Spoločne s Finnom Kydlandom rozpracovali novú klasickú teóriu reálneho hospodárskeho cyklu. V ďalšej svojej práci demonštrovali existenciu spoločenských nákladov v oblasti hospodárskej politiky vlády, v ktorej vedľajší dôsledok je postulát o existencii Philipsovej krivky je neplatný.
V jeho publikácii „Pravidlá namiesto prísľubov: nekonzistentnosť optimálnych plánov“, vydanej v roku 1977 so spoluautorom Finnom E. Kydlandom, odvôvodnilodôvodnil prečo absencia vynútitelnýchvynútiteľných pravidiel, čo je všeobecne prímanýprijímaný predpoklad, vedie k Pareto neefektívnym alokáciam zdrojov v ekonomike i keď napĺňajú definíciu Nashovej optimalnostioptimálnosti. Zamerali sa na politickú ekonómiu, presnejšie oblasť fiškálnej a monetárnej politiky. Autori demonštrujú, že ak sa abstrahuje od predpokladu vynútiteľnosti prísľubov vládnych politík, spoločnosť nevyužíva zdroje efektívne v Paretovom zmysle, teda existujú spoločenské náklady vďaka nemožnosti vynútenia prísľubu od fiškálnej/monetárnej autority. Dodatočný výskum preukázal, že v prípade U.S. ekonómie sú spoločenské náklady v prípade fiškálnej politiky o jeden rád vyššie ako v prípade monetárnej politiky. Prekvapivo, dopad ich výskumu mal vplyv iba na formovanie spoločenského rámca monetárnych inštitúcii a nie fiškálnych inštitúcií.
S Rajnishom Mehrom poukázal na inkonzistentnostinkonzistentnosť medzi teóriou a empirickým výskumom v oblasti rizikovej prémie akcií v referenčnom porovnaní s výnosomivýnosmi z dlhopisov. Tento výskum je dodnes aktívny v oblasti výskumu agregátneho rizika finančných trhov a správania investorov v ekonómii.
Je takisto známy vďaka jeho práci o Hodrick-Prescott filtri, ktorý sa využíva pri výskume reálneho hospodárskeho cyklu.
