Grécke povstanie: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
d wikilinky
Pistal (diskusia | príspevky)
d wikilinky
Riadok 82:
Odpoveďou na britsko-ruský tlak proti [[Osmanská ríša|osmanskej ríši]] bolo uzatvorenie dohody medzi sultánom Mahmúdom II. a [[egypt]]ským miestodržiteľom [[Muhammad Alí|Muhammadom Alím]] ([[1769]]{{--}}[[1849]]) z januára [[1824]] o zákroku modernej egyptskej armády v [[Peloponéz|Morei]]. Výmenou za tento zákrok sultán sľúbil postúpiť egyptskému vládcovi správu [[Cyprus|Cypru]], [[Kréta|Kréty]], [[Sýria|Sýrie]] a Morey.
 
Egyptský expedičný zbor s celkovou silou 17 000 mužov pod vedením [[Ibrahím Paša|Ibrahíma Pašu]], syna Muhammada Alího, prezimoval na Kréte a vo februári [[1825]] na [[Peloponéz]]e. Egyptský zásah znamenal obrat vo vojnovej situácii. Vojenská a technická prevaha modernej egyptskej armády viedla k ťažkej porážke gréckych povstalcov v bitke pri [[Maniaki]] padli grécki vojaci aj sám [[Papaflessas]]. V júni [[1825]] bola dobytá [[Tripoli (Peloponéz)|Tripolitsa]], bývalé sídlo morejského pašu. [[23. február]]a [[1826]] po ročnom obliehaní bola dobytá a zničená hlavná pevnosť povstalcov Missolonghi. V júni 1826 vstúpili egyptskí vojaci do [[Atény|Atén]] a začali obliehať [[Akropola v Aténach|Akropolis]], ktorá však kapitulovala až v júni [[1827]].
 
Podľa Mahmúda bolo na jar [[1826]] grécke povstanie na konci. Modernizovaná vojenská mašinéria Muhammada Alího dosiahla víťazstvo, ktoré tradičným osmanským plukom a [[Janičiari|janičiarom]] dlho unikalo. Sultán stál pred dvomi naliehavými, navzájom sa podmieňujúcimi problémami. Potreboval sa vymaniť zo závislosti na [[egypt]]ských vazaloch, otcovi a synovi, a zároveň nasledovať Alího príklad a zahájiť sériu zásadných reforiem v európskom štýle.