Verzia z 11:41, 7. marec 2015 upraviť Wizzo-Bot (diskusia \| príspevky) Boti 148 418 editací d odstránenie starej šablóny {{Link FA}} a {{Link GA}} ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 10:20, 10. január 2016 upraviť vrátiť Maajo25 (diskusia \| príspevky) 38 006 editací d →‎Bytostné Ja: wikilinky Ďalšia úprava →
Riadok 45: === Bytostné Ja === Na Bazilejskej univerzite sa v roku [[1943]] stáva riadnym [[profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)\|profesorom]]om lekárskej psychológie, bez toho, aby prerušil svoju psychiatrickú prax. Jeho široký záber vedomostí mu umožňoval vyjadrovať sa fundovane k súdobému dianiu. Často sa vracal k svojim textom a prepracovával ich vo svetle svojich novonadobudnutých skúseností s religióznymi a ezoterickými systémami. Symbolika alchymistických obrazových sérií ho privádza ku koncepcii dvojice [[archetyp]]ov [[animus]]/[[Anima (Jung)\|anima]], pričom mužskému svetu tvorí nevedomý protiklad anima (ženská časť duše) a naopak. Tretí prvok, [[persona]], je maskou, ktorá robí na ostatných ľudí určitý dojem a súčasne zakrýva pravú povahu jedinca a vyvoláva u iných dojem uznávania požadovaného správania. Rieši tým problém princípu spojenia osobnej nezávislosti a spoločenskej akceptácie. Rozvíjaním symboliky dochádzajú adepti alchýmie ku kontaktu s nevedomím a ich psychický stred vo [[vedomé ja\|vedomom ja]] sa presúva smerom k [[Selbst\|Self]]. Rovnakú charakteristiku našiel Jung pri snovej imaginácii, čo iba podporilo teóriu o zameranosti ľudskej psychiky na cieľ ([[teleológia\|teleológie]]), ktorý nazval procesom [[individualizácia\|individualizácie]] a stotožnil ho s vytvorením psychického stredu v [[Selbst\|Bytostnom Ja]]. Ako nástroj takto zameranej terapie použil [[aktívna imaginácia\|aktívnu imagináciu]], pri ktorej klienti často spracovávali svoje vízie do obrazov, ktoré podľa vzoru [[mandala\|mandál]] východu zobrazujú psychickú celistvosť osobnosti v poriadku kozmu. Jung svoje myšlienky na vývoj ľudskej [[duša\|duše]] neoddeľuje od biologickej [[evolúcia\|evolúcie]] človeka. Nikdy však samostatne netématizuje evolučnú teóriu a vždy sa drží svojho psychologického uhlu pohľadu. Ako psychologickú nutnosť v rámci vývoja ľudského myslenia videl napríklad prijatie štvrtej nevedomej psychickej funkcie do oblasti psychológie vedomia, takže ho vyhlásenie [[dogma\|dogmy]] o nanebovzatí [[Panna Mária\|Panny Márie]] pápežom [[Pius XII.\|Piom XII.]] v novembri [[1950]] nijako neprekvapilo, a to práve s ohľadom na náuku o [[Najsvätejšia Trojica\|Najsvätejšej Trojici]]. V súvislosti s pojmom [[synchronicita\|synchronicity]] (nepríčinnom spojení dejov) bol kontaktovaný fyzikom [[Wolfgang Pauli\|Wolfgangom Paulim]] kvôli možnosti analógie pri prechodových dejoch elementárnych častíc. Pri tejto príležitosti prekročil i niektoré vedecké paradigmy, keď v súvislosti so synchronicitou uvažuje, že [[psyché]] nemusí byť viazaná na mozog, nie je lokalizovaná v priestore alebo, že je priestor psychicky relatívny.

Carl Gustav Jung: Rozdiel medzi revíziami