Variácie Enigma: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Maajo25 (diskusia | príspevky)
d preklepy
Marián 2 (diskusia | príspevky)
dôvodu
 
Riadok 51:
Pôvodný názov diela bol ''Variácie na pôvodnú tému'', avšak skladateľ na prvú stranu partitúry pripísal nápis ''„Enigma“'', ktorý sa neskôr ujal. Enigmu – záhadu tohto diela predstavujú dve skutočnosti. Prvou sú názvy, ktoré dal skladateľ jednotlivým variáciám na základe ktorých bolo potrebné dešifrovať, ktorú osobu variácia predstavuje. Druhou záhadou je téma, z ktorej Elgar vychádzal pri písaní pôvodnej témy i všetkých variácií, ktorá však priamo v skladbe nikdy nezaznie. Skladateľ použil prirovnanie „hlavná postava nie je nikdy na javisku“. Napriek tomu však podľa jeho slov ide o známe melódiu, čo vyvolalo mnohé špekulácie. Niektorí sa domnievajú že touto témou je melódia britskej hymny ''God Save the Queen'', iní že ide o melódiu škótskej ľudovej piesne ''Auld Lang Syne'', tému z [[Mozart]]ovej ''Pražskej symfónie'' alebo transpozície či kontramelódie k mnohým ďalším melódiam. Jednoznačné vysvetlenie tejto Elgarovej mystifikácie ale nie je možné nájsť.
 
Hudobný celok tvorí téma a 14 variácií. Téma je pomerne rozsiahla a tvoria dva melodické motívy, prvý z nich, melancholický, sa objavuje v podaní huslí, druhý motív je viac hrejivý, prezentovaný sláčikmi a drevenými dychovými nástrojmi. Téma trochu prekvapuje svojou nevýraznosťou; skladatelia si ako tému variácii zvyčajne volili jednoduchú a dobre zapamätateľnú tému. Na tému bez pauzy nadväzuje prvá variácia, pričom už podľa inicálok "C.A.E" v názve je zjavné, že predstavuje Elgarovu milovanú manželku. Druhá variácia je inšpirovaná kalvíristom Hew David Steuart-Powelom, s ktorým Elgar často hrával komorné diela. Variácia č. 3 predstavuje herca a míma Richarda Baxter Townsenda. Skladateľ tu chcel hudbou imitovať jeho schopnosť výrazne meniť polohu hlasu. Výrazná a živá piata variácia zhudobňuje Richarda Penrose Arnolda, amatérskeho klaviristu a syna básnika Matthewa Arnolda. Názov šiestej variácie "Ysobel" je odvodený od mena Elgarovej žiačky Isabely Fitton, ktorá sa učila hrať na violu. Z tohto dovodudôvodu je vo variácii violové sólo. Vtipná siedma variácia je najrýchlejšou časťou diela (v tempe Presto) a názov dostala podľa druhého mena architekta Arthura Troyte Griffithsa. Nasledujúca pokojne plynúca variácia predstavuje Winifreda Norburyho. Variácia končí dlhým tónom huslí, ktorý ju attaca premosťuju s variáciou ''Nimrod'', ktorá je hudobným portrétom Augusta J. Jaegera, Elgarovho najlepšieho priateľa. Skladateľ si tu spomína na spoločnú nočnú prechádzku, kedy ho priateľ povzbudil v jeho tvorivej činnosti, odvolávajúc sa na [[Beethoven]]ovu húževnatosť. Začiatok variácie teda nie náhodou pripomína pomalú vetu Beethovenovej ''Patetickej sonáty''. Variácia Nimrod nápadne vyniká nad ostatné a je majstrovsky zvládnutá po architektonickej, dynamickej aj orchestračnej stránke a je najznámejšou časťou cyklu a jedným z hudobných symbolov Anglicka. Názov variácie bol možno najviac nejasný. Nimrod je biblický lovec a priezvisko Jaeger znamená v nemčine lovec. V ďalšej variácii, ''Dorabella'', drevené dychové nástroje imitujú nákazlivý smiech Dorry Penny, švagrinej Richarda Baxtera Townwarda z tretej variácie. Jedenásta variácia vykresľuje Georga Robertsona Sinclaira, organistu v [[Hereford]]skej katedrále. Hudba pripomína organove preludovanie. "B.G.N." je názov dvanástej variácie a zároveň iniciály výborneho violončelistu Basila G. Nevinsona, ktorý neskôr zohral významnú úlohu pri komponovaní Elgarovho slávneho [[Violončelový koncert (Elgar)|''Violončelového koncertu'']]. skomponovaniu jeho slávneho violončelovho koncertu. Trinástu variáciu označil Elgar ako ''Romanzu'' a tým znemožnil identifikáciu osoby, ktorej je venovaná. Nejasnou nápovedou môže byť iba citácia z [[predohra (hudba)|ouvertúry]] ''Tiché more a šťastná plavba'' od [[Mendelssohn-Bartholdy|Mendelssohna-Bartholdyho]], ktorá sa vo variácii objavuje. Romantická variácia predchádza kontrastne živému a výraznemu finále. Prichádza tu sám skladateľ, ktorého manželka prezývala ''Edu''. Na začiatku variácie sa mnohonásobne opakuje krátky motív, ktorý so stúpajucou dynamikou prechádza do mohutného vrcholu - ústrednej melódie variácie. Vo variácii sa však ďalej objavujú aj melódie z prvej a deviatej variácie. Záver skladby však už nemá mnoho spoločné s náladou týchto jemných variácii a je žiarivý a víťazný, s dominujúcimi plechovými dychovými nástrojmi. Elgar na radu Jaegera neskôr záverečnú variáciu predlžil a pridal k nej [[organ]]ový part, skladba sa však najčastejšie uvádza v povodnom nástrojovom obsadení.
 
== Vybrané nahrávky ==