Španielska občianska vojna (1936): Rozdiel medzi revíziami

štyl. a opravy
(štyl. a opravy)
| územie =
| výsledok = Víťazstvo nacionalistov
| protivník1 = {{Minivlajka|Španielsko (1931-1939)}} '''[[Republikánska frakcia (Španielska občianska vojna)|Republikáni]]'''<br/>[[Súbor:Flag of the Popular Front (Spain).svg|22px]] [[Ľudový front (Španielsko)|Ľudový front]]<br/>[[Súbor:Bandera_CNT-AIT.svg|22px]] [[Národná konfederácia práce|CNT]]/[[Iberská anarchistická federácia|FAI]]<br/>[[Súbor:Socialist red flag.svg|22px]] [[Všeobecný zväz pracovníkov|UGT]]<br/>[[Súbor:Estelada blava.svg|22px]] [[Republikánska ľavica Katalánska|ERC]]/[[Estat Català|EC]]<br/>[[Súbor:Flag of the Basque Country.svg|22px]] [[Baskická armáda|EG]]<small>(1936 &nbsp; &nbsp;37)</small><br/>''Podpora''<br/>{{Minivlajka|Sovietsky zväz}} [[Sovietsky zväz]]<br/>{{Minivlajka|Mexiko (1934-1968)}} [[Mexiko]]<br/>[[Súbor:Flag of the International Brigades.svg|22px]] [[Medzinárodné brigády]]
| protivník2 = {{Minivlajka|Španielsko (1939-1945)}} [[Nacionalistická frakcia (Španielska občianska vojna)|'''Nacionalisti''']]<br/>[[Súbor:Bandera FE JONS.svg|22px]] [[Falanga (1933)|Falanga]]<br/>[[Súbor:Flag of Traditionalist Requetes.svg|22px]] [[Karlisti]] <small>(1936 &nbsp; &nbsp;37)</small><br/>[[Súbor:CEDA flag.svg|22px]] [[Španielska konfederácia autonómnych pravicových skupín|CEDA]]<br/>{{Minivlajka|Španielsko (1785-1873)}} [[Alfonzismus|Alfonzisti]] <small>(1936 &nbsp; &nbsp;37)</small><br/>''Podpora:''<br/> {{Minivlajka|Taliansko (1861-1946)}} [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansko]]<br/> {{Minivlajka|Nacistické Nemecko}} [[Nacistické Nemecko]]<br/>{{Minivlajka|Portugalsko}} [[Estado Novo (Portugalsko)|Portugalsko]]
| velitel1 = [[Manuel Azaña]]<br/>[[Julián Besteiro]]<br/>[[Francisco Largo Caballero]]
| velitel2 = [[José Sanjurjo]]†<br/>[[Emilio Mola]]<br/>[[Francisco Franco]]
=== Priebeh vojny ===
==== Situácia pred vojnou ====
V prvých všeobecných voľbách v Španielsku ([[19. november|19. novembra]] [[1933]]) zvíťazili pravicové strany, ktoré utvorili stredno-pravicovú koalíciu ([[Lerroux]]). Do tejto koalície vstúpila v októbri [[1934]] po prehratých komunálnych voľbách katolícka strana [[Španielska konfederácia autonómnych pravicových skupín|CEDA]], čo zvýšilo vtedajšie napätie. Vnútorné rozpory vládnych strán viedli k obmedzenej schopnosti podniknúť akciu alebo urobiť rozhodnutie. Koncom roku vyzvali ľavicové strany na generálny štrajk, z ktorej vzišla banícka vzbura, ktorá bola na rozkaz ministra obrany [[Diego Hidalgo|Diega Hidalga]] vojensky potlačená generálom [[López Ochoa|Lópezom Ochoaom]] a legionármi, ktorým velil podplukovník [[Juan Yagüe]].
V rokoch [[1934]]-[[1936]] došlo k výraznej radikalizácii vidieka a dochádzalo k značnému množstvu štrajkov. Pri týchto akciách bežne dochádzalo k násiliunásilnostiam a úmrtiam. Po niekoľkých vládnych krízach boli na [[16. februára]] [[1936]] vypísané voľby, ktoré priniesli veľký úspech ľavici združenej do [[Ľudový front (Španielsko)|Ľudového frontu]]. Vládu zostavil vodca ľavého krídla republikánskej strany [[Manuel Azaña]]. Táto vláda však bola nestabilná a bola terčom kritiky ako extrémnej pravice, tak ľavice. Manuel Azaña sa rozhodol napätému stavu čeliť ráznym vystupovaním proti fašistickým, národne syndikalistickým a konzervatívnym organizáciám a nechal zatknúť vyše tisíc ľudí, medzi nimi aj vysokých dôstojníkov. Dňa 14. marca 1936 bola zakázaná [[Falanga (1933)|Falanga]] a v nasledujúcich dňoch zatknutých aj jej vedenie vrátane [[José Antonio Primo de Rivera|Josého Antonia Primo de Riveru]].<ref>VERNIER, Ettore. Falanga : k problematice třetí cesty. Vyd. 1. Praha : Národní myšlenka, 2008 72 s (Knihovna Národní myšlenky ; s sv. 7) ISBN 978-80-903582-7-0. str. 13</ref> Táto akcia však násilnosti v uliciach skôr zvýšila. Do tejto situácie sa parlament ovládaný pravicou rozhodol odvolať prezidenta [[Niceto Alcalá-Zamora|Niceta Alcalá-Zamoraho]]. Ten sa pokúsil rozpustiť parlament, ale keďže jeho pokus bol chápaný ako zneužitie právomocí, bol 7. apríla odvolaný. Prezidentské voľby boli vypísané na 26. apríla, ale pravica v nich na protest proti vláde nepostavila svojho kandidáta.
 
Počas tohto obdobia stúpalo napätie a podľa oficiálnych zdrojov bolo 330 ľudí zavraždených a 1511 zranených v rámci politického násilia. Došlo ku 113 generálnym štrajkom a zničeniu 160 kostolov a kláštorov. Boli vraždení kňazi a rehoľné sestry. Dňa 12. júla bol zavraždený nadporučík "útočných„útočných stráží"stráží“ a člen Socialistickej strany [[José Castillo]]. Nasledujúci deň skupina dôstojníkov "útočných„útočných stráží"stráží“ v rámci odvety zavraždila vodcu monarchistov [[José Calvo Sotelo|Josého Calva Soteloho]].
 
==== Začiatok vojny ====
Dňa [[17. júla]] [[1936]] vypuklo v [[Španielske Maroko|Španielskom Maroku]] povstanie, ktoré je považované za začiatok tejto občianskej vojny. Do čela povstania sa postavili generáli [[Manuel Goded y Llopis]], [[Francisco Franco]], [[Emilio Mola]], [[Gonzalo Queipo de Llano]] a [[José Sanjurjo y Sacanell]]. Hlavným vodcom vzbury bol generál Sanjurjo. Povstalci obsadili strategické miesta v španielskom Maroku, potlačili štrajk robotníkov a [[18. júla]] sa povstanie rozšírilo do Španielska. Povstalci sa mohli oprieť o veľkú civilnú podporu, preto dúfali, že sa im čoskoro podarí získať kontrolu nad ekonomicky dôležitými oblasťami (20. júla už kontrolovali [[Kanárske ostrovy]], [[Baleáry]] a 23 významných miest ako je [[Pamplona]], [[Cádiz]], [[Córdoba]] a [[Zaragoza]]).
 
Vláda [[Santiago Casares Qiroga|Santiaga Casares Quiroga]] na túto situáciu nebola schopná reagovať a 19. júla odstúpila. Ešte v ten istý deň zostavil vládu [[Diego Martinez Barrio]], ktorý ale odmietol dať zbrane demonštrujúcim robotníkovrobotníkom. Túto požiadavku splnila 20. júla nová vláda, ktorú viedol republikán [[José Giral y Pereira]]. Ten vyzbrojil robotnícke milície a rozpustil armádu, a tak nastal jeden z prvých obratov v tejto vojne. Tohto dňa tiež zahynul pri leteckej nehode vodca nacionalistov Sanjurjo.
 
==== Od ozbrojenia ľudu (20. júla 1936) do obliehania Madridu (november 1936) ====
[[Súbor:Barcelona_bombing_(1938).jpg|thumb|Bombardovanie Barcelony v roku 1938 (záber z talianskeho lietadla)]]
Hneď na začiatku vojny dochádzalo na oboch stranách k absolútnemu ignorovaniu akýchkoľvek konvencií, prakticky hneď na začiatku vojny bolo podľa odhadov povraždených vyše 50 000 ľudí. Spravidla sa jednalo o civilistov, ktorí boli na "zlej„zlej strane"strane“. Počty popravených boli pravdepodobne porovnateľné na oboch stranách. Tieto popravy boli nazývané ''paseos'' (paseo = "prechádzka"„prechádzka“) a prebiehali tak, že za mesto boli odvezení ľudia, ktorých potom ozbrojení príslušníci postrieľali. Medzi prípady takéhoto vraždenia patrí napr. Zastrelenie básnika a dramatika [[Federico García Lorca|Federica García Lorcaeho]] frankistami, alebo vyvraždenie osadenstva barbasterského seminára republikánmi.
 
Rozdanie zbraní sa ukázalo ako rozhodujúci krok ako čeliť povstaniu. Hlavným problémom povstalcov bola nemožnosť prepravy vojska zo španielskeho Maroka do Španielska (námorné sily zostali lojálne voči republike). Tento problém im pomohlo vyriešiť Nemecko a Taliansko, keď [[30. júla]] letecky prepravili vojsko a cudzineckú légiu z [[Tetuán]]u do Španielska. Povstalci tiež nachádzali podporu v susednom [[Portugalsko|Portugalsku]], kde bol pri moci režim [[António de Oliveira Salazar|Antónia Salazara]]. Pomoc frankistům bola vykonávaná tajne, avšak tieto dodávky zbraní sa nepodarilo utajiť zvlášť potom, čo nemecké bojové lietadlá pristáli na území ovládanom republikánskou vládou. Táto vláda požiadala 20. júla [[1936]] o dodávky zbraní od Francúzska, s ktorou malo Španielsko uzavreté zmluvu. Francúzsky socialistický premiér León Blum najprv pomoc sľúbil, avšak na nátlak francúzskych pravicových strán a na nátlak [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]] túto pomoc odvolal. Namiesto toho sa snažil dotlačiť Nemecko a Taliansko k podpisu zmluvy, ktorá zakazovala dodávky zbraní do Španielska. Aj napriek podpisu týchto zmlúv však pokračovali aj naďalej dodávky nemeckých a talianskych zbraní povstalcom. [[24. júla]] vytvorili nacionalisti "vládu v Burgose", ktorá začala nový útok. Úspešný postup týchto vojsk vyvolal dňa 4. septembra pád Giralovej republikánskej vlády, ktorú nahradila vláda Ľudového frontu, zložená predovšetkým zo socialistov a komunistov (premiér [[Francisco Largo Caballero]]), fungovanie tejto vlády bolo veľmi problematické, pretože vo vnútri vlády neexistovala zhoda na ďalšom postupe. Napriek tomu sa táto vláda nakoniec odhodlala k razantným krokom - [[1. októbra]] poskytla autonómiu [[Baskicko|Baskicku]], [[7. októbra]] vyvlastnil pôdu velkostatkárom a začala ju rozdávať malým roľníkom a konečne [[10. októbra]] spojila republikánsku armádu s milíciami.
Dňa [[14. septembra]] dobyla armáda povstalcov [[San Sebastián]] a na hlavnejhlavnom fronte potom [[27. septembra]] dobyli Francovi falangisti [[Toledo]], pričom oslobodili aj obrancov Toledského Alcázaru, ktorí sa neskôr stali jednou z legiend frankistického režimu. Týmto krokom si fašisti otvorili cestu na [[Madrid]], ktorý v novembri [[1936]] obkľúčili.
 
Na rozdiel od Ľudového frontu sa frankisti politicky stabilizovali a dňa 29. septembra prijal Francisco Franco moc od [[Výbor národnej obrany v Salamanke|Výboru národnej obrany v Salamanke]] a o dva dni neskôr dostal titul [[generalissimus]], čím sa stal faktickým vládcom povstalcami kontrolovaných území a najvyšším vojenským veliteľom.
Neutralita a zbrojné embargo už v tejto dobe boli porušované úplne bežne. V Španielsku operovala nemecká [[Légia Condor]] a talianske jednotky [[Corpo Truppe Volontarie]] (CTV) bojujúce na strane generála Franca. 6. októbra vydal [[Sovietsky zväz]] protest proti porušovaniu embarga na dovoz zbraní španielskym frankistickým povstalcom a od 12. októbra začal dodávať republikánskej vláde zbrane, ktoré boli platené zlatom zo španielskych zlatých rezerv. Na strane republikánov bojovali tzv. [[Interbrigády​​]], čo boli antifašistickí ľavicoví dobrovoľníci zo 17 štátov.
 
==== Od obkľúčenia Madridu (november 1936) do dobytia Gijóne (21. októbra 1937) ====
[[Súbor:Bundesarchiv_Bild_183-H25224,_Guernica,_Ruinen.jpg|thumb|Ruiny [[Guernica|Guernice]] zbombardovanej nemeckým letectvom]]
Dňa [[7. novembra]] sa Francove oddiely dostalipriblížili k Madridu. Republikáni preložili sídlo vlády do [[Valencie]]. 20. novembra popravili republikáni [[José Antonio Primo de Rivera|Josého Antonis Primo de Riveru]].<ref>VERNIER, Ettore. Falanga : k problematice třetí cesty. Vyd. 1. Praha : Národní myšlenka, 2008 72 s (Knihovna Národní myšlenky ; s sv. 7) ISBN 978-80-903582-7-0. str. 21</ref> Pri obrane Madridu sa najviac vyznamenali interbrigadisti, predovšetkým vďaka ich odhodlaniu skončilo toto obliehaní neúspešne a [[15. januára]] [[1937]] sa frankistické oddiely museli stiahnuť. O ďalšiu (opäť neúspešnú) ofenzívu na Madrid sa Franco pokúsil vo februári.
Dňa [[8. februára]] dobyli po veľkej bitke frankisti [[Malaga|Malagu]]. V priebehu marca zahájili ofenzívu severne od Madridu, tá však nepreniesla boje k Madridu. V apríli vyvinuli frankisti vyššiu aktivitu v Baskicku, kde 28. apríla dobyli [[Guernica|Guernicu]], ktorá bola dva dni pred tým zbombardovaná nemeckými lietadlami.
Vo svete medzitým nadobudol účinnosť zákaz Ligy[[Spoločnosť národov|Spoločnosti sanárodov]] miešať sa do konfliktu a poskytovať Španielsku dobrovoľníkov,. odOd tohto okamihu Spoločnosť národov vyvíjala veľmi silný tlak na odchod dobrovoľníkov. Tento krok by viac postihol republikánov, lebo v ich radoch (podľa odhadov) bojovalo asi 35 000 interbrigadistov, na strane druhej to bolo minimálne 20 000 mužov. V tomto období vydal pápež [[Pius XI.]] dve veľmi dôležité encykliky, a to ''[[Mit brennender Sorge]]'' ([[14. marca]]), kde odsúdil [[nacizmus]], a ''[[Divini redemptoris|Divini Redemptoris]]'' ([[21. marec|21. marca]]), v ktorej odsúdil [[komunizmus]] a výslovne upozornil na kruté prenasledovanie a vraždenie katolíkov a duchovných španielskymi republikánmi. Tieto udalosti nepriamo ovplyvnili španielske politické zmýšľanie.
 
[[Súbor:Gottwaldova_dělostřelecká_baterie.jpg|thumb|left|Československá Gottwaldova delostrelecká batéria]]
Republikáni víťazstvo pri Guadalajare nedokázali nijako významnejšie využiť a úplne prosovietsky J. Negrín nastolil diktatúru sovietskeho typu a začal čistky. Dňa [[14. júla]] boli pozatýkaní členovia vedenia [[POUM]], v júli sa republikáni ešte pokúsili o silnú protiofenzívu, ktorá však nakoniec stroskotala.
 
Franco zatiaľ na severe dobyl [[Bilbao]] ([[19. júna]]) a [[15. augusta]] zahájil ofenzívu. [[25. augusta]] dobyl [[Santander]], ale už [[27. augusta]] bol odrazený pri Aragóne. Republikánska protiofenzívs však nepriniesla žiadne výsledky a po dobytí [[Gijón]]u ([[21. októbra]]) sa republikánskarepublikánsky severnáseverný frontafront úplne zrútilazrútil, potom sa ([[30. októbra]]) republikánska vláda presunula do Barcelony.
 
Tieto úspechy, spolu s krutým prenasledovaním katolíkov a masovým vraždením duchovných na veľkej časti republikánskeho územia, viedli k tomu, že [[28. augusta]] [[Vatikán]] uznal Franca ako legitímneho predstaviteľa Španielska.
==== Od dobytie Gijóne (21. októbra 1937) do konca vojny (1. apríl 1939) ====
[[Súbor:Spain_final-guerra-civil.jpg|thumb|Charta, ktorá ukončila španielsku občiansku vojnu]]
Po dobytí Gijónu došlo na oboch stranách k preskupovaniu síl, ale už [[5. decembra]] začali republikánske vojská protiofenzívu, na ktorú frankisti bojovo výrazne nereagovali a ustúpili. Dňa [[21. decembra]] republikáni dobyli [[Teruel]] ([[Aragónsko]]). Toto dôležité mesto však stratili už [[15. februára]] [[1938]] v [[Bitka o Teruel|Bitke o Teruel]]. Táto bitka mala mimoriadny vplyv, pretože frankisti sa priblížili svojmu cieľu rozdeliť republikánske územie na dve časti. V čase relatívneho pokoja vytvoril v [[Burgos]]e [[1. februára]] generál Franco vojensko-civilnú vládu. Ďalším úspechom frankistov bolo bombardovanie Barcelony, ku ktorému došlo [[16. marca]]. Pri ďalšom postupe prenikli frankisti až k rieke [[Ebro]], čím sa im podarilo dostať k Stredozemnému moru, čímvďaka čomu rozdelili republikánskej územia na dve časti. Republikánska vláda sa pokúsila v máji dojednať mier, ale keďže Franco požadoval bezpodmienečnú kapituláciu, nezostalo republikánom nič iné, než sa sústrediť na [[Bitka o Ebro|Bitku o Ebro]]. Republikáni a ZSSR sa pokúsili 13. mája predniesť Rade Spoločnosti národov návrh na ukončenie politiky nezasahovania, tento návrh bol odmietnutý a 28. júla bol dohodnutý odchod interbrigád zo Španielska.
Od [[24. júla]] do [[26. novembra]] sa republikáni pokúšali udržať stav na rieke Ebro, poprpríp. dobyť stratené územia. Po vojenskej stránke si viedli viacmenej úspešne, ale po podpísaní [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]] stratili posledné zvyšky nádeje na vytvorenie antifašistickej koalície, a tým sa ich morálka definitívne zrútila. Keďže si však uvedomovali nutnosť udržať túto rieku, bola bránená zo všetkých síl. Dňa [[23. decembra]] zahájili frankisti mohutnú inváziu na [[Katalánsko]], ktoré dobyli v priebehu dvoch mesiacov: [[Tarragona]] ([[14. január]]), [[Barcelona]] ([[26. január]]), [[Girona]] ([[5. február]]). [[10. februára]] bol zlomený posledný odpor v Katalánsku. Následkom toho [[27. februára]] vlády Spojeného kráľovstva a Francúzska uznali Frankov režim. Republikánom zostal len Madrid a niekoľko pevností, [[28. februára]] sa vzdala [[Valencia]]. Posledný odpor bol zlomený [[1. apríla]] [[1939]].
 
== Reakcia sveta na vojnu ==
[[Súbor:Dabrowszczacy_przysiegaja_wiernosc_sprawie_Republiki.jpg|thumb|Republikánske oddiely zložené z poľských dobrovoľníkov, bojujúci pod menom "[[Jarosław Dąbrowski|Jarosława Dąbrowskiego"]].]]
Väčšina štátov sa k situácii postavila politikou nezasahovania, hlavným propagátorom tejto politiky bolo od začiatku vojny Spojené kráľovstvo, cez pôvodnú pomoc republikánom túto politiku veľmi skoro prijalo aj Francúzsko. Tieto dva štáty presadili túto politiku ako celoeurópsky trend, navyše došlo k presadeniu zbrojného embarga. Politika [[USA]] bola ovplyvňovaná teóriou [[Izolacionizmus|izolacionizmu]], ale niektoré veľké firmy obchodujúce s pohonnými hmotami dali najavo svoj postoj tým, že ju nepredávali republikánskym vojskám.
 
CezNapriek tútotejto politikupolitike poskytlo frankistom nielen technickú, ale aj vojenskú pomoc Nemecko a Taliansko ([[Légia Condor]] a [[Corpo Truppe Volontarie]]). Ďalej medzi frankistami bojovali dobrovoľníci z iných štátov, ale počet dobrovoľníkov sa zďaleka neblížilaneblížil počtu dobrovoľníkov na strane republikánov.
 
Republikánom posielal technickú a vojenskú pomoc najmä Sovietsky zväz a Mexiko. Republikáni za túto pomoc platili zlatými rezervami. Na stranu republikánov prešlo veľa (asi 40 000) antifašistických dobrovoľníkov, ktorí sa organizovali do medzinárodných brigád - odtiaľ výraz ''interbrigadisti''. Niektorí ďalší dobrovoľníci bojovali ako členovia milícií [[CNT (1936)|CNT]] a [[POUM]].
 
== Sociálna revolúcia, príčiny porážky republikánov ==
CezK masívnuporážke republikánov došlo aj napriek masívnej podporupodpore európskej ľavice, najmä zo Sovietskeho zväzu, došlo k porážke republikánov. Príčinou porážky bola predovšetkým vlastnúvlastná roztrieštenosť republikánskeho tábora, ktorý zahŕňal prakticky všetky centristické a ľavicové politické sily, vrátane odborových organizácií UGT a CNT. Obzvlášť spory medzi komunistami a anarchistami stáli v ceste politickej a vojenskej jednote republikánov.
 
Predovšetkým v anarchistami kontrolovaných oblastiach Aragónsku a Katalánsku, došlo k obrovskej sociálnej revolúcii, pri ktorej došlo k kolektivizácii pôdy a priemyslu. S touto revolúciou nesúhlasili ani sovietski komunisti ani demokratickí republikáni. Potom čo republikáni porazili anarchistov, boli anarchisti začlenení do oficiálnej republikánskej armády a [[POUM]] bola zakázaná ako údajný „nástroj fašistov“ &nbsp; &nbsp;takto POUM označili komunisti riadeniaz velenia Kominterny.
 
Pri májových bojoch v roku [[1937]] sa stovky, možno aj tisíctisíce republikánskych vojakov vzájomne postrieľali pri bojoch o kontrolu nad Barcelonou. Na jar 1939 potom dlhodobé napätie na republikánskej strane, ktoré ešte posilnili spory o to, či je lepšie vyjednávať, bezpodmienečne sa vzdať, či bojovať ďalej, vyústilo vdo povstaniepovstania a bojebojov v samotnom Madride. PrebiehaliTie prebiehali medzi demokraticky a čiastočne aj anarchisticky orientovanými republikánmi na strane jednej a komunistami a radikálnymi socialistami na strane druhej a skončili porážkou komunistickej strany.
 
== Referencie ==
42 772

úprav