Vojenstvo v stredoveku: Rozdiel medzi revíziami

[[Stredovek]] bol vo väčšine sveta obdobím takmer nepretržitých vojen. Vtedajšia vojenská stratégia sa zaoberala kontrolou ekonomických základov bohatstva a tým pádom schopnosťou mať armády v poli. Na začiatku éry to predovšetkým znamenalo pustošiť či brániť krajinu, keďže všetko bohatstvo plynulo práve z [[pozemok|pôdy]]. Postupom času sa dôležitými stali aj [[mesto (všeobecne)|mestá]], pretože predstavovali centrum bohatstva z obchodu a výroby.

 

Stredoveké bitky sa pomaly vyvíjali zo stretov slabo organizovaných bojových bánd až do bitiek, kde sa uplatňovali [[manéver (vojenstvo)|manévre]] a [[vojenská taktika|taktika]] na veľmi vysokej úrovni. Podiel na tomto vývoji mal vývoj rôznych [[ozbrojené sily|druhov vojska]] a zbraní ako aj schopností správne ich využiť. Prvé armády raného stredoveku boli zväčša len húfmi pešiakov vyzbrojených vrhacími [[oštep]]mi, štítmi a [[meč]]mi či [[sekera]]mi. Neskôr sa však dominantou stredovekých bojísk stal nový fenomén obrnených jazdcov. Vzostupom ťažkej jazdy sa najlepšími armádami stali masy [[rytier (stredovek)|rytierov]] a [[pechota]] bola odsunutá ako pomocná zložka vojska na ničenie poľnohospodárskej pôdy a ťažkú prácu pri obliehaní, či boj v mestskej zástavbe. Rytieri, ktorí zväčša slúžili na základe feudálnych vzťahov svojim pánom sa venovali iba vojenskému remeslu, a vďaka tomu prekonali kvalitou masy zle vycvičených a chabo organizovaných slobodných sedliakov, ktorí nemali možnosť trénovať ani sa zdokonaľovať vo vojenskom umení. Rytieri bojovali ako kvalitne vycvičený jednotlivci alebo celé družiny. Ich útoku mohli úspešne vzdorovať iba podobné jazdecké jednotky. V tomto období sa uplatňovali pomerne milosrdné bojové praktiky a rytierska česť nebola len prázdne slovo. V bitkách nezvyklo byť veľa padlých a o ich výsledku sa často rozhodovalo aj bez boja, keď sa jedna zo strán, ktorá sa cítila slabšia vzdialila z bojiska.