Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami

* likvidácia [[6. armáda (Wehrmacht)|6. armády]] a ťažké straty vojsk osi[[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]]

|sila1= [[Stalingradský front]]<br />[[Juhozápadný front]]<br />[[Donský front]]<br />'''Na začiatku:'''<br />187 &nbsp;000 mužov<br />2 &nbsp;200 diel<br />400 tankov<br />300 lietadiel<br />'''Počas sovietskej ofenzívy:'''<br />1 &nbsp;103 &nbsp;000 mužov<br />15 &nbsp;501 diel<br />1 &nbsp;463 tankov<br />1 &nbsp;115 lietadiel

|sila2= [[Skupina armád B]]<br />neskôr<br />[[Skupina armád Don]]:<br />'''Na začiatku:'''<br />270 &nbsp;000 mužov<br />3 &nbsp;000 diel<br />500 tankov<br />600 lietadiel<br />'''Počas sovietskej ofenzívy:'''<br />1 &nbsp;011 &nbsp;000 mužov<br />10 &nbsp;250 diel<br />675 tankov<br />732 lietadiel

|straty1= Obranná fáza bitky:<br />(17. júl &nbsp;– &nbsp;18. november)<br />323 &nbsp;856 mŕtvych alebo zajatých<br />319 &nbsp;986 ranených<br />najmenej 40 &nbsp;500 mŕtvych civilistov<br />Útočná fáza bitky:<br />(19. november &nbsp;– &nbsp;2. február)<br />154 &nbsp;885 mŕtvych a nezvestných<br />330 &nbsp;892 ranených<ref name="www.soldat.ru">{{Citácia elektronického dokumentu

|straty2= 1 050 &nbsp;000 mŕtvych, zranených alebo zajatých

'''Bitka o Stalingrad''' alebo '''stalingradská bitka''' alebo '''bitka pri Stalingrade''' bolo ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]], v ktorom bojovali vojská [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]], predovšetkým [[Tretia ríša|Nacistického Nemecka]], [[Rumunské kráľovstvo|Rumunska]], [[Maďarské kráľovstvo|Maďarska]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianska]], proti [[Sovietsky zväz|sovietskym]] silám. Bojové operácie prebiehali vo vysokom tempe viac než šesť mesiacov od [[21. august]]a [[1942]], keď sa začal útok na mesto, do [[2. február]]a [[1943]], keď sa vzdali posledné zvyšky nemeckých síl obkľúčených v meste [[Stalingrad]] (dnes [[Volgograd]]). Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na [[Veľká vlastenecká vojna|východnom fronte]]<ref name="Tucker">Stolberg, E. M., Tucker, S. C., ''Stalingrad, Battle of (23 August 1942–2 February 1943).'' in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 1216-1220</ref> a vyvrcholením nemeckej letnej ofenzívnej kampane. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] a v histórii vojenstva vôbec, keďže v jednotlivých etapách bitky bojovalo na oboch stranách dovedna vyše 2 milióny vojakov, 2 &nbsp;000 tankov, do 25 &nbsp;000 delostreleckých zbraní a 2 &nbsp;300 lietadiel<ref>Pospelov, P.N. a kolektív, ''Istoria Velikoj otečestvennoj vojny Sovetskovo sajuza 1941-1945. Tom Vtaroj.'' Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, 1961, s. 424</ref>. V dôsledku sovietskej zimnej protiofenzívy padla do obkľúčenia a neskôr bola zničená veľká skupina nemecko-rumunských vojsk o sile asi 300 &nbsp;000 mužov.

Bojové operácie možno rozdeliť na dve fázy. Prvá fáza sa začala 17. júla 1942 radom ťažkých bojov medzi [[Don]]om a [[Volga|Volgou]], pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. [[Skupina armád A]] sa pokúsila preraziť na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaz]] a [[Skupina armád B]] mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie [[Kaspické more|Kaspického mora]]. V oblasti mesta Stalingrad (dnes [[Volgograd]]) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy 19. novembra 1942 sovietske velenie zorganizovalo protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká [[6. armáda Wehrmachtu|6. armáda]] a časti ďalších jednotiek. Výsledkom stalingradskej kampane bola strata asi 1 050 000<ref name="John Macdonald">{{Citácia knihy | autor = John Macdonald | titul = Veľké bitky druhej svetovej vojny | vydavateľ = Slovart | miesto = Bratislava | rok = 1995 | isbn = 80-7145-185-1 | strany = 98 | jazyk = }}</ref> vojakov [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]] (600 &nbsp;000 Nemcov, 200 &nbsp;000 Rumunov, 130 &nbsp;000 Talianov a 120 &nbsp;000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú v podobnej miere už nikdy viac nedosiahlo. Pre [[Sovietsky zväz]], ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1 &nbsp;200 &nbsp;000 mŕtvych, nezvestných a ranených<ref name="www.soldat.ru"/>) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku [[1945]].

V novembri a decembri [[1941]] sovietske vojská zastavili nemecký [[bitka o Moskvu|útok na Moskvu]] ale aj na ďalších úsekoch frontu pri [[Leningrad]]e a hlavne pri [[Rostov-na-Donu|Rostove-na-Donu]] a následne protiofenzívou prinútili [[Wehrmacht]] po prvýkrát prejsť do obrany. Na jar 1942 sa však [[Adolf Hitler|Hitlerove]] armády z ťažkých bojov vzchopili skôr ako ich nepriateľ a uštedrili sovietskym jednotkám, oslabeným ofenzívnou činnosťou pozdĺž celého frontu ťažké straty. Nemecké velenie upustilo od plánu útočiť na [[Moskva|Moskvu]], okolo ktorej sa kvôli hroziacemu nebezpečenstvu naďalej sústredilo početné sovietske vojsko, ale dospelo k rozhodnutiu vyradiť ZSSR postupne. Hitler tiež musel zobrať do úvahy i fakt, že nacistické Nemecko nebolo hospodársky pripravené viesť rozsiahly a dlhodobý konflikt akým bola vojna na východnom fronte. Veľmi výrazný bol hlavne nedostatok [[ropa|ropných]] látok, predovšetkým [[Pohonné hmoty|pohonných hmôt]], ktoré sa z nich vyrábali. Útokom na južnú oblasť ZSSR, bolo možné jednak získať nové zásoby potrebnej ropy a naopak pripraviť o ne nepriateľa. Plán nasledujúceho ťaženia pôvodne spracovaného [[Franz Halder|F. Halderom]], Hitler upravil a vydal [[5. apríl]]a 1942 v smernici č. 41<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=14}}</ref>. Cieľom nemeckej ofenzívy mali byť oblasti okolo rieky [[Volga|Volgy]], úrodné oblasti medzi [[Donec|Doncom]] a [[Kubáň]]om (jednej z posledných ktoré držali Sovietske sily) ale hlavne strategicky dôležité [[ropa|ropné]] oblasti v [[Predkaukazsko|Predkaukazsku]] a na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaze]]. Prienikom ku [[Kaspické more|Kaspickému moru]] a odrezaním tejto oblasti mal byť Sovietsky zväz pozbavený svojich najvýznamnejších ložísk ropy a rovnako aj spojeneckých dodávok z [[Irán]]u.

Úporné boje sa odohrávali na celom fronte južne od mesta [[Oriol]]. Na Ukrajine bojujúce vojská Juhozápadného frontu pod velením maršala [[Semion Timošenko|Timošenka]] a Južného frontu generála [[Rodion Malinovskij|Malinovského]] postupovali na [[Charkov]] v dvoch prúdoch: južným smerom z oblasti [[Izium]]u a [[Barvenkovo|Barvenkova]] a severným smerom z oblasti [[Volčansk (mesto na Ukrajine)|Volčanska]], pričom vošli priamo do nemeckej pasce. Nemci v priebehu piatich dní podnikli sériu protiútokov a veľkú časť sovietskych vojsk obkľúčili. Z obkľúčenia sa zachránilo iba 27 &nbsp;000 sovietskych vojakov, 250 &nbsp;000 ich zahynulo alebo bolo zajatých<ref>{{Citácia knihy|autor=John Erickson, Ljubica Erickson|titul=Hitler versus Stalin/The Eastern Front in Photographs|isbn=1-84222-242-2|miesto=Londýn|vydavateľ=Carlton Books|strany= 90|rok=2001}}</ref>. Zvyšok sovietskych jednotiek sa začal pred postupujúcimi Nemcami chvatne sťahovať.

Na konci roka 1941 Nemci prenikli na [[Krym]] a odrezali v prístave [[Sevastopoľ]] sovietsku [[Prímorská armáda|Prímorskú armádu]]. [[bitka o Sevastopoľ (1942)|Útok]] na opevnenie tohto mesta bol poverený viesť [[Erich von Manstein]]. Prvé útoky vojsk Osi sa obrancom darilo odrážať. V máji 1942 stroskotala kvôli neschopnosti miestnych veliteľov [[Dmitrij Timofejevič Kozlov|Kozlova]] a [[Lev Mechlis|Mechlisa]] sovietska obojživelná [[Kerčsko-feodosijská operácia|operácia]] vo východnej časti Krymu na [[Kerčský polostrov|polostrove Kerč]], Červená armáda prišla o ďalších 176 &nbsp;000 vojakov. Nemecké a rumunské vojská si následne uvoľnili ruky aby mohli odrezať prístav od pomoci z mora, tým že získali kontrolu nad prístupovými cestami a severnou časťou prístavu. Sovietska obrana opierajúca sa o pomoc námorného delostrelectva a silných opevnení začala javiť známky vyčerpania. K ťažkým podmienkam letnej bitky sa pridal okrem zúrivých bojov i zápach množstva nepochovaných mŕtvol, ktorý prinútil mnohých siahnuť po [[plynová maska|plynových maskách]]. Nemci napokon s pomocou ťažkého obliehacieho [[delostrelectvo|delostrelectva]] a intenzívneho [[bombardovanie|bombardovania]] dobyli mesto [[1. júl]]a [[1942]], po celkovo 250 dňoch obliehania. V troskách Sevastopoľa zahynulo alebo padlo do zajatia 156 880 sovietskych vojakov. Väčšina z pôvodne [[Prímorská armáda|Prímorskej armády]] bola zničená. Zvyšky sovietskych vojsk sa ešte 2 týždne zúfalo bránili na [[mys Chersones|myse Chersones]]. Likvidácia sovietskych vojsk uvoľnila nemeckú [[11. armáda Wehrmachtu|11.]] a rumunskú [[3. armáda (Rumunsko)|3.]] a [[4. armáda (Rumunsko)|4. armádu]] a zároveň zažehnala hrozbu, ktorú predstavoval červenou armádou držaný Sevastopoľ v nemeckom tyle.

[[17. júl]]a padol rúk do nemeckej 17. a 1. tankovej armády<ref name="Glantz, David, s. 35 - 36"/> Vorošilovgrad (dnes [[Luhansk]]), čím bolo zavŕšené obsadzovanie priemyselne dôležitej oblasti [[Donbas]]u. Potom Nemci uskutočnili sústredený útok na [[Rostov nad Donom]]. Červená armáda mesto nebránila dostatočnými silami a tak bolo do rána [[25. júl]]a [[1942]]<ref>{{Citácia knihy | autor= John Erickson, Ljubica Erickson | titul = Hitler versus Stalin. The Eastern Front in Photographs | vydavateľ = Carlton Books | miesto = Londýn | rok = 2001 | isbn = | kapitola = | strany = 91 | jazyk = anglicky}}</ref> v nemeckých rukách. Pri prieniku do oblasti Rostova sa vyznamenali 25. júla aj vojaci slovenskej [[Rýchla divízia|Rýchlej divízie]], ktorým sa ako prvým spomedzi vojsk Osi, podarilo pri ofenzíve prekročiť Don<ref>Mičianik, P., 2009, [http://www.vhu.sk/data/att/1201_subor.pdf ''Rýchla divízia v nemeckej ofenzíve na Rostov''.] Vojenská história, 2, 13, s. 43–70</ref>. Strata Rostova nad Donom a najmä mostov južne od mesta bola pre Sovietov veľmi skľučujúca, hlavne po tom čo prenikli na verejnosť informácie o zlyhaní a neposlušnosti sovietskych dôstojníkov, ktorí mesto bránili. Ústupom z oblasti sa však pred obkľúčením zachránilo množstvo živej sily a techniky. Pre [[Hitler]]a mal Rostov veľký význam, táto významná križovatka ležiaca v najvýchodnejšom cípe [[Azovské more|Azovského mora]] bola vstupnou bránou k rieke [[Kubáň (rieka)|Kubáň]] a na [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukaz]]. Postup Nemcov do tejto oblasti, znamenal tiež prerušenie železničného spojenia Stalingrad &nbsp;– &nbsp;Moskva, čo znamenalo, že Sovieti museli doplnky zo severu posielať do tejto oblasti cez [[Stredná Ázia|Strednú Áziu]]<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester|titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=64|jazyk=anglicky}}</ref>.

| titul = Stalingradskaja bitva 1942 &nbsp;– &nbsp;43. Boľšaja sovetskaja enciklopedia.

Obyvatelia kaukazských republík sa k prichádzajúcim nemeckým vojskám nezachovali jednotne. Zatiaľ čo sa v horách [[Čečensko|Čečenska]] postavilo mnoho rodov na stranu Nemcov a otvorene im pomáhalo, v susednom [[Severné Osetsko|Severnom Osetsku]] sa do boja proti okupantom zapojili aj spontánne vznikajúce jednotky [[kozáci|kozákov]] a [[partizán]]ov, ktoré nemalou mierou prispeli k udržaniu [[Vladikavkaz]]u &nbsp;– &nbsp;hlavného mesta oblasti. [[Čečeni|Čečenov]] neskôr za údajnú spoluprácu s Nemcami Stalin kruto potrestal a presídlil prakticky celý národ na [[Sibír]].

Pokračujúce neúspechy Hitlerovych vojsk na Kaukaze mali viacero príčin a pomerne veľký dosah na dianie v Stalingrade. Prvou príčinou nemeckého neúspechu bol silnejúci odpor sovietskeho [[Transkaukazský front|Transkaukazského frontu]], ktorý zahatal nemeckým jednotkám cestu cez horské priesmyky a doliny, čím zabránil Nemcom dosiahnuť ich cieľovú líniu [[Batumi]] &nbsp;– &nbsp;[[Baku]]. Druhou príčinou nemeckých neúspechov boli Hitlerove rozporuplné rozkazy a nerozhodnosť, ktoré zapríčinili vyčerpanie zásob paliva 4. tankovej armády, pri zbytočných presunoch po juhoruských stepiach medzi Kaukazom a Stalingradom. Keď nakoniec Nemci dorazili k Volge a začali obkľučovať Stalingrad, nemali už dosť síl na to, aby prekročili Volgu a obrancov v meste odrezali od pomoci z vonka<ref>{{Citácia knihy|autor=Richard Natkiel, Robin L. Sommer, S.L. Mayer|titul=Atlas of World War II|isbn= 0-7607-2043-6|miesto=New York|vydavateľ=Barnes & Noble Books|rok=2000|strany=150|jazyk=anglicky}}</ref>. Chybou bola aj Hitlerova snaha dobyť Stalingrad z [[propaganda|propagandistických]] a [[ideológia|ideologických]] dôvodov za každú cenu, aj keď sa neskôr vyjadroval, že preňho bol Stalingrad mesto ako ktorékoľvek iné. Tvrdé [[Boj v zastavanej oblasti|pouličné boje]], ktoré sa čoskoro rozhoreli neboli na jeho dobytie nevyhnutne potrebné, ak by sa ho Hitler rozhodol obkľúčiť útokom cez Volgu južne a severne od mesta.

}}</ref>. Tento rozkaz, ktorý nasledoval po neúspechoch Červenej armády pri Rostove, mal za následok vytvorenie [[trestná jednotka|trestných oddielov]] známych ako „štrafbaty“, z vojakov a poddôstojníkov, ktorí sa previnili alebo boli obvinení zo zbabelosti alebo nespoľahlivosti a [[uzáverová jednotka|uzáverových jednotiek]] [[NKVD]], ktoré mali strieľať každého, kto uteká z boja či ustupuje bez rozkazu. [[22. august]]a bol takto v oblasti Stalingradu vytvorený prvý trestný oddiel. O plnení rozkazu svedčí aj fakt, že do konca leta bolo na fronte zastrelených za zbabelosť alebo nespoľahlivosť 13 &nbsp;500 vojakov<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester|titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=62|jazyk=anglicky}}</ref>.

15. až 17. augusta 1942 začali postupovať na Stalingrad na širokom fronte jednotky nemeckej 4. tankovej a 6. armády. [[23. august]]a [[1942]] sa XIV. tankový zbor 6. armády prebil cez [[Don]] a severne od Stalingradu v oblasti [[Paňšino]] &nbsp;– &nbsp;[[Verťačij]] &nbsp;– &nbsp;[[Peskovatka]] prenikol pozíciami sovietskej [[Sovietska 4. tanková armáda|4. tankovej]] a 62. armády. Okolo 17. hodiny večer dosiahli Nemci v blízkostí dedín [[Latoškina]], [[Akatovka]] a [[Rynok]] predmestia Stalingradu, len 2{{--}}{{km|3|m}} od [[Stalingradský traktorový závod|traktorového závodu]]. Na oslabenom úseku smerom na [[Stalingradský traktorový závod]], kadiaľ postupovala nemecká [[16. tanková divízia Wehrmachtu|16. tanková divízia]], boli Sovieti nútení zaujať obranu provizórnymi silami. Bol to hlavne [[1077. protilietadlový delostrelecký pluk]], ktorý bol zložený prevažne z mladých žien dobrovoľníčiek továrne [[továreň Červené barikády|Červené barikády]], ale aj oddiel frekventantov vojenských učilíšť a [[10. strelecká divízia NKVD]]. Protilietadlový pluk, ktorého kanóny mohli viesť účinnú paľbu po nemeckých tankoch však nemal zatiaľ žiadne skúsenosti s bojom proti pozemným cieľom. Jednotka však dostala rozkaz držať svoje pozície za každú cenu. Na blížiace sa tanky spustili batérie silnú paľbu a odrazil niekoľko útokov, aj keď útočníkom nespôsobili nijak vážne straty<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Paul Carell]]|titul=Stalingrad: Sláva a pád 6. armády|miesto=Praha|vydavateľ=Naše Vojsko|rok=1994|strany=87}}</ref>. Obsluhy jednotlivých batérií však za svoje odhodlanie neustúpiť zaplatili krutú daň. Nemecké tanky nakoniec postaveniami 1077. pluku prenikli, predtým však boli nútené likvidovať postavenia protilietadlových kanónov jedno po druhom. Ich obsluhy viedli paľbu po nemeckých obrnencoch až dokým nebolo aj posledné z ich 37 postavení zničené. Do večera predvoj 6. armády dosiahol pravý breh [[Volga|Volgy]] a oddelili tak 62. armádu od vojsk na jej pravom krídle. Počas bojov pred Stalingradom v tomto období padol španielsky komunistický emigrant [[Rubén Ruiz Ibárruri]].

[[Boj v zastavanej oblasti|Boje v meste]] boli veľmi kruté. Väčšina nemeckých útokov sa rozpadla na krvavé potýčky menších jednotiek, pri ktorých dochádzalo k boju z blízka. Keďže každý útok väčšej jednotky mal za následok jej dezorganizáciu a pomerne rýchle vyčerpanie fyzických síl i munície, boli jednotky veľmi zraniteľné pred protiútokmi<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester|titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=66|jazyk=anglicky}}</ref> &nbsp;– &nbsp;čo sa prejavilo na oboch stranách. Obrana sa zadržiavala o každý dom. Nezriedka držala každé poschodie domu iná bojujúca strana. Obidve bojujúce strany podnikali často [[protiútok]]y, ktorými sa pokúšali získať stratené pozície späť, čo znamenalo, že sa pouličné boje neustále prelievali zo strany na stranu. Po tom, čo sa v dôsledku ťažkých bojov a bombardovania zmenili ulice mesta na rozvaliny, bol pohyb po povrchu ešte náročnejší. Boje sa preniesli do podzemia, pivníc a kanálov. Na to, aby jedna zo strán postúpila, bolo potrebné intenzívne bombardovanie, delostrelecká príprava, no aj tak sa málokedy útočník posunul o viac ako 200 metrov.

[[27. september|27. septembra]] [[1942]] začali Nemci náletom stoviek strmhlavých bombardérov prvú veľkú ofenzívu proti priemyselnej štvrti. Nasledovala delostrelecká príprava a nemecký postup cez mínové polia a paľbu odhodlaných obrancov. Za cenu vysokých strát na oboch stranách Nemci postúpili o 1 &nbsp;800 až 2 &nbsp;700 metrov a Červená armáda stratila vrchol [[Mamajova mohyla|Mamajovej mohyly]]. Nemecký útok do večera ochabol, ale obrancovia mesta boli vo veľmi zlej situácii. Čujkov žiadal o posily, ktoré nakoniec prišli vo forme dvoch čerstvých streleckých plukov, a tie boli okamžite nasadené do bojov. Nasledujúci deň, [[28. september|28. septembra]], nemecké vojská obnovili ofenzívnu činnosť a obzvlášť bombardovanie mesta. Pri náletoch sa potopili 5 zo 6 nákladných lodí, ktoré zaisťovali prepravu medzi oboma brehmi [[Volga|Volgy]] pri [[Stalingrad]]e. Toho istého dňa došlo na sovietskej strane k organizačným zmenám, pôvodný Stalingradský front, ktorý bol v tej dobe zatlačený za Don bol premenovaný na Donský front (velil mu generálporučík K.K. Rokossovskij, náčelníkom štábu M.S. Malinin). Pôvodný Juhozápadný front zmenil meno na Stalingradský (velil mu Jeriomenko)<ref name="BSE"/>.

2. októbra pri jednom z náletov na Čujkovovo veliteľstvo Nemci zasiahli veľké podzemné nádrže na ropu, ktorá horela v okolí veliteľstva niekoľko nasledujúcich dní. Až do [[14. október|14. októbra]], kedy sa začal dosiaľ najsilnejší útok na [[Stalingradský traktorový závod|Traktorový závod]] a na [[závod Barikády]], prebiehali boje menšej intenzity. Väčšinu útoku vedeného piatimi nemeckými divíziami vrátane [[14. tanková divízia Wehrmachtu|14. tankovej]] a [[305. pechotná divízia Wehrmachtu|305.]] a [[389. pechotná divízia Wehrmachtu|389. pechotnej]], znášali sovietske jednotky [[112. strelecká divízia|112.]], [[95. strelecká divízia|95.]], [[308. strelecká divízia|308.]] a [[37. gardová strelecká divízia|37. gardovej streleckej divízie]], ktoré boli oslabené z predošlých bojov. Hĺbka Sovietmi ovládaného územia v meste v tej dobe siahala najviac {{km|3|m}} od rieky. Toho dňa Nemci prekonali pri útoku až 2 &nbsp;000 metrov. Na úseku asi {{km|5|m}} nasadili 3 [[pechota|pešie]] a 2 [[tank]]ové divízie. [[Luftwaffe]] na mesto zaútočila 2570-krát, sovietske letectvo však nemohlo zasiahnuť, pretože bránilo pred nemeckými útokmi vlastné letiská. Prach z trosiek sa rozvíril natoľko, že viditeľnosť bola za jasného dňa sotva 90 metrov. V celom meste sa odohrávali urputné boje.

Doobeda 14. októbra Nemci prekonali sovietsku obranu a boj sa rozdelil na menšie, ale nemenej brutálne potýčky okolo jednotlivých ohnísk odporu. Aj keď do večera okolo [[Stalingradský traktorový závod|Traktorového závodu]] ležalo 3 &nbsp;000 mŕtvych nemeckých vojakov, závod nakoniec podľahol presile a v rukách obrancov zostala len jeho severná časť. Útok pokračoval aj nasledujúci deň. Zvyšky sovietskych vojsk sa tvrdošijne bránili na ostatkoch stalingradského predmostia, ktoré bolo už sotva 1000 metrov široké a teraz ešte aj rozdelené na dve časti. Menšia severná časť bola na sever od Traktorového závodu, väčšia južná časť, kde sa nachádzalo i veliteľstvo 62. armády, pri [[Mamajova mohyla|Mamajovej mohyle]] a Továrenskej štvrti. 37. gardová, 308. a 193. strelecká divízia mali už iba niekoľko stoviek bojaschopných mužov. Útok 14. októbra bol jeden z najťažších, ktorý dopadol na sovietske pozície. V týchto dňoch prišla 62. armáda aj o zvyšok svojich tankov, ktoré patrili k 84. tankovej brigáde. Vzhľadom na povahu terénu jednotka dostala za úlohu zakopať po veže svojich posledných 10 tankov v parku Skuľpturnyj, kde niekoľko dní odolávali útokom nemeckých obrnencov. Osud sovietskych tankov spečatili až silné nálety Luftwaffe 17. októbra.

Najťažšia úloha pre sovietske tylo bolo prepraviť obrovské množstvo vojska a bojovej techniky na juh, na Stalingradský front. Bolo potrebné použiť ťažko zbombardovanú železničnú trať na východ od Volgy a doslova pod nosom Nemcov sa musela organizovať preprava cez rieku na [[pontón]]och a [[kompa|kompách]]<ref>Alexander Werth: ''Od paktu po Stalingrad.'' Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 517</ref>. Na rozdiel od krajiny na sever od [[Don]]u, ktorá bola trocha zalesnená, pusté stepi na juh od Stalingradu mimoriadne sťažovali maskovanie. Nemecké najvyššie velenie napriek tomu nemalo ešte stále ani poňatia o závažnosti nadchádzajúceho útoku, keďže predpokladalo, že sa Sovieti nachádzajú na prahu úplného vyčerpania.<ref name="BSE"/> Tí pritom len od 1. do 19. novembra presunuli cez Volgu do prvých línií 160 &nbsp;000 vojakov, 430 tankov, 600 diel, 14 &nbsp;000 automobilov a okolo 7000 ton vojenského materiálu.

=== Protiútok &nbsp;– &nbsp;operácia Uran ===

[[19. november|19. novembra]] [[1942]] o 6:30 ráno začali 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou protiútok vojská Juhozápadného frontu pod velením generála [[Nikolaj Vatutin|Vatutina]]. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše {{km|100|m}}, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov<ref>Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 518</ref>. V noci z 22. na [[23. november|23. novembra]] vďaka odvážnemu útoku tankového oddielu [[Georgij Nikolajevič Filippov|G.N. Filippova]] obsadili sovietske jednotky neporušený most cez [[Don]] a ešte v noci prenikli do [[Kalač]]a. Nasledujúceho dňa sa stretli jednotky 5. tankovej armády s [[Andrej Ivanovič Jeriomenko|Jeriomenkovými]] silami Stalingradského frontu, ktoré postupovali z juhu a nepriateľ im kládol podstatne menší odpor. Jeriomenkove vojská začali svoj postup o deň neskôr ako Vatutinove, [[20. november|20. novembra]] 1942. Vojská Donského frontu pod [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|Rokossovského]] vedením postupovali od [[19. november|19. novembra]] na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v [[Stalingrad]]e. V Stalingradskom kotle sa nachádzalo okolo 330 &nbsp;000 nemeckých a rumunských vojakov, spolu približne 20 armádnych divízií. [[Erich von Manstein]] však vo svojich pamätiach toto číslo spochybňuje, odôvodňuje to celkom rozumne tým, že tieto divízie boli v boji opotrebované, a preto nemohli mať plné stavy. 18. decembra 1942 sa v kotli podľa nemeckých správ nachádzalo 230 &nbsp;300 vojakov Osi, z toho bolo 217 &nbsp;300 Nemcov a 13 &nbsp;000 Rumunov. Okrem toho bolo v kotli prítomných 19 &nbsp;300 sovietskych zajatcov a prebehlíkov<ref name="Operace Barbarossa">{{Citácia knihy | autor=Paul Carell | titul = Operace Barbarossa | vydavateľ = Mustang | miesto = Plzeň | rok = 1996 | isbn = | kapitola = | strany = 503 | jazyk = }}</ref>.

[[3. december|3. decembra]] [[1942]] schválil sovietsky hlavný stan ambiciózny [[operácia Saturn|Plán Saturn]], ktorý mal za cieľ najskôr zlikvidovať nemecké sily v stalingradskej pasci, potom dobyť oblasť vnútri donského ohybu vrátane Rostova a odrezať nemeckú skupinu armád A na [[Kaukaz]]e. V dôsledku silnej nemeckej obrany, ktorá sa čiastočne opierala o staršie sovietske opevnenia z leta, však nepostupovali podľa plánov. Sovieti sa snažili udrieť na stred kotla a rozdeliť nemecké vojská napoly. Najviac sa pritom obávali toho, že by mohli obkľúčené stalingradské sily vyraziť do protiútoku. Hitler najprv uvažoval o tom že nemecké vojská z mesta stiahne, čo by nebol tesne po ich obkľúčení [[20. november|20. novembra]] veľký problém. Ale po príhovore [[Hermann Göring|Göringa]], ktorý tvrdil, že jeho [[Luftwaffe]] môže dodávať obkľúčeným vojskám denne 500 ton zásob, čo by malo postačovať na udržanie obkľúčených vojsk, Hitler prikázal Paulusovi držať doterajšie pozície. Zodpovednosť za toto kritické rozhodnutie okrem Hitlera a Göringa padá aj na náčelníka štábu Luftwaffe generála [[Hans Jeschonnek|Hansa Jeschonneka]]<ref name="Tucker"/>. Plán znel pomerne reálne, Nemci v niekoľkých predchádzajúcich bojoch na východnom fronte boli schopní takto zásobovať svoje obkľúčené jednotky. Ale tentoraz museli počítať s väčším objemom zásob i zlým [[počasie|počasím]]. Vedením [[Luftflotte 4|4. vzdušnej armády]], ktorá mala zabezpečovať zásobovanie, bol poverený [[Wolfram von Richthofen]]. Skutočnosť však bola taká, že v priemere sa denne podarilo dopraviť iba asi iba 50 &nbsp;– &nbsp;100 ton zásob. Nemci v tomto období rýchlo strácali leteckú prevahu. Jednak pre to, že Sovieti do oblasti prisunuli veľké letecké sily (1 &nbsp;350 až 1 &nbsp;414 lietadiel), ale svoju úlohu zohral aj zlý technický stav strojov Luftflotte 4 (z 732 bolo bojaschopných len 402)<ref name="Tucker"/>. Z pohľadu obliehaných vojsk bolo poburujúce, že nemalá časť zásob bol celkom nepotrebný alebo nepoužiteľný materiál ako vianočné stromčeky, či množstvá topánok na pravú nohu. Čoskoro však do popredia vystúpili aj ďalšie problémy. Nemci začali prichádzať o veľké množstvá dopravných strojov [[Junkers Ju 52|Ju – 53/3m]], ktoré, keďže boli pomalé a neobratné, sa stávali ľahkou korisťou protilietadlovej obrany a sovietskych stíhačov. Nemenším problémom bolo, že Červená armáda začala obsadzovať vhodné letiská, či už vnútri kotla, ale aj na západ od neho.

Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40{{--}}{{km|48|m}} juhozápadne od [[Stalingrad]]u. V meste už bolo počuť dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal [[Erich von Manstein|Manstein]] na vlastnú zodpovednosť [[Friedrich Paulus|Paulusovi]] rozkaz aby sa prebil so svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. To, či by tak zachránil aspoň časť 6. armády pred zničením, je dodnes predmetom sporu mnohých odborníkov. Bez príkazu samotného [[Adolf Hitler|Hitlera]] však [[Friedrich Paulus|Paulus]] nebol ochotný konať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu 6. armády [[Arthur Schmidt]] považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku nízkeho stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k dispozícii mali palivo iba asi na 20{{--}}{{km|30|m}}, čo na prerazenie sovietskej obrany nepostačovalo<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Erich von Manstein]]|titul=Ztracená vítezství svazek II|isbn=80-7217-443-6|miesto=Brno|vydavateľ=Jota|rok=2006}}</ref>. Podľa niektorých názorov von Manstein neinformoval Paulusa o celkovom stave na fronte a dôrazne mu nevysvetlil, že ústup je jedinou možnou alternatívou, ako sa vyhnúť zničeniu v hĺbke sovietskeho obkľúčenia. Manstein napr. nikdy neletel do kotla ani nevyslal zodpovedného styčného dôstojníka s podrobnejšími plánmi ústupu<ref>{{Citácia knihy|autor=[[Alexandr Vasilievskij|A. &nbsp;M. Vasilevskij]], [[Konstantin Rokossovskij|K. &nbsp;K. Rokossovskij]], [[Georgij Žukov|G. &nbsp;K. Žukov]], N. &nbsp;N. Voronov. A. &nbsp;I. Rodimcev, [[Vasilij Ivanovič Čujkov|V. &nbsp;I. Čujkov]], V. &nbsp;G. Zajcev, I.I. Ľudnikov, A. &nbsp;I. Jeriomenko, A. Werth, W. Adam, [[Friedrich Paulus|F. Paulus]], L. Steidle, J. Weider|titul=Stalingrad / Spomienky účastníkov bitky na Volge|miesto=Bratislava|vydavateľ=Nakladateľstvo Pravda|rok=1983|strany=432-433}}</ref>. Bola tak premrhaná jediná väčšia príležitosť, kedy sa mohli nemecké vojská prebiť z obkľúčenia. Mansteinove vojská bojujúce severne od rieky [[Myškova]], boli nakoniec z oblasti vytlačené sústredenými útokmi tankových jednotiek 2. gardovej armády. Museli ustúpiť i zo samotného Koteľnikova, odkiaľ začínali svoj postup na sever. Po odrazení svojho útoku sa Manstein sústredil na udržanie oblasti [[Rostov nad Donom|Rostova nad Donom]], kam začal svoju skupinu armád za systematického tlaku sovietskych vojsk sťahovať. Zatiaľ čo sa [[Skupina armád A]] začala sťahovať z [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukazu]] na [[Tamanský polostrov]] a [[Krym]]. Hitler dúfal, že toto predmostie neskôr poslúži ako východisko pre prípadné neskoršie útoky na juh [[ZSSR]].

=== Likvidácia obkľúčenia &nbsp;– &nbsp;operácia Koľco ===

22. januára padla aj posledná nemecká zásobovacia základňa a provizórne letisko v [[Gumrak]]u. Nemci ju na Paulusov rozkaz odovzdali sovietom s ťažko chorými a ranenými, ktorých nedokázali presunúť. Okolo letiska ležali naukladané kopy mŕtvych tiel, ktoré personál nemocnice nedokázal v dôsledku veľkých mrazov a chýbajúcemu náradiu, či výbušninám pochovať do zmrznutej zeme. Posledná možnosť provizórneho letiska bola priamo pri Stalingrade, táto dráha však nevyhovovala väčším lietadlám. Letectvo bolo nútené zhadzovať zásoby v kontajneroch. Strata letísk spôsobila, že nebolo možné pravidelne evakuovať ranených. Najmenej 18 &nbsp;000 ich ležalo v improvizovaných, často nevykurovaných lazaretoch pri vonkajšej teplote −30 &nbsp;°C. Necelé dva týždne po začiatku sovietskych útokov odmietol Paulus ďalšie ultimátum s požiadavkou kapitulácie, v tej dobe však bol odpor 6. armády už celkom márny a iba zvyšoval utrpenie tých, ktorí zostali v obkľúčení. Množstvo nemeckých vojakov, napriek úplnej demoralizácii kládlo odpor v strachu pred zajatím.

Paulus v zúfalej situácii 23. januára usporiadal poradu najvyšších dôstojníkov. Generáli von Seydlitz a Pfeffer žiadali zastaviť boj, Heitz, Strecker a Schlömer naďalej trvali na vedení boja. Tento deň na Stalingradskom letisku, blízko krytov štábu 6. armády pristáli a odleteli z obkľúčenia posledné nemecké lietadlá. 24. januára odoslali obkľúčené vojská zo Stalingradu depešu vrchnému veleniu, v ktorej bola vylíčená situácia takto: „''Jednotky sú bez streliva a potravín, spojenie s časťou šiestich divízií. Na južnom, severnom a západnom fronte sa vyskytujú prejavy rozkladu. Jednotné velenie už nemožné. Osemnásťtisíc ranených nemá ani minimálnu pomoc a chýbajú im obväzy a lieky. 44., 76., 100., 305. a 389. pechotná divízia sú zničené. V dôsledku silných prielomov je front na mnohých miestach otvorený. Oporné body a úkryty iba v mestskej časti. Ďalšia obrana nezmyselná. Krach nevyhnutný. Armáda žiada povoliť prijatie kapitulačných podmienok, aby sme ešte mohli zachrániť aspoň žijúcich.''“<ref name="adam,281-282">Adam, W., Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 281-282</ref> Nemecké najvyššie velenie odpovedalo, že kapitulácia vôbec neprichádza do úvahy. Bojom do posledného náboja spĺňa 6. armáda svoju historickú povinnosť pri stabilizácii južného frontu<ref name="adam,281-282"/>. Velenie ďalej vydalo rozkaz, podľa ktorého boli vymenovaní velitelia jednotlivých úsekov obrany obkľúčenia. Severnému úseku velil [[Karl Strecker]], strednému [[Walter Heitz]] a južnému [[Friedrich Paulus]]. 24. januára sa štáb armády presunul z krytov pri traktorovom závode do pivničných priestorov nemocnice v južnej časti mesta. 26. januára sa odtiaľto presunul do pivničných priestorov obchodného domu. V tejto dobe sa už mnohí demoralizovaní jednotlivci, aj celé jednotky vzdávali do sovietskych rúk. Veliteľ IV. armádneho zboru v rozkaze svojim podriadeným skonštatoval, že z momentálne držaných pozícií nemožno pre množstvo ranených v tyle nikam ustúpiť a v prípade nemožnosti klásť ďalší odpor môžu jednotky rokovať s nepriateľom o kapitulácii. Ako prvá zložila zbrane [[297. pechotná divízia]], v tej dobe pozostávajúca zo sotva 300 mužov. Jej veliteľ generál [[Moritz von Drebber|M. von Drebber]], bol prvým vysokým dôstojníkom z obliehaného kotla, ktorý padol do zajatia<ref>Piekalkiewicz, J., ''Stalingrad, anatomie bitvy.'' Naše vojsko, Praha, 2007, s. 433</ref>. Iní nemeckí dôstojníci spáchali samovraždu. [[26. január]]a [[1943]] sa sovietske vojská 21. armády prebojovali zo západu do samotného [[Stalingrad]]u a pri úpätí Mamjovej mohyly sa stretli s jednotkami 62. armády &nbsp;– &nbsp;13. gardovou streleckou divíziou. V ruinách mesta sa snažili zachrániť zvyšky 6. armády, ktoré však sovieti týmto útokom rozdelili na dve enklávy. Ešte päť dní sa zvyšky Nemcov v meste zúfalo bránili. 28. januára zostal v severnej priemyselnej časti mesta XI. zbor. V strednej, južne od Mamajovej mohyly, zostali VIII. a LI. zbor. Štáb armády, XIV. tankový a IV. armádny zbor, ktoré už boli prakticky bez jednotiek držali najjužnejšiu oblasť v centre mesta medzi Červeným námestím a železničnou stanicou. Armáda sa pokúšala vybudovať nové obranné postavenia na západnom okraji mesta. Podľa odhadov velenia bolo možné udržiavať odpor maximálne do 1. februára.<ref name="Adam,296">Adam, W., Bol som Paulusovým pobočníkom. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967, s. 296</ref> Zvyšky 76. pechotnej divízie utrpeli 27. januára ťažké straty, 44., 271., 305., 376. pechotná divízia boli prakticky zničené. 3. motorizovaná divízia disponovala už iba minimom bojaschopných mužov a s 29. divíziou nebolo spojenie<ref name="Adam,296"/>. Podľa niektorých odhadov sa v kotle nachádzalo asi 40 &nbsp;– &nbsp;50 000 ranených. Rozšírila sa [[Dyzentéria|úplavica]]. Velenie armády oznámilo skupine armád Don, že pre nedostatok potravín pre bojujúce jednotky nebude vydávaná pre ranených žiadna strava<ref>Piekalkiewicz, J., Stalingrad, anatomie bitvy. Naše vojsko, Praha, 2007, s. 435</ref>. Viacerí velitelia požadovali od Paulusa aby vydal rozkaz na kapituláciu, konštatovali, že ich divízie sú úplne rozbité a bojové skupiny sa už sami kontaktujú s nepriateľom a kapitulujú. 29. januára kapitulovali sily XIV. tankového zboru gen. Schlömera.

Odhady hovoria, že od začiatku letnej ofenzívy prišli vojská Osi v južnej časti [[ZSSR]] o približne 850 &nbsp;000 vojakov. V samotnom Stalingradskom kotli padlo do zajatia 91 &nbsp;000 nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali v posledných dňoch, k tomu je ešte nutné pripočítať 16 800 ďalších, ktorých zajali Sovieti medzi 10. a 29. januárom<ref name="Operace Barbarossa"/>. Veľa z nich bolo podvyživených a celkovo v zlom fyzickom aj psychickom stave. V obkľúčení sa medzi nimi rozšírila epidémia dyzentérie a neskôr [[škvrnitý týfus|škvrnitého týfu]]. V zajateckých táboroch v Beketovke, Krasnoarmejsku a Frolove viac než polovica z nich podľahla epidémii<ref>Piekalkiewicz, J., ''Stalingrad, anatomie bitvy.'' Naše vojsko, Praha, 2007, s. 469</ref>. Ďalší zahynuli pri niekoľko týždňov trvajúcich transportoch. Následný dlhoročný pobyt v zajatí trvajúci do roku [[1953]] znamenal, že domov sa vrátila iba nepatrná časť, asi iba 6 &nbsp;000 z nich. Nemci dokladajú, že zo Stalingradského kotla sa podarilo po zemi uniknúť iba jedinému vojakovi<ref name="Operace Barbarossa"/>.

Obidve bojujúce strany počas bojov vybičovali svojich vojakov k nadľudským výkonom. Vojaci Červenej armády, ktorí boli odrezaní v zničenom Stalingrade, bojovali proti silnému a početnému nepriateľovi s nevídaným odhodlaním. Ich straty boli veľmi ťažké, väčšina z čerstvých jednotiek nasadených do bojov od septembra do novembra 1942 stratila v priebehu prvých 3 dní bojov v meste 75 &nbsp;– &nbsp;90 % svojho početného stavu, napriek tomu zostala väčšina týchto vojakov disciplinovaná a bojovala ďalej navzdory možnosti ustúpiť alebo sa vzdať. Už 22. decembra 1942 vydalo sovietske velenie výnos o zriadení [[Medaila Za obranu Stalingradu|medaily Za obranu Stalingradu]].

Červená armáda utrpela približne rovnaké straty ako jej protivník. V dôsledku ťažkých bojov mala okolo 650 &nbsp;000 ranených a 478 &nbsp;000 mŕtvych a nezvestných<ref name="www.soldat.ru"/>. Jej vojská však v tomto období prešli kvalitatívnym prelomom. Červená armáda sa stala rovnocenným súperom nemeckého [[Wehrmacht]]u. Skúsenosti nadobudol hlavne dôstojnícky zbor, takisto mnohí nadaní velitelia, ktorí sa vyznamenali v bojoch a boli povýšení. Obyčajných vojakov však do [[Berlín]]a čakala ešte dlhá cesta, tú prežilo iba málo z nich. Vpred ich však hnala nová nádej, že porazia a vyženú nacistov zo svojej ťažko skúšanej krajiny. Nemci sa od bitky pri Stalingrade stretali menej často s tým, že by sovietske jednotky strácali hlavu a bezradne ustupovali.

Mesto [[Stalingrad]] bolo z veľkej časti zrovnané so zemou a po skončení bojov muselo byť prakticky postavené odznovu. Po skončení bitky zostalo v meste len {{m2|398000}} obytnej plochy, čo bolo asi len 11 % stavu spred [[23. august]]a 1942. Väčšina, až {{m2|278000}} tejto plochy sa nachádzala v Kirovskom obvode, ktorého sa boje dotkli relatívne najmenej. Spálených alebo zničených bolo 41 &nbsp;985 domov, 244 škôl a škôlok, 15 nemocníc a 14 divadiel či kinosál. Bolo zničených 309 väčších aj menších priemyselných podnikov. Len v železiarskom [[závod Červený október|závode Červený október]] bola zničená výrobná plocha o výmere {{m2|170000}}, na ktorej sa nachádzalo množstvo zariadení vrátane 15 [[vysoká pec|vysokých pecí]] a 14 výrobných liniek. V [[Stalingradský traktorový závod|Stalingradskom traktorovom závode]], ktorý pred vojnou produkoval tisíce traktorov a tankov ročne, bolo zničených {{m2|850000}} výrobnej plochy. Výroba [[tank]]ov sa však rozbehla už niekoľko mesiacov po oslobodení ruín prevádzkových budov [[31. máj]]a 1943. Veľmi ťažko poškodený bol energetický systém a inžinierske a rozvodné siete. Ťažké škody zaznamenala aj cestná a železničná doprava, bolo zničených 152 [[Parná lokomotíva|parných lokomotív]] a okolo 600 000 vagónov. Celkové materiálne straty boli odhadované na 9 miliárd [[Sovietsky rubeľ|rubľov]]. Prakticky všetky stromy v okolí {{km|100|m}} od mesta boli vyrúbané alebo zničené.

* [[1943]] &nbsp;– &nbsp;''[[Stalingrad (film z roku 1943)|Stalingrad]]'', dokumentárny film, réžia [[Leonid Varlamov]]

* 1943 &nbsp;– &nbsp;''The City That Stopped Hitler: Heroic Stalingrad '', dokumentárny film, réžia [[John Wexley]]

* [[1949]] &nbsp;– &nbsp;''Stalingradskaja bitva I'', réžia [[Vladimir Petrov]]

* [[1950]] &nbsp;– &nbsp;''Stalingradskaja bitva II'', réžia Vladimir Petrov

* [[1956]] &nbsp;– &nbsp;''Soldaty'', réžia [[Alexandr Ivanov]]

* [[1963]] &nbsp;– &nbsp;''[[Stalingrad (film z roku 1963)|Stalingrad]]'', televízny film, réžia [[Gustav Burmester]]

* [[1989]] &nbsp;– &nbsp;''[[Stalingrad (film z roku 1989)|Stalingrad]]'', réžia [[Jurij Ozerov]]

* [[1993]] &nbsp;– &nbsp;''[[Stalingrad (film z roku 1993)|Stalingrad]]'', réžia [[Joseph Vilsmaier]]

* [[2001]] &nbsp;– &nbsp;''[[Nepriateľ pred bránami]]'', réžia [[Jean-Jacques Annaud]]

* [[2003]] &nbsp;– &nbsp;''[[Stalingrad (film z roku 2003)|Stalingrad]]'', trojdielny dokumentárny film, réžia Sebastian Dehnhardt, Christian Deick, Jörg Müllner

* [[2013]] &nbsp;– &nbsp;''[[Stalingrad (film z roku 2013)|Stalingrad]]'', réžia [[Fiodor Sergejevič Bondarčuk|Fiodor Bondarčuk]]

* [[Antony Beevor]] &nbsp;– &nbsp;''Stalingrad: Osudové střetnutí 1942-1943'', Beta-Dobrovský, 2003 ISBN 80-7306-064-7 (jedno z klasických diel o bitke)