Organizácia Severoatlantickej zmluvy: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Mt7 (diskusia | príspevky)
akt.
Úprava citácie článku 5, lebo bola nepresná a jej nepresnosť spôsobovala možný chybný výklad daného bodu. Vychádzam z analýzy ktorú si robili USA pri vstupe stredoeurópskych krajín do NATO.
Riadok 103:
}}</ref>
 
Článok 3 zaväzuje členské krajiny k individuálnemu aj spoločnému rozvíjaniu obranyschopnosti, článok 4 zabezpečuje konzultácie medzi členskými krajinami v prípade ohrozenia. Článok 5 hovorí, že akýkoľvek útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa bude považovať za útok proti všetkým. V prípade útoku každá zmluvná strana uplatní právo na obranu podľa článku 51 [[Charta OSN|Charty OSN]], a pomôžespraví napadnutejkroky, stranektoré považuje za nutné, vrátane použitia vojenskej sily, ďalej bezodkladne informuje bezpečnostnú radu OSN,(V praxi môže znamenať, že v prípade napadnutia člena ostatné krajiny zašlú diplomatickú nótu v ktorej to odsudzujú). Casus foederis bol aktívny jedenkrát, po útoku na WTC in New Yorku.
 
Predchodcom Aliancie bola [[Západná únia]], vytvorená na základe podpisu Bruselskej zmluvy [[17. marec|17. marca]] [[1948]]. Jej podpisom [[Belgicko]], [[Francúzsko]], [[Luxembursko]], [[Holandsko]] a [[Spojené kráľovstvo]] posilnili vzájomné vzťahy a vytvorili systém spoločnej obrany. Nasledovali rokovania s Kanadou a Spojenými štátmi. V júni 1948 bola v americkom [[Senát Spojených štátov|Senáte]] prijatá [[Vandenbergova rezolúcia]], ktorá umožňovala prezidentovi USA uzatvárať vojenské spojenectvá s neamerickými štátmi aj v čase mieru. V júli začali oficiálne rokovania, ku ktorým bola prizvané aj [[Kanada]], [[Dánsko]], [[Island]], [[Taliansko]], [[Nórsko]] a [[Portugalsko]].