Kalvinizmus: Rozdiel medzi revíziami

Charakteristickou črtou kalvinizmu je téza o predurčenosti: ľudia sa delia na vyvolených, ktorí sú ešte pred narodením Bohom vyvolení k nebeskej blaženosti, a na zavrhnutých, ktorí sú odsúdení k večným pekelným mukám. Toto nemôže zmeniť ani konanie človeka, ani jeho viera. Človek sa spasí nie preto, že verí, ale verí, lebo je Bohom vyvolený a predurčený na spasenie. Všetci ľudia sú pod Božím hnevom kvôli svojim hriechom, ktoré sú ovocím ich skazenej prirodzenosti. Človek sa z tohto stavu nechce a ani nemôže zachrániť. Všetci ľudia vo svojom prirodzenom stave smerujú k večnému odsúdeniu v [[peklo|pekle]]. Boha ani záchranu skutočne nehľadajú. Naopak, je to Boh, ktorý sa rozhodol hľadať človeka, získať si ho svojou láskou a nezaslúženou priazňou. Boh volá k sebe všetkých, ktorí túžia po záchrane a vzťahu s Ním a k tomu dal aj verejný sľub, že kto ho bude hľadať celým srdcom, dá sa mu nájsť. Problém je však, že človek vo svojom padlom stave Boha skutočne hľadať nechce a vážnosť svojho stavu nevidí ani si ho nechce pripustiť. Ľudské spasenie je teda závislé naod Božej milosti, naod Jeho aktiviteaktivity, naod tomtoho, že Jeho láska zmení ľudskú myseľ, smerovanie a túžby. Boh túto efektívnu milosť prejaví svojim vyvoleným, dobyje a získa si ich srdcia. Vyvolení odpovedajú vierou v Pána Ježiša, Jeho zmierčiu obeť na kríži a láskou k Nemu. Ľudia ponechaní vo vlastnom stave a túžbach sa k Bohu o záchranu neobrátia a pri poslednom súde dostanú to, čo im spravodlivo patrí a kam vo svojom živote smerovali. V tomto zmysle, keďže už pred stvorením sveta Boh sa rozhodol komu prejaví svoju milosť a získa si jeho srdce, sú ľudia predurčení k spáse a Boh pozná každého po mene ešte skôr než sa narodí.