Claude Debussy: Rozdiel medzi revíziami

Debussy začal konzervatóriumštudovať navštevovaťna konzervatóriu vo svojich desiatich rokoch. Najviac mu dali hodiny solféže s mladým Albertom Lavignacom. Veľké konflikty mal s profesorom harmónie Emilom Durandom. Kompozíciu študoval okrem iných u [[César Franck|Césara Francka]] a neskôr u [[Ernest Giraud|Ernesta Girauda]], ktorý mal pre neho viac pochopenia. Celé štúdium na konzervatóriu sprevádzali konflikty konzervatívnych profesorov a už vtedy osobito rozmýšľajúceho študenta. Do konca života spomínal Debussy na konzervatórium s trpkosťou: "Zaoberajú sa priemerom, a skutočné talenty zabíjajú."

Počas štúdia na konzervatóriu prišla ponuka učiť hrehru na klavír deti Nadeždy von Meck, slávnej mecenášky [[Piotr Iljič Čajkovskij|Čajkovského]]. Pre Debussyho to bolo vyslobodenie z tesného prostredia konzervatória. Odišiel za rodinou von Meck najprv do Švajčiarska a Talianska a o rok na toneskôr do Ruska, kde sa zoznámil s dielami [[Mocná hŕstka|Mocnej hŕstky]] a Čajkovského. Rezervovaná Nadežda si Debussyho nakoniec obľúbila, najmä kvôli jeho vynikajúcej schopnosti hry z listu pri štvorručnom prehrávaní skladieb. Debussymu sa však zapáčila Nadeždina dcéra a preto požiadal pani vo Meck o jej ruku. Narazil však na spoločenské rozdiely. Odpoveďou pani von Meck bol lístok na vlak do Paríža.

Po návrate, napriek konfliktom s profesormi, alebo možno práve preto, ctižiadostivý Debussy túžil získať trofej najcennejšiu – prestížnu Rímsku cenu (''Grand prix de Rome''). Profesor Giraud nad jeho kompozíciami len krútil hlavou : "Všetko je to veľmi zaujímavé, ale takto Rímsku cenu nikdy nevyhráte." Debussy teda spravil ústupok a zložil kantátu Márnotratný syn v massenetovskom duchu. BolaBol to trefazásah do čierneho. V roku 1884 získal prvé miesto a teda štipendium na študijný pobyt vo Vile Medici v Ríme. V Ríme bol však nešťastný a trpel depresiami. Nenašiel tu vhodné prostredie pre komponovanie. Inštitútu, ktorý mu cenu udelil, musel však preukazovať činnosť. Po získaní ceny sa už neusiloval dostať sa do priazne profesorov a do Paríža posiela symfonickú skladbu Jar. Na profesorov dojem neurobil. Ocenili síce jeho zmysel pre zvukovú farebnosť, vyčítali mu však záľubu vo zvláštnostiach, nedostatok formy a línií. Varovali ho pred neurčitou náladovosťou – "cet impresionisme vague", ktorá je nepriateľkou pravdy v umení. To len posilnilo Debussyho nechuť z Ríma. Z vily, ktorá bola snom mnohých jeho spolužiakov nakoniec odchádza.

Po návrate do Paríža sa Debussy osamostatnil. Žil životom bohéma, hoci chudobného ako kostolná myš. V Paríži získal dôležité kontakty s ostatnými umelcami, najmä s mladou generáciou básnikov, ktorá bola vtedy ešte verejnosti neznáma. Zmeny nastali aj v jeho osobnom živote, vzal si k sebe družku Gabrielle Dupontovú. Spočiatku mu vyhovovala, bolo to však úplne jednoduché dievča, ktoré neposkytovalo Debussymu intelektuálne zázemie, ktoré potreboval. Opakovane Gabrielle podvádzal s milenkami, najmä z vyššej vrstvy. Gabrielle to nakoniec nevydržala a jedného dňa ušla, nikto nevedel kam. O niekoľko rokov ju svedkovia videli ako uvádzačku v zapadnutom divadle. Napriek všetkému necítila voči Debussymu trpkosť, a odmietla vydať o ňom pamäte, hoci jej za to ponúkali peniaze.

Hoci Debussy trpel finančným nedostatkom, jeho majetnejší priatelia pochopili dôležitosť stykov pre mladého skladateľa a umožnili mu cestovať. Debussy sa vo Viedni pokúšal navštíviť Brahmsa, písal mu a dokonca dvakrát zvonil, ale Brahms nereagoval. Nakoniec sa nejakej pani zs diplomatickým úsilím podarilo dohodnúť obom skladateľom spoločnú večeru. Mrzutý Brahms najskôr zaryto mlčal, s pribúdajúcimi pohárikmi sa však rozhovoril. Na druhý deň dokonca mladého Debussyho objal a zaželal mu veľa šťastia v skladateľskom úsilí. Ďalšiu cestu podnikol Debussy do slávneho Bayreuthu. Zapôsobil na neho Parsifal, i harmónie Tristana a Isoldy, ktorú počul už skôr, ale začali sa vynárať pochybnosti. Jeho francúzsky duch nutne narazil na charakter diela "najnemeckejšieho skladateľa". O rok návštevu Bayreuthu zopakoval, ale odchádzal už rozhodnutý. Je francúzsky hudobník, ktorý bude tvoriť francúzsku hudbu, v ktorej Wagner nebude mať miesto. Bol to dosť ojedinelý postoj, dokonca i vo vtedajšom francúzskom hudobnom svete, ktorý Wagnera obdivoval.

Po Gabrielle bola ďalšou ženou v jeho živote Lilly (Rosalie) Texierová. Lilly bola krajčírka a bola elegantnejšou verziou Gabrielle. Sám Debussy sa o Lilly vyjadril, že je to "rozkošná žena a nič viac", a presne to si na nej aj cenil. Nakoniec sa s ňou oženil. V manželstve sa však vynorili tie isté problémy, čoktoré boli vo vzťahu s Dupontovou... rozkošná žena prestala stačiť a Debussy začal túžiť po žene, s ktorou by mohol zdielaťzdieľať umelecké a intelektuálne problémy. Túto ženu našiel v osobe Emmy Bardacovej. Emma bola vzdelaná a bola amatérskou speváčkou. Vtedy žila v krachujúcom manželstve. Debussy sa bezvýhradne zamiloval. Začalo sa však pravé peklo. Lilly zúrila, robila mu scény, dokonca si kúpila pištoľ a pokúsila sa o samovraždu. Strela však minula srdce. Takýto škandál vtedy už slávneho skladateľa bol výborným sústom pre bulvár tej doby. Aféra sa nafúkla do nechutných rozmerov. Mnohí priatelia sa k Debussymu obrátili chrbtom. Nakoniec však došlo k rozvodu, a pre Debussyho sa skončilo jedno z najťažších období v jeho živote. Práve počas tohto obdobia ale komponoval vynikajúce dielo – More, ktoré dokončil v druhom manželstve.

V roku [[1909]] sa u Debussyho objavili prvé príznaky [[rakovina|rakoviny]] hrubého čreva. Jeho stav sa postupne zhoršoval, čoraz viac bol odkázaný na pomoc okolia, a i bežné úkony ako obliekanie boli pre neho "jednou z Herkulových úloh". V roku [[1917]] mu lekári urobili [[kolostómia|kolostómiu]] a ostal pripútaný na lôžko. K nepriaznivému psychickému stavu prispeli aj depresie z prvej svetovej vojny. Zomrel 25. marca 1918. Kvôli nepriaznivým spoločenským udalostiam a nemeckému bombardovaniu Paríža mu nebol vystrojený štátny pohreb. Je pochovaný na cintoríne [[Cimetière de Passy]] spolu s manželkou a dcérou Chou-Chou, ktorá zomrela len rok po ňom na [[Diftéria|diftériu]].