Konstantin Ustinovič Černenko: Rozdiel medzi revíziami

| Veľkosť portrétu = 150px

Konstantin Ustinovič Černenko mal prezývku ''КУЧер'', čo bola jednak skratka jeho mena, jednak to v ruštine znamená "kočiš" - narážka na jeho vidiecky pôvod a absenciu vodcovskéhovodcovskej charizmacharizmy. Podľa svedectva súčasníkov to bol v súkromnom živote vcelku slušný človek, mal rád prírodu a poéziu<ref>[http://www.eg.ru/daily/politics/9455/]</ref>, ale bol fyzicky aj psychicky slabý, nerozhodný a jeho inteligencia bola ťažko priemerná. Emigrantský časopis Ruská myseľ napísal: "Najvýraznejšou„Najvýraznejšou ČerněnkovouČernenkovou vlastnosťou je úplná absencia akejkoľvek výraznostivýraznosti“."

Černenko sa narodil v chudobnej početnej rodine v sibírskej dedinudedine Bolšaja Tes. V mladosti bol nádenník, v tridsiatych rokoch slúžil u pohraničníkov. Za svoju kariéru údajne vďačí sestre, ktorá bola milenkou miestneho straníckeho funkcionára a zariadila, aby sa Konstantin dostal do Moskvy na stranícku školu.<ref>[http://www.sovsekretno.ru/magazines/article/876]</ref> V [[Moldavsko|Moldavsku]] sa osvedčil ako výkonný byrokrat a lojálni vykonávateľ rozkazov. [[Leonid Iľjič Brežnev]] mu absolútne dôveroval, ako jedinému zo spolupracovníkov mu tykal a hrával s ním domino (Černenko prejavoval oddanosť šéfovi tiež tým, že s ním chodil často na hony, hoci to zhoršovalo jeho astmu). Preto sa po BrežnevovoBrežnevovej smrti hovorilo, že v skutočnosti zomrel už dávno, ale až teraz mu to Černenko oznámil.

Černenko bol považovaný za prirodzeného Brežnevovho nástupcu, ale prvý muž [[KGB]] Jurij Andropov využil svojho mocenského vplyvu a sľúbil rozsiahlu modernizáciu, takže získal na svoju stranu väčšinu politbyra a bol zvolený za generálneho tajomníka (to sú samozrejme všetko špekulácie a zákulisné klebety, oficiálne sa akékoľvek názorové rozpory v politbyre nepripúšťali a všetky rozhodnutia boli jednomyseľné). Ambiciózny Andropov odstránil mnoho neschopných a skorumpovaných funkcionárov, takže po jeho smrti vo februári 1984 všetci s uľahčením nastolili Černenka, symbolizujúceho návrat ku starým časom. Už na Andropovovom pohrebe bolo zjavné, že novému vládcovi šestiny sveta chýba schopnosť čokoľvek riadiť. V auguste 1983 už beztak vážne chorý Černenko prekonal ťažké alimentárne ochorenie potom, čo zjedol rybu na letnom byte u šéfa [[KGB]] Vitalija Fedorčuka (preto sa špekulovalo o tom, že bol zámerne otrávený)<ref>[http://www.rg-rb.de/2005/10/cer.shtml]</ref>. Zvyšok života strávil prevažne na nemocničnom lôžku, v dosahu kyslíkového prístroja. Politológ Leonid Parfjonov o ňom vyhlásil: "Bez„Bez toho aby nadobudol vedomie, ujal sa funkcie generálneho tajomníkatajomníka“."<ref>[http://www.kp.ru/daily/24413.3/585713]</ref> Ak sa Černenko ukázal na verejnosti, museli ho podopierať príslušníci ochranky a ďalší ho mali za úlohu obklopovať v tesnom hlúčiku, aby to vyzeralo, že jeho tempo chôdze nie je spôsobené fyzickou kondíciou, ale tým, že sa musí zastavovať kvôli konverzácií so zástupmi obdivovateľov.<ref>[http://fakty.ua/55470-na-pohoronah-yuriya-andropova-sedogo-zadyhayucshegosya-starika-konstantina-chernenko-na-mavzolej-podnimali-s-pomocshyu-specialnogo-podemnika]</ref>

Černenkov zdravotný stav a krátkosť funkčného obdobia neumožnili významné politické kroky. Za zmienku stojí zastavenie či anulovanie niektorých procesov s Brežnevovými kleptokratickými spolupracovníkmi, začatých za Andropova. Prejavom konzervatívnych tendencií bola aj kampaň proti západnému spôsobu života, ktorá viedla k represiám proti fanúšikom rockovej hudby (mala dopad aj v Československu) či [[Science fiction|sci-fi]]. Černenko sa tiež pokúsil o rehabilitáciu do tej doby skôr rozpačito utajovaného [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] - vznikol napr. Filmfilm ''Boj o Moskvu'', zobrazujúci Stalina ako múdreho vojvodcavojvodcu a veľkorysého štátnika, pozorne načúvajúceho kritike. Do komunistickej strany bol s veľkými poctami znovu prijatý [[Vjačeslav Molotov]], posledný žijúci protagonista "kultu„kultu osobnosti"osobnosti“.

Praktické bezvládiabezvládie využili členovia politbyra k boju o nástupníctvenástupníctvo. Keď sa najväčší favorit Viktor Grišin zdiskreditoval korupčnou aférou na moskovskej radnici, zúžil sa výber na dvoch najmladších kandidátov: leningradského šéfa strany Grigorija Romanova a [[Michail Sergejevič Gorbačov|Michaila Gorbačova]], ktorý využil svojho rečníckeho umenia a osobného kúzla (a starostlivo tajil svoje reformátorské úmysly), takže v marci 1985 nahradil zosnulého Černenka na najvyššom poste.