Umberto Eco: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Magy357 (diskusia | príspevky)
d pridaná Kategória:Držitelia Radu Pour le Mérite pomocou použitia HotCat
HPPA (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Riadok 23:
Ak vychádzame z uvedeného „trojrozdelenia“ kultúry, hovoríme v prvom rade o kvantite. Čím väčšiemu okruhu je kultúra určená, tým je masovejšia, resp. nižšia. Existuje tam však aj kvalitatívne kritérium, ktoré presnejšie vypovedá o skutočnej kultúrnej hodnote. Zatiaľ čo vysoká - alebo skutočná - kultúra poskytuje svojmu konzumentovi návod, ako sa „dopracovať“ k estetickému zážitku, na druhej strane masová kultúra predkladá konzumentovi samotný estetický zážitok. Tým najhorším z najhoršieho paradoxne nie je masová kultúra, ktorá sa svojou nulovou hodnotou naozaj o nič iné nesnaží, ale tzv. midcult, teda stredná kultúra, ktorá preberá nástroje vysokej kultúry, banalizuje ich a trivializuje a snaží sa ich sprostredkovávať ako kultúru vysokú. To, čo je na tom negatívne, je práve snaha oklamať konzumenta a pod pláštikom kultúry ho kŕmiť druhotriednym tovarom.
 
Spomenuté rozdielne spôsoby predkladania estetického zážitku, či vo forme návodu, alebo ako zážitok sám osebe, poukazuje na spätosť pojmov pasivita a účasť s konkrétnymi kultúrnymi úrovňami. Pokiaľ hovoríme o účasti a pasivite, neznamená to len fakt, že estetický zážitok získavame prostredníctvom umeleckého diela ako návodu, ale dôležitú úlohu tu zohráva aj spôsob kódovania. Aby vznikla predstava vysokého kultúrneho zážitku, k tomu nie je potrebná účasť väčšieho množstva prebytočných znakov, ale len tých, ktoré sú naozaj nevyhnutné k tomu, aby sme vnímali estetickú hodnotu. V tomto prípade sa môžeme opierať o abstraktnejšiu formuláciu toho, čo chceme umeleckou tvorbou dosiahnuť, povedať. Naopak, pasívny prístup, ktorým sa vyznačuje midcult, resp. masscult, ten si z hľadiska percepcie vyžaduje absolútne presné kódovanie, aby nemohlo dôjsť k nesprávnej interpretácii. V takom prípade je však nevyhnutné využívať v maximálnej miere postupy, ktoré poznáme z teórie informácií, napr. dosiahnuť prijateľnú redundantnosť znakov.
 
Paradoxne môže byť masová kultúra, alebo aj midcult, považovaná za hybnú silu vývinu kultúry. Ako je to možné? Jedným zo základných postupov, ktorými sa masová kultúra vyrovnáva s nutnosťou jednoznačnosti, je využívanie osvedčených a zaužívaných symbolov, výrazových prostriedkov a postupov. Môžeme to chápať ako prirodzený životný cyklus, v ktorom určitý umelecký prístup (alebo estetická norma), po svojom zrode v rámci vysokej kultúry, časom postupne a nezadržateľne klesá až na úroveň sprofanovanej masovej kultúry. V tom momente, ako dosiahne svoj „antivrchol“ u masového konzumenta, stáva sa určitý postup (prístup, metóda) pre umelca neprijateľným. Týmto zákonitým „úkazom“ vlastne negatívne definujeme umelecké postupy, ktoré sú považované za súčasť vysokej kultúry. Chápali by sme ich ako tie, ktoré ešte nesprofanovali natoľko, aby sa stali bežnou súčasťou strednej a nízkej kultúry. Akonáhle sa teda nejaký umelecký postup začne používať aj v nižších kultúrach, okamžite to znamená potrebu pokročiť ďalej.
Riadok 30:
Je celkom normálne, ak pri pohľade na nejaký kultúrny artefakt vieme celkom spontánne povedať, či je to vkusné, alebo naopak, či je to gýč. Keď však máme exaktne definovať, čo je to gýč, asi sa dostaneme do problémov. Je dôležité, že niečo je gýčom nielen preto, že stimuluje citové efekty, ale že čitateľovi stále vnucuje myšlienku, že ak konzumuje tieto efekty, zdokonaľuje si svoju estetickú skúsenosť (midcult). A práve v momente, keď začneme chápať gýč ako druh komunikácie, ktorá smeruje k vyvolaniu efektu, dokážeme pochopiť aké spontánne bolo stotožnenie gýču s masovou kultúrou. Stačí totiž na vzťah medzi vyššou a masovou kultúrou nazerať ako na „dialektiku“ medzi avantgardou a gýčom. Tak ako avantgarda vzniká ako reakcia na gýč, aj gýču sa darí, pretože ťaží z objavov avantgardy – a tým vlastne určujeme vzťah medzi kultúrou a midcultom. A zase rozdiel medzi midcultom a masscultom treba vidieť najmä v snahe midcultu oklamať recipienta estetickým zážitkom, zatiaľčo masscult mu ho „úprimne“ predloží. Ak chápeme masovú komunikáciu ako intenzívnu cirkuláciu posolstiev, ktoré súčasná spoločnosť potrebuje šíriť z rozmanitých a zložitých dôvodov a cieľov, kde je uspokojenie požiadaviek vkusu až na poslednom mieste, potom už neobjavíme nijaký pohoršujúci rozpor medzi umením a vysielaním rozhlasových správ.
 
Existuje ešte jeden zaujímavý fenomén, dotýkajúci sa vzťahu avantgarda versus zvyšok sveta. Čoraz častejšie sa stretávame s chápaním avantgardy, ktorá ako „vyššie umenie je zvrchovaným kráľovstvom hodnôt, takže sme v pokušení domnievať sa, že každý pokus sprostredkovať jeho výsledky sa automaticky stáva niečím zlým iba preto, že „stredný“ (priemerný) člověkčlovek, občan súčasnej priemyselnej civilizácie, je už definitívne stratený človek a že tvorivé postupy avantgardy začínajú byť podozrivé, akonáhle ich začne chápať viacej ľudí, takže nakoniec nám napadne, že kritériom hodnoty je jednoducho nešírenie a nešíriteľnosť produktu (artefaktu) a kritika midcultu je potom vlastne nebezpečnou hrou na to, či byť „in“ alebo zostať „out“. Opäť je tu vzájomne podmienený vzťah medzi avantgardou a midcultom, či masovou kultúrou.
 
=== Problémy masovej kultúry ===
Riadok 36:
* tým, že po celej zemeguli šíria jednotnú „kultúru homogénneho typu“, ničia masmédiá kultúrne zvláštnosti jednotlivých etnických skupín;
* masmédiá sa obracajú k publiku, ktoré si samé seba neuvedomuje ako sociálnu skupinu s určitými charakteristickými črtami, v dôsledku čoho ani nemôže vysloviť svoje vyhranené nároky voči masovej kultúre a nevedomky podlieha tomu, čo sa mu predkladá, a navyše bez toho, aby toto publikum o svojom podľahnutí vedelo;
* masmédiá chcú vyhovieť danému vkusu a nesnažia sa o zmenu senziubilitysenzibility. Iba sa prispôsobujú tomu, čo je vyskúšané;
* masmédiá sa snažia priamo vyvolávať živé a nesprostredkovateľné emócie;
* masmédiá dajú publiku iba to, čo publikum chce, alebo navrhnú, čo by si priať malo a presvedčí ho o tom;