Igor Ciel: Rozdiel medzi revíziami

| Deti = Hana, [[Martin Ciel]]

Jeho záujem o divadlo pretrvával aj naďalej a tak si podal prihlášku na [[Vysoká škola múzických umení v Bratislave|Vysokú školu múzických umení]] v [[Bratislava|Bratislave]] na odbor divadelná réžia, kde ho však neprijali a tak začal študovať na [[Univerzita Komenského v Bratislave|Univerzite Komenského]] divadelnú vedu a estetiku. Po štúdiu si podal prihlášku znova na VŠMU, kde ho na druhý pokus už prijali. Hereckú tvorbu ho učil [[Andrej Bagar]] a réžiu [[Jozef Budský]]. Upozornil na seba réžiou chlapskej hry Herba Tanka: ''Tanková loď'' v Divadle mladých na Dunajskej ulici. Neskôr po odporúčaní pedagógov odišiel na moskovské divadelné učilište – [[GITIS]], kde si obohatil svoje divadelné vedomosti od popredných umelcov. Po návrate v roku [[1955]] dokončil svoj odbor spolu [[Pavol Haspra|Pavlom Hasprom]] a [[Oto Katuša|Otom Katušom]]. Po škole, skôr ako by sa stal divadelníkom, bol na krátku dobu rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene ([[1955]]{{--}}[[1959]]) a neskôr v [[Nitra|Nitre]] ([[1960]]{{--}}[[1966]]). S výnimkou žilinského Divadla Petra Jilemnického hosťoval Igor Ciel vo všetkých mimobratislavských súboroch. Po odchode z Nitry v roku [[1966]] nastúpil ako režisér do [[Česko-slovenská televízia|Československej televízie]](ČST) v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. Vo svojich dielach spolupracoval s významnými slovenskými hercami a herečkami, ako napríklad [[Vlado Müller]], [[Jozef Kroner]], [[Štefan Kvietik]], [[Ladislav Chudík]], Karol Machata, [[Michal Dočolomanský]], Jozef Adamovič, Božidara Turzonovová, [[Zdena Studenková]], [[Emília Vášáryová]], Zdena Grúberová, Magda Paveleková, [[Kamila Magálová]] atď. Je tiež známy tým, že pracoval takmer stále s rovnakým štábom. Jeho hlavným kameramanom bol [[Marián Minárik]], hlavným kostymérom [[Milan Čorba]], výtvarníkom [[Ladislav Hupka]], hudobným skladateľom Jaromír Dlouhý a strihačom Ladislav Halama. Nakrútil viac ako stoštyridsať titulov, okrem televíznych filmov aj seriály, inscenácie i niekoľko dokumentárnych filmov. Do pamäti divákov sa však najviac zapísali jeho seriály: ''Parížsky mohykáni, Vivat Beňovský'' (1975), ''Louis Pasteur'' (1977), ''Barbora Rösellová'' (1979). Igor Ciel bol aj dlhoročným pedagógom na [[VŠMU]]. Na Divadelnej fakulte pôsobil od roku [[1962]], ale keď na fakulte otvorili v roku [[1974]] Katedru televíznej réžie, stal sa jej vedúcim. V školskom roku 1985/86 došlo k ďalšej zmene a katedra sa pretransformovala na Katedru filmovej a televíznej réžie a Igora Ciela nahradil na poste vedúceho [[Stanislav Párnický]]. Ciel v roku [[1981]] na škole obhájil vedecko-pedagogický titul docent a koncom roka 1989 bol menovaný za profesora. V roku [[1990]] stál pri formovaní [[Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení|Filmovej a televíznej fakulty]] VŠMU, kde začínal ako jediný profesor a niekoľko rokov bol aj jej prodekanom. V 90. rokoch tiež pôsobil v rade [[Slovenská televízia|Slovenskej televízie]] a v roku [[1993]] bol aj jej predsedom. Na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia vyučoval aj V [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] na [[Akadémia umení v Banskej Bystrici|Akadémii umení]]([[1998]]{{--}}[[2003]]). Igor Ciel bol nie len režisérom a pedagógom, ale tiež hercom. Debutoval v roku [[1958]] v hranom filme ''Posledný návrat'' v réžií Františka Kudláčka. Neskôr sa tiež objavil vo viacerých divadelných hrách, ako napríklad ''Rómeo a Júlia, Výstrel nik nepočul, Majitelia kľúčov''.

Od roku [[1956]] bol ženatý s herečkou Alžbetou Poláčkovou, s ktorou neskôr aj spolupracoval v niektorých divadelných hrách ako napríklad ''Dom pani Bernardy'', ''Nepriatelia'', ''Hosť'', ale aj v niektorých televíznych filmoch ako ''Nenávisť, Oceliari,'' ''Toreador''. Majú spolu dve deti, Hanu a Martina. S Hanou, ktorá študovala dramaturgiu a scenáristiku na [[FAMU]], tiež spolupracoval na tvorbe viacerých televíznych filmov, ako napríklad ''Magma, Predohra, Aj tak zajtra umriem''. Syn Martin vyštudoval filmovú a divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave, kde dnes pôsobí ako docent na Katedre audiovizuálnych štúdií. So svojim otcom spoluúčinkoval v televíznom filme Stanislava Párnického z roku [[2000]], ''Ticho po búrke''. Igor Ciel podľahol ťažkej chorobe [[4. júl]]a [[2010]].