Krajinka (film): Rozdiel medzi revíziami

Slovenský režisér Martin Šulík sa narodil v roku 1962 v Žiline a v rokoch 1981-1986 absolvoval odbor filmová réžia na VŠMU v Bratislave, kde teraz pôsobí ako pedagóg. Jeho prvým celovečerným filmom bola Neha z roku 1991 po ktorej nasledovali veľmi úspešné snímky Všetko, čo mám rád 1992, Záhrada 1995, Orbis Pictus 1997 a v roku 2000 nakrútil pôsobivý poviedkový film Krajinka, zachytávajúci dejiny slovenskej krajiny a ľudí, ktorí na tomto kúsku zeme žijú. Ako nám v úvode rozprávač oznamuje: „Táto krajina nikdy nebola a nikdy nebude. Nikto o nej nehovorí. Nikto si ju nepamätá. Akoby sa navždy stratila z mapy.“ Divák si začne predstavovať kus zeme, kraj, či oblasť, ktorá si akoby pamätá, čo sa na jej pôde za dlhé roky odohralo.

Film vznikol v spolupráci so spisovateľom a scenáristom Dušanom Dušekom, známym svojimi poviedkami. A rovnako ako v knihe poviedok aj tu sú historky, epizódy a anekdoty pospájané bez vzájomných súvislostí. Jozef PuškašPuškáš vo svojej kritike uvádza: „Historky sú pôvabné samy osebe, tak ako žánrové maľby, čas sa do nich vkladá z vonku, umelo (komentárom rozprávača a čiernobielymi, „spravodajskými“ sekvenciami). A navyše ako v poviedkovej knižke, chtiac-nechtiac ich musíme porovnávať, zisťujeme, že niektoré sú lepšie, iné horšie, občas sa mihne skvelá., (napr. tá o zúrivom Siebertovi).“ Film však nie je iba spleť výjavov zo života prostých slovenských ľudí. Snaží sa zachytiť kus slovenskej histórie bez toho, aby ju zbytočne komentoval. Napríklad v príbehu o dvoch šibalských bratoch Petrovi a Pavlovi, ktorímktorým sa doma neustále striedajú vojaci, podľa toho aká okupácia práve prebieha, vojna prináša do života vzrušenie v podobe ukradnutých vojenských suvenírov. Príbeh sa zameriava na vnímanie vojny detskými očami a len náznakom sprostredkúva jej skutočný drsný obraz. Podobne je to v príbehu o krajčírovi Ondrášovi. Autori nám prinášajú úsmevnú epizódu z jeho života, ktorá o charaktere tejto postavy hovorí mnoho, avšak zložitosť doby je v tejto časti iba načrtnutá a budúci osud krajčíra sa opäť dozvedáme od rozprávača. Martin Šulík o filme hovorí, že myšlienka už vznikla asi v roku 1996, kedy chcel nakrútiť veselý film, ktorý by potešil ľudí, pretože na Slovensku bolo vtedy smutno a ľudia sa prestali smiať. Tak si začali s Dušekom rozprávať a zapisovať veselé historky z dvadsiatych, tridsiatych rokov až po súčasnosť, ktoré im kedysi hovorievali rodičia a priatelia. Ponechali im voľnú štruktúru, v ktorej sa prelínajú fakty s fikciou. Ale čím ďalej ako hovorí Šulík, sedeli nad historkami, tým viac ubúdalo srandy a pribúdalo smutných tónov, a tak Krajinka nie je až tak veselý film ako chceli. Mnohé z príbehov zachytávajú drsné charaktery obyvateľov, ba dokonca detí. Napríklad vo fragmente o tulákovi Cyrilovi Polkovi je detská zlomyseľnosť zachytená v momente, keď sa malí „fagani“ snažia podpáliť chudáka zavretého v latríne. Vyústenie tohto príbehu je však opäť úsmevné. S pomocou svätého Krištofa sa zo svojho potuptnéhopotupného vezeniaväzenia tulák Cyril dostane von cez žumpu, čo je pre neho vykúpením z ošemetnej situácie. Podobne zlomyseľní boli ľudia z príbehu o hluchonemom pastierovi Vojtovi, ktorému na lúke do hrdla vliezla užovka. Nik v dedine mu nechcel veriť, posmievali sa mu, bili ho, prevrátili ho dole hlavou až napokon mu užovka z hrdla vyliezla pred očami všetkých okolo stojacich a Vojto bol hrdina. Aj v takýchto momentoch sa skrýva tragikomika filmu Krajinka, ktorý skutočne miestami pôsobí ako rozprávanie dedinských historiek starého otca. A v tom sa skrýva jej čaro.