Epos o Gilgamešovi: Rozdiel medzi revíziami

'''Epos o Gilgamešovi''' je jednoujedna z najstarších epických [[básnická skladba|básnických skladieb]] na svete. PrvýkrátPo prvý raz v modernejmoderných dobedejinách sme sa s ním zoznámilioboznámili z [[Asýria|asýrskych]] hlinených tabuliek nájdených v meste [[Ninive]]. Tieto tabuľky pochádzali z polovice 7. storočia pred Kr. Neskôr sa našli staršie zlomky eposu z obdobia [[Babylónia|Babylonskej ríše]] z 18.-12. storočia pred Kr. aj staršie [[Sumeri|sumerské]] predlohy z 20. storočia pred Kr.

Pôvodne sa text pozostával zskladal asi z 3600-3800 veršov a bol určený na prednášanie za sprievodu lýry a bubnov. MnohéVeľa výjavyvýjavov z tohto eposu sa zachovalizachovalo v podobe sôch a reliéfov zobrazujúcich hrdinské činyskutky kráľa [[Gilgameš]]a. Časti eposu sú dôležité aj v [[chetitčina|chetitčine]], [[ugaritčina|ugaritčine]], [[churritčina|churritčine]] a [[elamčina|elamčine]].

Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Je jednýmjeden z najznámejších výtvorov sumerskej kultúry a vykresľuje údelosud človeka, ktorý mu bol určený osudom.

Gilgameš bol z dvoch tretín boh - po matke, bohyni Ninsun a len z jednej tretiny človek - po otcovi, kráľovi Lugalbandovi. Napriek tomu, že mal aj božské korene, bol smrteľný, ale bol oveľa mocnejší, ako obyčajní ľudia a v mýte jeho vykresľovanývykresľujú ako despotadespotu, ktorý síce vystaval nádherné stavby, ale nadmerne zaťažoval obyvateľov Uruku. Bol vládcom v [[Uruk]]u a mesto dal obohnať vysokou hradbou. Panoval tvrdo, preto ľud volal k bohom, aby stvorili bytosť, ktorá by sa mu vyrovnala. Tá by ho skrotila a ľud Uruku by si vydýchol.

Bohyňa [[Aruru]] si vypočula ich prosby a stvorila [[Enkidu]]a, divocha, ktorý žil v stepi a škodil lovcom. Tí vymysleli lesť. Priviedli z Uruku [[chrámová prostitúcia|chrámovú prostitútku]] (akkad. ''náditú'', gr. ''hierodule'') a ona z Enkidua spravila ľudskú bytosť a odviedla ho do mesta. Tam Enkidu vyzval Gilgameša na súboj, ktorý sa skončil ich spriatelením, pretoželebo obajaobidvaja uznali kvality súpera.

Spoločne sa vybrali do ďalekého cédrového lesa zabiť obludu Chuvavu, príčinu všetkého zla na svete. S pomocou bohov sa im ju podarilo premôcťporaziť. Po tomto hrdinskom čineskutku samotná bohyňa Ištar zatúžila stať sa Gilgamešovou manželkou, ale keďže bola prelietavá, Gilgameš ju odmietol. Ohrdnutá Ištar z pomsty pustila na zem strašného nebeského býka, ktorý rozdupal všetko čo mu stálo v ceste. No Gilgameš s Enkidu ho však skolilizabil.

Po tomto čine znel výrok bohov: Enkidu musí zomrieť. Enkidu jeprekľaje prekliatyIštar Ištarou,a ten ochorie. Po niekoľkých dňoch choroby zomrel a odišiel do temného podsvetia. Gilgameš veľmi smútil a rozhodol sa, že on sa smrti vyhne a získa pre seba večný život. Rozhodol sa vyhľadať [[Utanapištim]]a, jediného človeka, ktorý prežil potopu sveta.

Na tejto dlhej ceste na koniec sveta stretáva ľudí-škorpiónov, strážcov horyvrchu Mašu, krčmárku Siduri, ktorá podáva nápoje bohom a napokon Uršanabiho, prievozníka cez more smrti. Bohovia sa rozhodnú udeliť mu za jeho hrdinské činyskutky nesmrteľnosť, ak prejde ešte jednoucez jednu skúškou, ktorá je však tentokráttentoraz duševnéhoduševnej rázupovahy. Gilgameš nemôže šesť dní a sedem nocí zaspať. Gilgameša veľmi ľahko premáha spánok a tak o svoju možnosť stať sa nesmrteľným prichádza. Dostane ešte jednu možnosť – napokon nájde Utanapištiho v krajine Dilmune. Ten mu vyrozprával príbeh o potope a prezradil, že existuje rastlina, ktorá v starobe vracia mladosť.

BohoviaNo bohovia mu však radia, aby nezúfal, aby si radšej namiesto hľadania nesmrteľnosti vychutnával život pozemský. Toto konštatovanie, že človek nemôženedokáže nájsť večný život, ale svojím dielom a hrdinstvom si môževie zabezpečiť večnú slávu a žiť v pamäti ľudí, tvorí záver eposu.<br />