|
=== 1884-1914: Mladosť a štúdiá ===
Narodil sa ako kokot a zomrel ako kokot.
=== 1914–1918: Prvá svetová vojna ===
Po vypuknutí [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] organizoval český vnútorný odboj proti Rakúsko-Uhorskej monarchii v organizácii ''[[Maffie]]''. Zaisťoval spojenie odboja s [[Tomáš Garrigue Masaryk|T. G. Masarykom]], ktorý bol v exile vo [[Švajčiarsko|Švajčiarsku]]. [[1. september|1. septembra]] [[1915]] odišiel do zahraničia, kde spolupracoval s Masarykom a [[Milan Rastislav Štefánik|M. R. Štefánikom]]. V Paríži organizoval zahraničný protirakúsky odboj a reorganizoval kuriérnu službu pre spojenie s domácim odbojom. Usporiadal cyklus prednášok o [[Slovania|Slovanstve]] na parížskej Sorbonne, propagoval česko-slovenský politický program radom článkov vo francúzskych novinách. V roku [[1916]] sa Edvard Beneš podieľal na ustanovení Československej národnej rady, v ktorej zastával miesto generálneho tajomníka. Spoločne so Štefánikom získal súhlas dohodových mocností na zakladanie česko-slovenských vojenských jednotiek a prispel tak ku vzniku samostatných légií vo Francúzsku, [[Rusko|Rusku]] a [[Taliansko|Taliansku]], ktoré sa úspešne zapojili do bojov prvej svetovej vojny. Dôležitým výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Československej národnej rady ako predstaviteľky nového štátu Francúzskom, [[Spojené kráľovstvo|Veľkou Britániou]] a Talianskom.
=== 1918–1938: Medzi dvoma vojnami ===
[[Súbor:Edvard Beneš with wife.jpg|thumb|left|Edvard Beneš so svojou ženou (1921)]]
Po vyhlásení zvrchovanosti Česko-slovenskej republiky [[28. október|28. októbra]] [[1918]] bol menovaný ministrom zahraničia vo vláde [[Karel Kramář|Karla Kramářa]], domov sa vrátil v septembri [[1919]]. V Paríži okrem iného dohodol nové hranice štátu na juhu [[Slovensko|Slovenska]] (pozri aj [[Parížska mierová konferencia 1919|Parížska mierová konferencia, 1919]]). Edvard Beneš pomáhal zakladať [[Spoločnosť národov]], bol jej podpredseda, člen Rady a predseda ([[1935]]). Presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti. Od počiatku sa orientoval na povojnovú európsku veľmoc Francúzsko, s ktorým v roku [[1924]] Česko-Slovensko uzavrelo spojeneckú zmluvu, a na krajiny [[Balkán]]u, [[Rumunsko]] a [[Juhoslávia|Juhosláviu]], s ktorými zmluvne vytvoril obranný systém, tzv. [[Malá dohoda|Malú dohodu]].
V rokoch [[1921]]–22 zastával Edvard Beneš funkciu [[Zoznam predsedov vlád Česko-Slovenska|česko-slovenského predsedu vlády]], poslancom parlamentu bol v rokoch 1919–26 a 1929–35. Bol členom a podpredsedom Čs . strany národne socialistickej a významne ovplyvňoval jej politiku. Po abdikácii T. G. Masaryka zo zdravotných dôvodov (Masaryk mal v tom čase už 85 rokov) bol zvolený [[18. december|18. decembra]] [[1935]] za hlavu štátu. V rovnakom roku uzavrelo Česko-Slovensko prostredníctvom Beneša spojeneckú zmluvu so [[Sovietsky zväz|Sovietskym zväzom]] (po jeho prijatí do Spoločnosti národov) a s Francúzskom. Vojenskú pomoc Sovietskeho zväzu v prípade konfliktu zmluva viazala na predchádzajúcu pomoc Francúzska. Najneskôr od roku [[1927]] bol [[Slobodomurárstvo|slobodomurárom]]. V roku 1935 formálne vystúpil z čs. strany národne socialistickej, strana ho však stále považovala za svojho prívrženca; Beneš odmietal [[marxizmus]] a [[boľševizmus]], ale [[socializmus]] (vláda roľníkov a robotníkov) mu bol sympatický.
=== 1938–1948: Od Mníchova po nástup komunizmu ===
[[Súbor:Edvard Benes with his wife in 1934.jpg|thumb|right|Edvard Beneš so svojou ženou (1934)]]
*
Po prijatí [[Mníchovská dohoda|Mníchovskeho diktátu]] z [[30. september|30. septembra]] [[1938]] Beneš [[5. október|5. októbra]] abdikoval na funkciu česko-slovenského prezidenta a 22. októbra odletel pravidelnou linkou do [[Londýn]]a. Neskôr odcestoval do Spojených štátov, kde prednášal na univerzite v Chicagu. V roku 1939 v Paríži Beneš založil [[Československý národný výbor]], ako orgán zahraničného odboja (zanikol [[9. júla]] [[1940]]). Po okupácii českých krajín a vyhlásení [[Prvá slovenská republika|Slovenského štátu]] v marci [[1939]] prehlásil Mníchovský diktát za neplatný a zaslal protest proti nemeckej okupácii Čiech a Moravy vládam hlavných európskych mocností i USA. V júli [[1940]], už v [[Londýn]]e vytvoril exilovú štátnu reprezentáciu, tzv. [[dočasné štátne zriadenie]] (''prozatimní čs. státní zřízení'') a prevzal funkciu exilového česko-slovenského prezidenta. Veľká Británia uznala česko-slovenskú exilovú reprezentáciu už 21. júna 1940.
V roku [[1941]] Beneš autorizoval [[Atentát na Heydricha|Operáciu Antropoid]], atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora [[Reinhard Heydrich|Heydricha]] uskutočnený 27. mája 1942. Išlo o ojedinelú diverznú akciu proti nepriateľovi na okupovaných územiach. Následkom atentátu a Heydrichovej smrti v júni 1942 však nacisti vypálili obce [[Lidice]] a [[Ležáky]] a zaviedli stanné právo. Následkom nemeckých represálií zahynulo asi 15000 obyvateľov [[Protektorát Čechy a Morava|Protektorátu]]. Aj následkom tejto akcie vlády Francúzska (exilová vláda) a Veľkej Británie prehlásili Mníchovskú dohodu za neplatnú (ešte v roku [[1942]]).
V priebehu vojny Beneš dosiahol uznanie exilovej vlády všetkými spojencami. [[12. december|12. decembra]] [[1943]] uzavrel v Moskve novú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Tam tiež začal rokovať s česko-slovenskými komunistami o povojnovej podobe Česko-Slovenska (pozri aj [[Heliodor Píka]]). Na jar [[1945]] Beneš odcestoval cez [[Moskva|Moskvu]] na oslobodené územie republiky; v [[Košice|Košiciach]] vymenoval prvú povojnovú vládu, ktorá prijala [[5. apríl]]a [[Košický vládny program]], 16. mája pricestoval do Prahy. 28. októbra bol potvrdený vo funkcii prezidenta a následne bol opäť zvolený [[19. jún]]a [[1946]].
Počas okupácie a neexistencie parlamentu vydávala exilová vláda prezidentské dekréty, ktoré Beneš ako najvyšší činiteľ štátu podpisoval a po ktorom sú často nepresne nazývané „[[Benešove dekréty|Benešovými dekrétmi]]“. Povojnové dekréty, ktorými sa upravovalo znárodnenie priemyslu, konfiškácia majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov sú dodnes kontroverzné. Organizácie vyhnancov sa zatiaľ márne snažia o zrušenie týchto legislatívnych noriem.
Benešova nerozhodnosť vo februári [[1948]] uľahčila komunistom [[Február 1948|prevzatie moci]] v krajine. Jediní, kto sa za Beneša otvorene postavil, boli študenti, ktorí boli následne surovo zbití na Nerudovej ulici<ref>Zdroj: Beseda s Ing. Josefom Lesákom a Dr. Zdeňkom Koňákom, február 1998, strojnícka fakulta ČVUT v Prahe, Masarykova akadémia práce, strojnícka spoločnosť na ČVUT v Prahe</ref>. Počas politickej krízy, vyvolanej komunistami, mu na protest ministri demokratických strán (okrem [[Jan Masaryk|Jana Masaryka]]) ponúkli svoju demisiu. Beneš ich demisiu po komunistickom nátlaku 25. februára prijal a poveril zostavením novej vlády predsedu KSČ [[Klement Gottwald|Klementa Gottwalda]]. Nová Gottwaldova vláda už bola - až na Jana Masaryka - komunistická. V máji sa prezident komunistom pokúsil vzoprieť, keď odmietol podpísať novú česko-slovenskú ústavu vlády predsedu KSČ [[Klement Gottwald|K. Gottwalda]], tzv. [[Ústava 9. mája]]<ref>[http://www.lexdata.cz/web/lexdata.nsf/frameset?openpage&sb=C1256D49002E7CB2C12566D40071DFB9 Ústava 9. mája]</ref>..
Dňa 3. septembra 1948 Edvard Beneš zomrel v Sezimovom Ústí.
== Lex Beneš ==
V apríli [[2004]] schválila Poslanecká snemovňa Parlamentu ČR opakovane, napriek predchádzajúcemu vetu Senátu zákon 292/2004 Zb. tvorený vetou „Edvard Beneš se zasloužil o stát.“ [[Václav Klaus]] ho nevetoval, ale ani nepodpísal, čo vyvolalo isté spory, či má na také konanie podľa ústavy právo.
== Vybrané dielo ==
* 1909: Otázka národnostní
* 1927 – 28: Světová válka a naše revoluce (l.-lll.)
* 1944: Úvahy o slovanství
* 1946: Demokracie dnes a zítra
* 1946: Šest let exilu a druhé světové války
* 1947: Paměti
* 1947: Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství
* 1948: Mnichovské dny
== Vzťah k Slovensku ==
Beneš bol hlavným predstaviteľom [[čechoslovakizmus|čechoslovakizmu]] (raz sa vyjadril, že o nejakých Slovákoch podľa neho „nemôže byť ani reči“) a odmietal akékoľvek snahy o svojbytnú slovenskú politiku. Pre tento postoj mal už na konci prvej svetovej vojny veľký konflikt so Štefánikom, tento postoj nepriamo urýchlil rozpad Česko-Slovenska od roku 1938, a pre tento postoj mal aj počas druhej svetovej vojny neustále konflikty so Slovákmi v odboji (napr. v Československom národnom výbore) aj v [[Slovenská národná rada|Slovenskej národnej rade]], hlavne s [[Milan Hodža|Milanom Hodžom]] a [[Štefan Osuský|Štefanom Osuským]]. Vznik slovenských národných orgánov pripúšťal len pod tlakom (ako napríklad na konci druhej svetovej vojny).
== Citáty ==
* [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]]: ''„Ja viem, že vy, Čechoslováci, nám Rusom nedôverujete. Ani vy, dr. Beneš, nám nedôverujete!“''<br />Beneš: ''„Áno!“''<br />Stalin: ''„Avšak ja vás uisťujem, že dodržíme zmluvu, ktorú sme s vami uzavreli – že Česko-Slovensko bude slobodná a nezávislá krajina a že my nebudeme zasahovať do vašich vnútorných záležitostí. Ako to budete robiť, také to budete mať.“''<br />(Stalinov prípitok na večeri na Benešovu počesť, keď sa na jar [[1945]] vracal z londýnskeho exilu cez Moskvu do Česko-Slovenska [http://www.sds.cz/docs/prectete/eknihy/dm/dm07.htm])
* Beneš: ''„Dlho som veril, že aspoň Gottwald mi neklame, ale teraz vidím, že klamú všetci bez výnimky, ...,kto je komunista, je klamár - je to spoločný rys všetkých komunistov, a najmä ruských. Mojou najväčšou chybou bolo, že som do konca odmietal veriť, že ma i Stalin chladnokrvne a cynicky klamal, ako v roku 1935, tak i neskôr, a že jeho uisťovanie mňa i [[Jan Masaryk|Masaryka]] bolo úmyselným a cieľavedomým podvodom.''<br />(z rozhovoru s pani Posse-Brázdovou v Sezimovom Ústí 19. augusta 1948; Táborský, str. 271)
== Referencie ==
| 