Michail Timofejevič Kalašnikov: Rozdiel medzi revíziami

d
→‎Život: odstraneni zavorky
d (→‎Život: odstraneni zavorky)
Napriek tomu, že bol Kalašnikov tankista, počas [[bitka o Briansk|bitky o Briansk]] bol nútený po zničení svojho [[tank]]u bojovať ako [[pechota|pešiak]]. Neskôr počas polročnej rekonvalescencie z ťažkých zranení, ktoré utrpel počas bojov, ho priviedli k skonštruovaniu jeho prvej samonabíjacej zbrane. Kalašnikov predstavil svoje plány novej zbrane konštruktérovi [[Anatolij Arkadievič Blagonravov|A. Blagonravovi]], ten ihneď spozoroval jeho talent a odporučil ho pre ďalšie odborné štúdium. Od roku 1942 začal pracovať v Hlavnom vedecko-výskumnom ústave strelných zbraní spadajúceho pod Hlavné delostrelecké veliteľstvo Červenej armády. V tej istej dobe sa po menších úpravách rozhodol predložiť kompetentným orgánom svoju novú zbraň, ktorú vtedy nazval PPK (Pistolet pulimiot Kalšnikova – samopal Kalašnikova). Kompetentní zhodnotili, že napriek tomu, že ide o dobrú konštrukciu je nový samopal oproti masovo vyrábaným [[PPŠ-41]] či [[PPS-43]] komplikovanejší a náročnejší, čo bol v tej dobe, keď bolo nutné evakuovať veľkú časť sovietskeho priemyslu významný argument.
 
Od roku [[1945]] sa venoval vývoju zbrane, ktorá by používala náboj 7,62×{{mm|39|m}} so stredne veľkou [[strelný prach|prachovou]] náplňou. Spomedzi ostatných inžinierov a konštruktérov, ktorí sa podieľali na vývoji novej zbrane bol i [[Hugo Schmeisser]]<ref>http://www.ceskatelevize.cz/ct24/ct24/svet/1374816-legendarni-kalasnikov-se-pry-chysta-do-duchodu</ref><ref name="Rottman2012">{{cite book|last=Rottman|first=Gordon L|title=The AK-47: Kalashnikov-series assault rifles|url=http://books.google.com/books?id=qK9Nn-2xocUC&pg=PA9|date=1 January 2012|publisher=Osprey Publishing|isbn=978-1-84908-835-0|page=9}}</ref><ref name="Quesada2014">{{cite book|last=Quesada|first=Alejandro de|title=MP 38 and MP 40 Submachine Guns|url=http://books.google.com/books?id=RrnTAwAAQBAJ&pg=PA31|date=20 July 2014|publisher=Osprey Publishing|isbn=978-1-78096-388-4|pages=31–32}}</ref><ref name="Rose2008">{{cite book|last=Rose|first=Alexander|title=American Rifle: A Biography|url=http://books.google.com/books?id=bWaAiSScrRcC&pg=PT253|date=21 October 2008|publisher=Random House Publishing Group|location=New York|isbn=978-0-440-33809-3|page=253}}</ref>), ktorý sa do ZSSR dostal ako vojnový zajatec. Nová zbraň navonok dosť podobná nemeckej [[útočná puška|útočnej puške]] [[Sturmgewehr 44|StG44]] v roku [[1947]] prešla skúškami a bola zaradená do výroby, ktorá sa začala v roku [[1949]]. Zbraň sa stala známa pod skráteným pomenovaním [[AK-47]]. AK-47 je dodnes nezastaralý, nad množstvom iných zbraní vyniká unikátnou konštrukciou, ktorá z nej robí jednu z najodolnejších a najspoľahlivejších pušiek. Sovietsky zväz využil kvality tejto zbrane a vyvážal ju do väčšiny spriatelených zemí. Kalašnikov ako občan Sovietskeho zväzu za svoj [[vynález]] dostal niekoľko vysokých štátnych ocenení, medzi inými 2-krát i titul [[Hrdina práce]] čo bolo za sovietskej éry jedno z najvyšších vyznamenaní. Po demobilizácii z armády odišiel do mesta [[Iževsk]], kde ako riaditeľ závodu [[IŽMAŠ]] pokračoval vo vývoji a výrobe nových strelných zbraní ako bol napríklad rozšírený [[ľahký guľomet]] [[RPK]].
 
Kalašnikov so zbraňami pracoval až do svojej smrti, inovoval a zlepšoval lovecké pušky. V roku [[1998]] ho ruská vláda vyznamenala [[Rad svätého Andreja|Radom sv. Andreja]]. Napriek tomu, že po celom svete bolo vyrobených vyše 100 miliónov kusov zbraní, ktoré vymyslel, žil Michail Kalašnikov z neveľkého štátneho dôchodku. V roku [[2004]] poskytol Kalašnikov svoje renomované obchodné meno pre výrobu vodky a iných nápojov, ktoré sa predávajú vo fľašiach tvaru AK-47.
11

úprav