Poľský Spiš: Rozdiel medzi revíziami

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku samostatného Česko-Slovenska roku 1918 malo Poľsko záujem získať čadčiansky slúžnovský okres na Kysuciach, námestovský a trstenský na Orave a spišskostaroveský na Spiši a územie Spišskej župy až po rieku Poprad pričom československočesko-slovensko-poľská hranica by viedla po južných svahoch Vysokých Tatier. Poľskí vojaci obsadili Spiš 6. novembra 1918, ale po porážke pri Kežmarku 8. decembra [[1918]] boli prinútení ustúpiť. V júni 1919, keď časť Slovenska okupovala maďarská Červená armáda a na časti územia vyhlásila bábkovú Slovenskú republiku rád, poľskí vojaci opäť vtrhli na Slovensko a obsadili severný Spiš a severnú Oravu. Po bojoch medzi poľskou armádou a česko-slovenskými legionármi a dobrovoľníkmi a na nátlak dohodových veľmocí sa Poľsko muselo opäť stiahnuť za pôvodnú uhorsko-haličskú hranicu, pričom dohodové veľmoci rozhodli o usporiadaní plebiscitu len v sporných obciach Oravy a Spiša. Napriek dohode o usporiadaní plebiscitu v sporných obciach, minister zahraničia [[Edvard Beneš]] podpísal s Poľskom na Konferencii ministrov v Spa (Belgicko) zmluvu o hraniciach, ktorou Poľsku pripadlo 13 spišských dedín o rozlohe {{km2|195}} s 8 747 obyvateľmi a 12 oravských dedín (obec Jablonka a okolie, {{km2|389}}, 16 133 obyv.), ktorých obyvatelia boli takmer výlučne Slováci resp. sa za nich považovali (keďže išlo prevažne o [[Gorali|goralské]] obyvateľstvo). Dohodové veľmoci chceli týmto uhasiť jeden hroziaci konflikt v strednej Európe, keďže samotné Poľsko bolo v tom čase vo vojne s ruskou Červenou armádou, ktorá ohrozovala Varšavu. Týmto však zostal pocit neuspokojenia na oboch stranách: poľskej z dôvodu straty časti Tešínska a Javoriny s okolím a Slovenska, resp. jeho vtedajších reprezentantov i samotného obyvateľstva tým, že nebolo umožnené Slovákom zostať žiť v Česko-Slovensku.

Poľsko však naďalej požadovalo ďalšie územia okolo Tatranskej Javoriny (vrátane samotnej obce) a Ždiaru, pričom za Poliakov považovalo všetko goralské obyvateľstvo usídlené na slovenskom území napriek jeho presvedčeniu. Diplomatický konflikt bol vyriešený až na Konferencii [[Liga národov|Ligy národov]] 12. marca 1924, ktorá rozhodla, že ČSR si ponechá územie Ždiaru a Tatranskej Javoriny a vymení si územia okolo Vyšnej Lipnice (a zvyšok obce) na Orave za dediny Suchá Hora a Hladovka (tiež na Orave), ktoré boli pôvodne prisúdené Poľsku. Nové hranice boli potvrdené Česko-slovensko – Poľskou-poľskou zmluvou z 24. apríla 1925 a sú totožné s dnešnou hranicou. Poľsko však napriek tomu zostalo počas celého medzivojnového obdobia nespokojné s novými hranicami a stále malo záujem o získanie časti českého Tešínska a niektorých obcí severného Slovenska, čo sa mu nakoniec podarilo, v spolupráci s Nemeckom a Maďarskom pri zničení Česko-Slovenska, v roku 1938.