Wikipédia

Tomáš Akvinský: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Vegbot (diskusia | príspevky)
Boti
76 502 editací
oprava ISBN, replaced: - →  – , 1269 – 1272 → 1269 – 1272 (5), Kedže → Keďže, avšak → ale (9), t. j. → t. j., replaced: a,t → a, t
Riadok 24:
[[Dominikáni|Dominikánska]] rehoľa Tomáša pôvodne poslala kvôli zdokonaleniu vzdelania do [[Paríž]]a, no do tohto centra vtedajšej vzdelanosti prišiel až po svojom úteku z domáceho väzenia. V Paríži sa stal poslucháčom [[Albert Veľký|Alberta Veľkého]], ktorý si ho vzal po trojročnom štúdiu so sebou do [[Kolín nad Rýnom|Kolína]], kde Tomáš študoval priamo pod jeho vedením ďalšie štyri roky.
 
V rokoch [[1252]] až [[1272]] bol učiteľom [[teológia|teológie]] v [[Paríž]]i a v roku [[1256]] dosahuje titul [[Akademický titul|doktora]] teológie a [[profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|profesora]] na [[univerzita|univerzite]], pričom vrchol svojej vedeckej dráhy Tomáš dosiahol v posledných rokoch svojej akademickej činnosti ([[1269]]  –  [[1272]]). Vtedy sa stal najoslavovanejším učiteľom teológie. Jeho názor pri každej spornej otázke bol vždy vysoko cenený a do mnohých polemík zasiahol rozhodujúcim spôsobom. V roku [[1272]] prišiel do [[Neapol]]u, aby tam na žiadosť reholy založil generálne štúdium teológie. O rok nato zanechal spisovateľskú činnosť, pričom sa ako dôvod uvádza prežitie mystického zážitku [[6. december|6. decembra]] [[1273]].
 
Z Neapola ho pozval [[pápež]] [[Gregor X.]] na [[druhý lyonský koncil]] ([[1274]]), kde sa malo konať rokovanie s predstaviteľmi [[pravoslávna cirkev|byzantskej cirkvi]], avšakale Tomáš začal chorľavieť. Na koncil sa už nedostavil; zomrel zoslabnutý po ceste v cisterciátskom kláštore Fossa Nuova [[7. marec|7. marca]] [[1274]]. Jeho pozostatky boli uložené v [[Toulouse]].
 
Pre jeho rýdzi a jemný charakter ho prezývali „doctor angelicus“ – anjelský učiteľ. Tomášovo učenie dostalo názov [[tomizmus]], ktoré sa stalo základom katolíckej teológie a filozofie. Pápežskou encyklikou ''Aeterni patris'' ([[1879]]) sa začína formovať [[novotomizmus]], ktorý predstavuje hlavnú koncepciu katolíckej filozofie 20. storočia.
Riadok 35:
[[Image:Tommaso - Super libros de generatione et corruptione - 4733257 00007.tif|thumb|''Super libros de generatione et corruptione'']]
Tomáš napísal počas svojho života viac než 60 diel. Mnohé z nich diktoval svojim sekretárom. Jeho tvorbu možno rozdeliť na diela [[filozofia|filozofické]], [[teológia|teologické]], [[dogmatika (vierouka)|dogmatické]], [[exegéza|exegetické]], [[homiletika|homiletické]], [[liturgika|liturgické]], [[apologetika|apologetické]] a [[etika|etické]], pričom sa dajú rozčleniť aj nasledovne:
:1. dišputy: ''De veritate'' ([[1256]]  –  [[1259]]), ''De potentia'', ''De anima'', ''De malo'' ([[1266]]  –  [[1267]]), ''De virtutibus'', ''De spiritualibus creaturis'', ''De unione verbi incarnati'';
:2. polemiky: ''De unitate intellectus contra Averroistas'' (O jednote intelektu proti averroi-stom);
:3. komentáre k [[Aristoteles|Aristotelovi]] (k Analytikám, Etike, Metafyzike, Fyzike, k spisom O duši, O nebi, O vzniku a zániku, k Politike a i.), Sentenciám [[Peter Lombardský|Petra Lombardského]] ([[1252]]  –  [[1256]]), [[Pseudodionýzios Areopagita|Pseudodionýzovi Areopagitovi]] a [[Boethius|Boethiovi]];
:4. Summy: ''Summa contra gentiles'' (Suma proti pohanom; [[1259]] -  – [[1264]]), nedokončená ''Summa theologiae'' (Suma teologická; [[1265]]  –  [[1273]]);
:5. menšie traktáty a listy, kázne a modlitby;
:6. neautentické diela.
 
Tomáš teda vytvoril monumentálne celoživotné dielo. Prvým pokusom vydať toto dielo v celku sa uskutočnilo na konci [[16. storočie|16. storočia]] v [[Rím]]e a [[Benátky|Benátkach]], kedy sa podarilo vytlačiť 17 veľkých zväzkov. AvšakAle najrozsiahlejšie a najucelenejšie sa Tomášovo dielo podarilo vydať v [[Paríž]]i v rokoch [[1872]] až [[1880]] v súbore 34 zväzkov.
 
== Filozofia ==
Riadok 50:
Tomáš sa tak snaží interpretáciu kresťanského učenia vybudovať na racionálnom podloží nového fenoménu – Aristotelovho učenia, ktoré sa predstavuje pre stredoveký Západ zatiaľ ako nepreskúmaná oblasť. K dosiahnutiu tohto cieľa mu slúžili nielen Aristotelove diela, ale najmä diela vrcholnej [[patristika|patristiky]], z ktorej zvláštne miesto čo do počtu citácií v Tomášových dielach zaujíma [[Augustín z Hippa]], hoci Augustín sám interpretoval [[kresťanstvo|kresťanské]] učenie [[Platón]]ovou a [[novoplatonizmus|novoplatonistickou]] terminológiou. Okrem Augustína a iných gréckych či latinských „cirkevných otcov“ Tomáš veľa využíval pri práci [[biblia|bibliu]], koncilové a [[pápež]]ské dekréty a diela filozofov [[Boethius|Boethia]], [[Platón]]a a [[Averroes|Averroa]]. Tomáš so svojím učiteľom [[Albert Veľký|Albertom Veľkým]] napokon založili tradíciu [[aristotelizmus|aristotelizmu]], ktorá sa stala akademickým prejavom [[dominikáni|dominikánskej]] rehole, zatiaľ čo [[františkáni]] vychádzali najmä z platonizmu [[Augustín z Hippa|Augustína]]. Vplyv Tomáša bol spočiatku nepatrný, pretože rehabilitácia [[Aristoteles|Aristotela]] v [[13. storočie|13. storočí]] sa pokladala za ohrozenie kresťanstva. Napokon však Tomáš cirkevné obavy rozplynul.
 
Niekedy možno zneistieť, či je Tomáš [[filozof]] alebo teológ. Jednoznačne je teológom, pokiaľ vychádza z tzv. zjavenia ([[Biblia]] a cirkevné dokumenty), no pri svojom bádaní postupuje výrazne racionálne – priam až metodicky presne. Žiarivým príkladom v tejto súvislosti je jeho dielo Teologická suma, ktoré píše filozofickou metódou „sic et non“. Predstavuje najprv argumenty v prospech myšlienky, potom argumenty v jej neprospech, a napokon myšlienku sám rozrieši. Keďže však Tomáš používa mnoho citácií aj z nefilozofických diel, je možné domnievať sa, že je skôr teológom. AvšakAle nemožno poprieť, že pokusom interpretovať [[kresťanstvo|kresťanské]] učenie prostredníctvom [[aristotelizmus|aristotelizmu]] sa zaraďuje aj medzi veľkých [[rímskokatolícka cirkev|katolíckych]] filozofov.
 
Tomášove diela sa vyznačujú tiež prehľadným členením. Zdôrazňoval v nich jasnosť, jednoduchosť a prepracované členenie, aby boli jeho diela prístupné aj „začiatočníkom“, čo v jeho dobe čitatelia a poslucháči univerzít vrúcne uvítali.
Riadok 68:
Vzťah rozumu a viery rieši [[kresťanstvo|kresťanská]] [[filozofia]] už takmer od svojho počiatku. V Tomášovej dobe ([[13. storočie]]) sa rozvinul do nebývalých rozmerov konflikt medzi vierou a rozumom. Filozofia (rozum) sa začala stavať do opozície voči [[teológia|teológii]] (viere), pričom myslitelia sa domnievali, že rozumom treba popierať to, čo prijímame vierou. Tento problém sa kresťanskí myslitelia snažili prekonať [[teória dvojakej pravdy|teóriou dvojakej pravdy]], ktorú však Tomáš odmieta.
 
Tomáš zreteľne rozlišuje pole pôsobnosti rozumu a pole pôsobnosti viery. Aj viera aj rozum sú cestami k pravde, avšakale každá k nej vedie odlišným spôsobom. Podľa Tomáša žiadna [[náboženstvo|náboženská]] pravda nie je proti rozumu. Môže sa však stať, že niektoré z nich sú „nadrozumové“, avšakale nikdy protirozumové. Patria sem najmä dogmy o trojjedinosti [[Boh]]a, [[dedičný hriech]] a podobne. Vo všetkých ostatných prípadoch sa rozum a viera dopĺňajú, ba priam až zhodujú, pretože, ako Tomáš verí, pravda je len jedna – Božia; Boží rozum, ktorý osvecuje aj [[filozof]]a, aj teológa. Neprekvapí teda, že podľa Tomáša ani rozumové pravdy nemôžu byť v rozpore s pravdami viery.
 
Dosah takéhoto rozdelenia „kompetencií“ rozumu a viery je očividný. Tomáš priznáva, že človek je schopný poznávať realitu a tzv. Božie stvorenie pomocou svojho vlastného rozumu. Dokonca predkladá päť ciest k Bohu, v ktorých sa snaží aplikovať svoju teóriu o vzťahu rozumu a viery tak, aby ukázal, že mysliaci človek je schopný poznať existenciu Boha aj bez viery. AvšakAle vždy si musíme pripomínať, že podľa Tomáša len teológia poskytne človeku úplnosť poznania. Viera si tak v stredovekej filozofii ponecháva aj uňho svoj primát, a to najmä z hľadiska spásy človeka, kým ostatné vedy sú v istom zmysle slúžkami teológie.
 
Tomáš tak chcel celou svojou teóriou v tejto oblasti dokázať, že [[náboženstvo|náboženské]] pravdy sú reálne a platné a že zmysly, a najmä rozum, sú užitočné nástroje na odhaľovanie náboženských právd o svete, [[človek]]u a [[Boh]]u. Poznanie a veda nie sú v rozpore s [[teológia|teológiou]], ale naopak – pri správnom používaní ju vedia podporiť a doplniť. Preto podľa Tomáša niet dôvodu strániť sa vedy a rozumu. AvšakAle tvrdenia teológie, ako sa už naznačilo, sú pravdami, ktoré nepodliehajú kritike prirodzeného poznania.
 
=== Náuka o bytí a postoj k problému univerzálií ===
Tomáš Akvinský využíva vo svojej [[metafyzika|metafyzike]] [[Aristoteles|Aristotelovu]] [[ontológia|ontologickú]] terminológiu (možnosť a skutočnosť, podstata a existencia, [[substancia (filozofia)|substancia]] a [[akcidens (filozofia)|akcidencia]], látka a forma). Vychádza z jeho chápania kategórie bytia a smeruje tak k postulovaniu [[transcendencia|transcendentného]] bytia – [[Boh]]a.
 
Možnosť ako potencia je schopnosťou konania resp. schopnosťou ustavičného premieňania sa, zatiaľ čo skutočnosť ako akt je už realizáciou potencie, t.  j. zmeny. Pomocou sledu realizácie možností prostredníctvom aktov Tomáš podobne ako [[Aristoteles]] vysvetľuje pohyb a stáva sa mu to jedným z argumentov v prospech [[Boh|Božej]] existencie.
 
Bytie je podľa Tomáša zložené z podstaty (esencie) a z jestvovania (existencie). Boh a stvorenie sa podľa neho líši práve tým, že Božia [[Podstata|esencia]] [[implikácia|implikuje]] jeho existenciu. Esencia stvoreného bytia neimplikuje svoju existenciu – stvorenie jestvuje vďaka inému činiteľovi. Podstata telesných bytí sa skladá z matérie a formy, čím i tu možno badať prepojenie na [[Aristoteles|Aristotela]]. Podobne ako [[Aristoteles]] chápe Tomáš aj substanciu a akcidenciu.
Riadok 158:
:3. nadprirodzená spoločnosť ([[Cirkev]]).
 
Pretože bola ľudská prirodzenosť, ktorá činí [[štát]] nutným, stvorená Bohom, je podľa Tomáša Boh pôvodcom vrchnosti. Preto za najlepšiu formu vlády filozof považuje [[monarchia|monarchiu]], v ktorej by bola sústredená moc v rukách jednotlivca – avšakale s tým dodatkom, že ľud má právo prípadného tyrana odstrániť, hoci Tomáš pri nastolení tyranie vyzýva ľud k počiatočnej trpezlivosti. Monarchiu si Tomáš idealizuje. Vraví, že kráľ by mal byť vo svojej ríši tým, čím je [[duša]] v tele alebo [[Boh]] vo svete. [[Štát]] Tomáš poveruje úlohou viesť občanov k spravodlivému a cnostnému životu a zároveň zabezpečiť mier a blaženosť pre svojich obyvateľov. Keďže však k poslednému cieľu, k spáse, vedie človeka len nadprirodzená spoločnosť [[Cirkev]], svetská moc má podľa Tomáša podliehať duchovnej moci.
 
== Estetika ==
Riadok 172:
"Krásne sú veci, ktorých samo vnímanie sa páči (''cuius ipsa apprehensio placet'')."<br />
"Zrak ako najdokonalejší zo všetkých zmyslov zastupuje všetky zmysly, termín ''videnie'' sa používa ''ad omnem cognitionem aliorum sensuum''. ''Videnie''(''visio'') a ''vnímanie'' (''apprehensio'') sa uplatňujú ''ad cognitionem intellectus''. Existuje nielen ''visio corporalis, exterior, sensibilis'', ale aj ''intellectiva, mentalis, imaginativa'', a taktiež ''visio supernaturalis, beata, visio per essentiam''. Podobne ''apprehensio'' neexistuje len ''per sensum'', ale aj pre ''intellectum, apprehensio interior, universalis, absoluta''. Čiže videnie a vnímanie zahrnuje každé bezprostredné postihnutie predmetu, každú kontempláciu, nielen zmyslovú, ale aj rozumovú (contemplatio spiritualis a [[contemplatio intima]])."<br />
"Krásne veci sa páčia, to je ich kritérium, podla toho ich poznávame. AvšakAle nie každá vec, ktorá sa páči, je krásna, ale krásna je iba tá, ktorá sa páči pri dívaní sa, teda bezprostredne; nenazveme krásnou vec, ktorá sa páči z inych príčin, napríklad preto, že je užitočná."<br />
"Páčením sa kontempláciou sa vyznačuje krása v širšom zmysle slova."
 
Riadok 182:
 
=== Účasť subjektu na kráse ===
"KedžeKeďže znakom krásy je to, že sa páči, potom jej niet bez subjektu, ktorému sa páči; je vlastnosťou predmetov, ale nachádzajúcich sa v istom vzťahu k subjektu."
 
== Iné projekty ==
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Tomáš_Akvinský“