentované sú napríklad prípady celkovo 29 amerických vojakov, ktorí dobrovoľne vstúpili na česko-slovenské územie<ref>[https://dennikn.sk/blog/americki-vojaci-na-nasej-strane-zeleznej-opony Americkí vojaci na našej strane Železnej opony]</ref>. V Čechách bolo viacero brigád PS, na Slovensku bola len 11. brigáda PS s veliteľstvom v Bratislave, ktorá bola od 1. 1. 1991 nahradená ''Správou ochrany štátnych hraníc''.<ref>[http://www.upn.gov.sk/sk/pohranicna-straz-a-ochrana-statnych-hranic/ Pohraničná stráž a ochrana štátnych hraníc, UPN]</ref> 

Pohraničná stráž bola zriadená v roku [[1951]] podľa vzoru sovietskeho pohraničného vojska. Dňa 11. júla [[1951]] schválilo Národné zhromaždenie zákon číslo 69/1951 Z. z. o ochrane štátnych hraníc, ktorý zveril ochranu štátnej hranice do pôsobnosti Pohraničnej stráže a vybavil ju právomocami vojska i bezpečnostných orgánov. Príslušníkmi boli vojaci základnej služby, v začiatkoch, v 50. rokoch, s predĺžením služby namiesto 24 na 27 mesiacov. Asi osem percent tvorili vojaci z povolania. Odvedenci boli vyberaní z radov politicky preverených, prípadne z členov a funkcionárov [[KSČ]] a [[SZM]], ale slúžili tu aj bežní "politicky„politicky neangažovaní"neangažovaní“ branci povolaní k tejto zložke vojenskými správami. Odvedenci absolvovali najprv trojmesačný základný výcvik so zameraním na stráženie hraníc. Vybraní vojaci boli následne poslaní (na základe zastávaných tabuľkových funkcií) na sedem mesiacov do poddôstojníckej školy. Dôstojníkom Pohraničnej stráže mohol byť iba člen KSČ. 

</ref> V 80-tych rokoch 20 storočia malo 7 brigád okolo 11 000 vojakov.<ref>''Streitkräfte 1985/86. Die "Military„Military Balance"Balance“ des Internationalen Instituts für Strategische Studien, London'', Koblenz 1986, S. 91 (nemecky)</ref> 12. brigáda (Planá u Mariánských Lázní) bola výcviková.

Pohraničná stráž používala zvlášť vycvičené služobné psy, ktoré boli cvičené tak, aby dokázali samostatne zadržať narušiteľa„narušiteľa“. Zvláštnosťou bola aj [[Dunajská pohraničná stráž]], ktorá vznikla v roku 1952 a patrila do zväzku 11. brigády PS – Bratislavskej, útvar 5947. Jej príslušníci chránili štátnu hranicu na vode, brehu a v prislúchajúcom hraničnom pásme. Menilo sa ich vybavenie, člny a miesta umiestnenia poriečnych oddielov. Mimo krátkeho obdobia vždy organizačne patrila pod Ministerstvo vnútra.<ref>[http://pohranicnik.blogspot.sk/2012/06/dunajska-pohranicna-straz.html POHRANIČNÍK (Pohraničník bloguje): Dunajská pohraničná stráž, 11.6.2012]</ref>

V roku 1964 utiekli do [[SRN]] dvaja členovia Pohraničnej stráže a vďaka rozhlasovej stanici [[Slobodná Európa (rozhlasová stanica)|Slobodná Európa]] sa verejnosť mohla dozvedieť podrobnosti o službe na hranici. Podľa ich informácií na stanovenom úseku dĺžky štyristo až osemsto metrov konali službu traja pohraničníci. Jeden z nich spal a dvaja strážili. Na akýkoľvek signál vybehol pozdĺž plota pes, ktorý mal zachytiť stopu utekajúceho. Elektrický prúd bol zapnutý zvyčajne len v noci. Ak utekajúci neposlúchol výzvy, vojaci mali rozkaz po ňom strieľať a za každú cenu ho zastaviť. Ak bol narušiteľ„narušiteľ“ zastrelený za hraničnou čiarou, mal byť zavlečený späť na územie Československa, pričom bolo nutné vyvarovať sa stretu s nemeckou alebo rakúskou pohraničnou strážou.<ref name=":0" />

Najjednoduchšia a najúčinnejšia ochrana socialistických hraníc spočívala v sledovaní a udávaní tých, ktorí sa chystali alebo pripravovali hranice prekročiť. Preto sa vedenie štátu, [[KSČ]] ale predovšetkým [[Štb]] snažila zapojiť do ochrany hraníc aj obyvateľstvo a to aj finančne (za zadržanie alebo nahlásenie narušiteľa„narušiteľa“ sa vyplácala zvyčajne odmena 200 korún za osobu). Len na Slovensku bolo takýchto pomocníkov okolo 1500 (v roku 1976 bolo 1412 registrovaných PPS <ref name=":2" />).

Ján Ondriaš&nbsp;vo svojom článku<ref name=":2">[http://globalmagazin.sk/zelezna-opona-proti-vlastnym-spoluobcanom-zasahovali-aj-dobrovolni-pomocnici-pohranicnej-straze/ Ján Ondriaš: Železná opona: Proti vlastným spoluobčanom zasahovali aj dobrovoľní pomocníci pohraničnej stráže, globalmagazin.sk&nbsp;<abbr>22. December 2014</abbr>]</ref> encyklopedicky popisuje organizáciu systému pomocníkov PS takto:<blockquote>Zvláštne postavenie v&nbsp;systéme ochrany štátnej hranice mali pomocníci pohraničnej stráže. Pomocníkom pohraničnej stráže (PPS) sa mohol stať každý občan Československa, ktorý bol oddaný socialistickému zriadeniu, býval alebo pracoval v&nbsp;hraničnom pásme, požíval dôveru spoločnosti, dovŕšil vek 21 rokov a&nbsp;prešiel prísnou previerkou. Žiadosť sa predkladala veliteľovi jednotky PS, pričom žiadateľ absolvoval pohovor, v&nbsp;ktorom sa skúmal dôvod jeho žiadosti a&nbsp;bol oboznámený s&nbsp;úlohami a&nbsp;povinnosťami vyplývajúcimi z&nbsp;výkonu funkcie. Následne bola žiadateľov o&nbsp;členstvo v PPS lustrovaný v&nbsp;evidenciách VB, ŠtB a&nbsp;v&nbsp;registri trestov a jeho spoločenská povesť bola preverená v&nbsp;mieste trvalého bydliska, zväčša na MNV alebo ONV, ako aj na jeho pracovisku. V&nbsp;prípade, že bol výsledok previerok negatívny, veliteľ brigády PS písomným rozkazom rozhodol o&nbsp;jeho prijatí do služby. Žiadateľ potom zložil pred veliteľom práporu PS ústny sľub: „Ja, pomocník Pohraničnej stráže, slávnostne sľubujem, že budem chrániť Československú socialistickú republiku, záujmy robotníckej triedy, pracujúceho ľudu a&nbsp;aktívne prispievať k&nbsp;ochrane štátnych hraníc, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a&nbsp;majetku. Pri svojej činnosti budem dodržiavať zákony a&nbsp;ostatné právne predpisy a&nbsp;zachovávať štátne tajomstvo.“ Vonkajším znakom každého PPS bola zelená rukávová páska široká 10,5 cm, na ktorej bol&nbsp;biely nápis „Pomocník PS“ a&nbsp;pečiatka útvaru PS. Páska sa nosila na ľavej ruke. Okrem pásky mal PPS aj preukaz s&nbsp;fotografiou.</blockquote><blockquote>Príslušníci PPS boli pri 11. brigáde PS organizovaní v&nbsp;družstvách a&nbsp;čatách pri jednotlivých rotách PS, Oddeleniach ochrany štátnych hraníc (OŠH) a&nbsp;poriečnych oddieloch PS (Bratislava, Medveďov a&nbsp;Komárno). V&nbsp;roku 1976 bolo v&nbsp;rámci brigády registrovaných spolu 1412 PPS. Jednotky pomocníkov boli rozmiestnené po celom úseku brigády od Moravského Jána až po Šahy. Ich počet závisel od veľkosti hraničného pásma stráženého tou-ktorou rotou PS, resp. OŠH, ako aj od toho, či išlo o&nbsp;rakúsku alebo maďarskú časť hranice, či samotné mesto Bratislavu (v&nbsp;roku 1976 sa počty PPS pohybovali od 40 do 175 osôb na jednotku PS).</blockquote><blockquote>PPS pôsobili najmä ako&nbsp;pozorovatelia a vykonávali&nbsp;obchôdzky. Do terénu boli vysielaní&nbsp;buď samostatne, alebo v&nbsp;dvojčlenných alebo viacčlenných hliadkach alebo v&nbsp;hliadkach zmiešaných s&nbsp;príslušníkmi PS. Pred nástupom do služby mohol byť PPS zapožičaný slzotvorný plyn a&nbsp;pelendrek. Pri výkone činnosti PPS sa na neho vzťahoval § 57 zákona 40/ 1975 o&nbsp;Zbore národnej bezpečnosti, t. j. PPS mal rovnaké práva ako pomocník VB. Napríklad mohol požadovať vysvetlenie nejakej činnosti, vyzvať kohokoľvek, aby preukázal svoju totožnosť, zastaviť motorové vozidlo, ktorého šofér sa dopustil dopravného priestupku, zakázať pokračovanie v&nbsp;jazde, odviesť osobu na stanicu VB, alebo tiež použiť na zabezpečenie poriadku a&nbsp;bezpečnosti slzotvorný plyn alebo pelendrek.</blockquote><blockquote>Za dobré a&nbsp;iniciatívne plnenie svojej činnosti pri ochrane hranice mohol byť PPS odmenený peňažným alebo vecným darom, čestným uznaním alebo odznakom napríklad vzorného PPS alebo čestného PPS. Najčastejšie boli títo pomocníci odmeňovaní finančnou odmenou, ktorej výška závisela od charakteru splnenej úlohy a&nbsp;jej náročnosti, zväčša za zadržanie narušiteľa„narušiteľa“. Toho mohol PPS zadržať sám, alebo ho na základe hlásenia PPS zadržala poplachová hliadka miestne príslušnej roty PS. Odmena sa v&nbsp;rokoch 1979-1989 pohybovala od 100 do 1000 korún za prípad, vo väčšine prípadov to bolo 200 korún za osobu.</blockquote><blockquote>Okrem PPS existovala pri 11. brigáde PS aj mládežnícka organizácia Mladí pomocníci PS (MPPS), ktorými boli zväčša deti alebo príbuzní pomocníkov PS. Členom sa mohol stať na odporučenie PS, SZM alebo MNV občan starší ako 15 rokov a&nbsp;mladší ako 21 rokov. Pri&nbsp;jednotkách PS sa tvorili aj pionierske oddiely mladých strážcov hranice. Za aktívnu činnosť mohli byť odmenení vecnou odmenou alebo vyznamenaním.</blockquote>

Na hranici ČSSR zomrelo v rokoch 1948 – 1989 viac pohraničníkov (654584) ako utečencov (450282). Podľa [[Ústav pamäti národa|UPN]] bolo na slovensko-rakúskom úseku hranice usmrtených 44 narušiteľov„narušiteľov“.<ref>[http://www.upn.gov.sk/data/usmrteni/usmrteni-sr.pdf Osoby usmrtené na slovensko-rakúskom úseku hranice ČSR/ČSSR v rokoch 1948 až 1989 a zodpovedné osoby v hierarchickej postupnosti]</ref>