Bitka o Stalingrad: Rozdiel medzi revíziami

Na Mamajovu mohylu útočila 295, 71. a 94. pechotná s podporou 29. motorizovanej a 14. a 24. tankovej divízie<ref>{{Citácia knihy|autor=Charles Winchester|titul=Ostfornt / Hitler's War on Russia|vydavateľ=Osprey Pbl.|miesto=Oxford|rok=1998|strany=65|jazyk=anglicky}}</ref>. Sovietske armády sa pod nemeckým tlakom dostali do ťažkej situácie, obe sa držali iba s veľkým vypätím. Nemci sa čoskoro dostali už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády na Mamajovej mohyle. Keďže boli Sovieti odkázaní hlavne na telefonické spojenie po drôte, bolo veliteľstvo počas neustáleho bombardovania kopca bez spojenia. Čujkov teda prikázal premiestniť veliteľstvo do úžľabiny v ústí rieky [[Carica|Carice]] do Volgy<ref name="Vasilij Ivanovič Čujkov">Vasilij Ivanovič Čujkov: ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 136 - 138</ref>. Postavenia na strmých západných brehoch rieky boli dobre chránené pred ťažkým ostreľovaním{{ref|1}} a na niektorých úsekoch sa stali posledným útočiskom sovietskych vojsk. Ich význam zvyšoval aj fakt, že tam ústili široké kanalizačné potrubia z tovární. Tie bolo možné využiť ako sklady či provizórne obväziská, ale aj pre vstup do rozvetvenej kanalizačnej siete, ktorou sa dalo dostať za nemecké línie. Čujkov na odrazenie nemeckého útoku [[14. september|14. septembra]] použil všetky dostupné zálohy, ktoré mal na západnom brehu k dispozícii. Obzvlášť dôležitá bola obrana hlavného prístaviska, pretože v priebehu noci mali prísť posily. Provizórne zložená tanková brigáda brániaca prístup k prístavisku v priebehu noci prišla o všetkých 19 tankov a prakticky celá vykrvácala, Nemcom sa však k prístavisku dostať nepodarilo<ref name="Vasilij Ivanovič Čujkov"/>. V kritickú noc zo 14. na [[15. september|15. septembra]] prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu [[13. gardová strelecká divízia]] generála [[Alexandr Iľjič Rodimcev|Rodimceva]]. Nemci podnikli ráno 15. septembra na nerozvinuté gardové jednotky sústredené útok 71. divíziou, pri čom sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica zmenila v priebehu nasledujúcich bojov toho dňa majiteľa 4-krát<ref>Vasilij Ivanovič Čujkov: ''Od Stalingradu po Berlín''. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 143</ref>. Už [[18. september|18. septembra]] z takmer desiatich tisíc vojakov 13. gardovej divízie zostalo bojaschopných iba niekoľko stoviek. Sovietskym gardovým jednotkám sa však podarilo získať budovu mlynu č. 4, čím pevne zaistili hlavné riečne prepravisko.