Slovenské povstanie: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
d Disambig: 2x: Tisovec → Tisovec (okres Rimavská Sobota), Jelšava → Jelšava (mesto); wl. redir. norm.: 1x; typog.; drob. |
||
Riadok 26:
Začiatkom septembra 1848 sa [[Ľudovít Štúr|Ľ. Štúr]] vrátil zo Záhrebu do Viedne a začal pripravovať ozbrojené povstanie na Hornej zemi v snahe napomôcť [[Josip Jelačič|Jelačičovmu]] postupu medzičasom zastavenému uhorskou armádou.
16. septembra [[1848]] sa vo Viedni na zhromaždení asi 200 Slovanov pod vedením [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]], [[Jozef Miloslav Hurban|Jozefa Miloslava Hurbana]] a [[Michal Miloslav Hodža|Michala Miloslava Hodžu]] formálne utvoril najvyšší národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia
Centrom organizačných príprav na ozbrojené vystúpenie Slovákov sa stala [[Viedeň]], kde sa počas augusta 1848 formoval slovenský dobrovoľnícky zbor. Nábor vo Viedni viedli najmä moravskí radikálni demokrati B. Janeček a B. Bloudek.
Riadok 32:
Popri verbovaní vo Viedni získali organizátori výpravy časť dobrovoľníkov osobnými kontaktmi, najmä z kruhov českého a moravského študentstva, prevažne z radov bývalých účastníkov bojov na pražských barikádach. Tvorili najhodnotnejšiu a najspoľahlivejšiu zložku septembrového zboru a z ich radov vyšla aj väčšina tých, ktorí suplovali miesta dôstojníkov a poddôstojníkov slovenského septembrového povstania. Jadro vojenských síl výpravy teda tvorili dobrovoľníci naverbovaní a získaní agitáciou vo Viedni, Čechách a v južných slovanských územiach ([[Srbi]], [[Chorváti]]) a dobrovoľníci z radov slovenského obyvateľstva, hlavne študenti a národovci, ktorí prišli z podjavorinského kraja za Hurbanom. Medzi účastníkmi výpravy boli aj [[Poliaci]] a relatívne veľký počet viedenských [[Nemci|Nemcov]]. Srbi a Chorváti okrem vojenskej pomoci poskytli aj dodatočnú finančnú pomoc. Z územia Slovenska prevládali kopaničiari, ktorých sa výdobytky marcových agrárnych reforiem dotýkali najmenej a malí roľníci. Oni tvorili skutočnú masovú základňu povstania. Rastúci príliv dobrovoľníkov z radov roľníctva, ktoré nemalo vojenskú prípravu, prinášal však so sebou rad problémov, ktoré ovplyvňovali nielen materiálno-technickú základňu povstania, štruktúru a organizáciu dobrovoľníckeho zboru, ale aj taktiku boja.
Nábor sa dokončil v polovici septembra. Do 17. septembra bolo naverbovaných asi 500 dobrovoľníkov. Viedenská vláda podporovala akciu neoficiálne
== Septembrová výprava ==
Riadok 39:
22. septembra dobrovoľnícke jednotky podnikli výpravu na Brezovú, kde vplyvom predchádzajúceho účinkovania [[Jozef Miloslav Hurban|J. M. Hurbana]] predpokladali najväčšie šance na úspech. Priaznivým sa javil i fakt, že na tam žijúcich kopaničiarov sa nevzťahovali zákony o zrušení poddanstva{{Bez citácie}}, takže oni nemohli vstupom do dobrovoľníckeho vojska nič stratiť. Povstalcom sa podarilo obsadiť [[Brezová pod Bradlom|Brezovú pod Bradlom]], kde sa dobrovoľníci prvý raz stretli v boji s uhorskými občianskymi gardami, ktorých útok odrazili (tzv. [[bitka pri Brezovej pod Bradlom]]). Do 23. septembra sa k dobrovoľníkom pridalo z okolitých obcí a drobného meštiactva množstvo ľudí, takže celkový počet dobrovoľníkov dosiahol asi 5000 mužov. Z nich však bolo riadne vyzbrojených asi iba 1000 mužov. Ostatní boli vyzbrojení [[kosa|kosami]], [[cep (náradie)|cepami]], [[sekera]]mi a inými chladnými zbraňami. Jednotkám dobrovoľníkov velil Bloudek, jeho zástupcami boli Zach a Janeček<ref name="enc.svk">Vladár, J. a kolektív, 1981: ''[[Encyklopédia Slovenska|Encyklopédia Slovenska V. zväzok R - Š]]''. [[VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied|Veda]], Bratislava, s. 472-473</ref>.
26. septembra utrpeli dobrovoľníci nezdar pri [[Senica|Senici]], kde povstalci nedokázali čeliť paľbe pravidelných jednotiek a utiekli<ref name="Ottova encyklopédia"/>. 27. septembra organizovali výpravu proti [[Stará Turá|Starej Turej]], ktorá sa odmietla podvoliť Hurbanovi. Dobrovoľníci v počte asi 500 ľudí podporovaní 2 až 2,5 tisícmi obyvateľov z okolitých dedín a kopaníc. Dobrovoľnícke vojsko porazilo stotinu pruského princa, ktorú podporovalo 600{{--}}700 obyvateľov Starej Turej<ref name="Ottova encyklopédia"/>.
[[Súbor:Slovenskí dobrovoľníci.jpg|náhľad|Slovenskí dobrovoľníci.]]
O dva dni neskôr 28. septembra sa stretli povstalci s jednotkami uhorskej domobrany a cisárskych vojsk pri [[Poriadie|Poriadí]]. Lepšie vyzbrojený a pripravený nepriateľ prinútil povstalcov ustúpiť. Tento neúspech, spolu so správami o cisárskom manifeste, ktorý staval výpravu mimo zákon nakoniec spôsobili, že sa dobrovoľnícke vojsko rozpadlo. Časť dobrovoľníkov ustúpila z Uhorska späť na Moravu, kde ich napadli české cisárske jednotky, ktoré väčšinu z nich odzbrojili. Počas týchto stretov padol aj posledný mŕtvy celej výpravy. Uhorská vláda vodcov povstania (na ktorých bol už od mája vydaný zatykač) vyhlásila za vlastizradcov a 17. októbra ich pozbavila uhorského štátneho občianstva. Povstalcov, ak ich dolapili, súdili štatariálne súdy. Bolo vynesených a vykonaných spolu 6 hrdelných rozsudkov. Koncom októbra boli v Hlohovci popravení dvaja študenti-povstalci [[Karol Holuby|K. Holuby]] a [[Viliam Šulek|V. Šulek]].
29. septembra sa [[Ján Kollár|J. Kollár]] v osobitnom vyhlásení dištancoval od septembrovej výpravy a jej vodcov. Po návrate z nevydarenej septembrovej dobrovoľníckej výpravy do Viedne panovali medzi členmi Slovenskej národnej rady rozpory. [[Michal Miloslav Hodža|M.M. Hodžovi]] nevedeli odpustiť predčasný útek z výpravy, ozvali sa aj hlasy žiadajúce pridať sa na Kossuthovu stranu. Pomerom hlasov 5:3 sa rozhodli pokračovať v boji po boku cisára
7. októbra 1848 uverejnil [[Ján Horárik|J. Horárik]] v časopise „Der Ungar“ článok, v ktorom žiadal uhorskú vládu splniť požiadavky všetkých národností Uhorska. Prizýval národnosti, aby podporili boj Uhorska za slobodu a nenaleteli politike cisárskeho dvora zameranej na presviedčanie ich o tom, že ich hlavným nepriateľom sú Maďari. 18. októbra 1848 v Prahe vydal [[Jozef Miloslav Hurban|J.M. Hurban]] výzvu k národu s názvom ''Čo kazí Slovákov''.
Riadok 51:
Po porážke Jelačiča pri [[Pákozd]]e 29. septembra sa skonsolidovali cisárske sily a v decembri 1848 cisárske vojská o sile 140 000 vojakov podnikli koncentrovaný útok na uhorské revolučné vojsko. Boli znovu sformované aj oddiely slovenských dobrovoľníkov. Organizátori výpravy Hurban, Štúr, Bórik, Bloudek, Zach a Hodža nadviazali na cisársky patent zo 7. novembra 1848, ktorý sľuboval všetkým národom ríše rovnoprávnosť, oslobodenie roľníctva a konštitučné práva a slobody. Povolenie vydané ministerstvom vojny 14. novembra povolilo vytvorenie dvoch „zborov“<ref name="enc.svk"/>. Kým počas septembrovej výpravy sa udržiavalo zdanie, že slovenskí dobrovoľníci nebojujú v službách cisárskeho dvora, tentokrát boli priamo včlenení do cisárskeho vojska formou samostatných [[rota|stotín]]. Spočiatku bolo v hlavnom zbore asi 400 dobrovoľníkov, na ich ochranu bolo vyčlenených 600 cisárskych vojakov z českobudejovického [[pluk]]u. Jednotke velil pplk. Frischeisen, dobrovoľníkom velil Bloudek. Jednotka si po obsadení [[Čadca|Čadce]] a [[Kysucké Nové Mesto|Kysuckého Nového Mesta]] netrúfala toto územie udržať a vrátila sa na Moravu. Po príchode posíl a prevzatí velenia gen. Götzom sa opätovne vypravili po rovnakej trase: Čadca, Kysucké Nové Mesto, [[Budatín]], [[Žilina]]. Obyvateľstvo sa k nim správalo chladne až nepriateľsky, pokusy naverbovať ďalších dobrovoľníkov boli neúspešné{{Bez citácie}}. Medzi Vianocami a novým rokom vinou dezercie klesol počet dobrovoľníkov na 183 mužov, čo bola desatina oproti počtu sprevádzajúceho cisárskeho oddielu. V tomto období prebehla aj zmena v cisárskom velení: Frischeisena nahradil gen. Götze.
V januári až apríli 1849 pôsobil zbor ako poriadková sila v [[Turčianska župa (Uhorsko)|Turci]], [[Tekovská župa (Uhorsko)|Tekovskej]], [[Hontianska župa (Uhorsko)|Hontianskej]], [[Oravská župa (Uhorsko)|Oravskej]], [[Liptovská župa (Uhorsko)|Liptovskej]], [[Spišská župa (Uhorsko)|Spišskej]], [[Šarišská župa (Uhorsko)|Šarišskej]], [[Zemplínska župa (Uhorsko)|Zemplínskej]], [[Zvolenská župa (Uhorsko)|Zvolenskej]] a [[Gemersko-malohontská župa (Uhorsko)|Gemersko-malohontskej stolici]]<ref name="enc.svk"/>. Na všetkých týchto miestach dobrovoľníci odstraňovali košútovské úrady a na úradné miesta dosadzovali Slovákov. Zakladali miestne národné rady a vyvíjali národnobuditeľskú prácu. 2. januára zbor dobyl [[Žilina|Žilinu]]. Na veľkom národnom zhromaždení 4. januára vystúpili s prejavmi [[Ľudovít Štúr|Ľ. Štúr]] a [[Jozef Miloslav Hurban|J. M. Hurban]]. K dobrovoľníkom sa neprihlásil nik{{Bez citácie}}. Rovnako ani v Rajci a Prievidzi{{Bez citácie}}. V Turčianskej stolici bolo privítanie nadšené, darila sa i verbovka. Na [[Orava (župa)|Orave]] bolo prijatie chladné, v [[Ružomberok|Ružomberku]] tiež, v [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom svätom Mikuláši]], kde bol rečníkom [[Janko Kráľ|J. Kráľ]] sa podarilo naverbovať až štyri stotiny nováčikov (jednotka pod vedením J. Kráľa bola o niekoľko dní cisárskym komisárom rozpustená, keďže J. Kráľ chcel bojovať viac za sociálne, než národné požiadavky). V [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] Štúr naverboval ôsmich dobrovoľníkov, [[Zvolen]]u sa vyhol. Hurban v [[Brezno|Brezne]] nepochodil, zato v [[Tisovec (okres Rimavská Sobota)|Tisovci]] bol prijatý srdečne. Hlavná časť zboru pod Bloudkovým vedením postupovala z Liptova na Šariš a nakoniec v polovici februára 1849 dosiahla [[Košice]].
Druhá časť zboru pod vedením Bórika sa mala presunúť cez [[Gemerská župa|Gemer]]. V Gemerskej stolici a v [[Muráň (
Po Muránskej porážke bol 1. zbor zreorganizovaný. V tomto období dosahoval silu 15 stotín po 120 – 160 mužov. Stotinám velili poručíci, práporom (4 stotiny) stotníci, ktorí podliehali [[Bedřich Bloudek|Bloudkovi]]. Tento zbor operoval na východnom Slovensku v okolí [[Levoča|Levoče]], [[Košice|Košíc]] a [[Prešov]]a. Ľ. Štúr navštívil Košice 24. februára, keď sa tam stretol s [[Jonáš Záborský|J. Záborským]]. B. Bloudek na čele asi 800 dobrovoľníkov obsadil Košice začiatkom marca. Štúr, Hurban a Hodža sa v okolí Košíc snažili verbovať nových dobrovoľníkov. Tzv. zimná výprava slovenského dobrovoľníckeho zboru trvala od decembra do februára až apríla, keď sa jednotky kvôli rozporom vo velení medzi Bloudkom a slovenskými dôstojníkmi (Bórikovcami, Kučerom a inými), rozvrátené a zdemoralizované rozpŕchli. Bloudek postupne prepustil väčšinu dobrovoľníkov a ustupoval späť na Moravu. 29. apríla 1849 sa zvyšok zboru presunul do [[Jablunkov]]a na Morave, kde sa Bloudek vzdal velenia. Zvyšku, asi stovke organizovaných dobrovoľníkov velil Kučera<ref name="enc.svk"/>.
| |||