Wikipédia

Jozef Tiso: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Zemiak123 (diskusia | príspevky)
283 editací
Tvoja mama
Riadok 1:
{{Infobox Politik
| Meno = Jozef Tiso
| Rodné meno =
| Popis osoby = prezident 1. Slovenskej republiky
| Portrét = Jozef Tiso.jpg
| Veľkosť portrétu =
| Popis portrétu =
| Podpis =
 
| Poradie = 1.
| Úrad = Prezident [[Slovenská republika (1939{{--}}1945)|Slovenskej republiky]]
| Začiatok obdobia = [[26. október]] [[1939]]
| Koniec obdobia = apríl [[1945]]
| Predchodca = ''novovzniknutá funkcia''
| Nástupca = ''zaniknutá funkcia''
 
| Poradie2 = 1.
| Úrad2 = Ministerský predseda [[Slovenská republika (1939{{--}}1945)|Slovenskej republiky]]
| Začiatok obdobia2 = [[14. marec]] [[1939]]
| Koniec obdobia2 = [[26. október]] [[1939]]
| Predchodca2 = ''novovzniknutá funkcia''
| Nástupca2 = [[Vojtech Tuka]]
 
| Poradie3 =
| Úrad3 =
| Začiatok obdobia3 =
| Koniec obdobia3 =
| Predchodca3 =
| Nástupca3 =
 
| Dátum narodenia = [[13. október]] [[1887]]
| Miesto narodenia = [[Veľká Bytča]], [[Rakúsko-Uhorsko]]
| Dátum úmrtia = {{duv|1947|4|18|1887|10|13}}
| Miesto úmrtia = [[Bratislava]], [[Tretia česko-slovenská republika|ČSR]]
| Politická strana = [[Hlinkova slovenská ľudová strana|HSĽS]]
| Alma mater = [[Pazmáneum]]
| Profesia = [[kňaz]], [[politik]]
| Národnosť = [[Slováci|slovenská]]
| Vierovyznanie = [[Rímskokatolícka cirkev na Slovensku|rímskokatolícke]]
| Manželka =
| Manžel =
| Partnerka =
| Partner =
| Deti =
| Webstránka =
| Poznámky =
| Portál1 =
| Portál2 =
}}
 
[[Doktor teológie|ThDr.]] '''Jozef Tiso''' (* [[13. október]] [[1887]], Veľká Bytča, dnes [[Bytča]],<ref>[https://familysearch.org/pal:/MM9.3.1/TH-1951-22629-33327-86?cc=1554443&wc=9P32-N38:107654301,114742501,129805801,129915501 Záznam o narodení a krste v matrike] farnosti Veľká Bytča, záznam č. 122; aj keď sa niekedy uvádza ako „Jozef Gašpar“ – po otcovi, v matrike zapísané len meno „Josephus“</ref> [[Rakúsko-Uhorsko]]{{--}}† [[18. apríl]], [[1947]], [[Bratislava]], [[Tretia česko-slovenská republika|ČSR]]) bol [[Rímskokatolícka cirkev na Slovensku|rímskokatolícky]] [[kňaz]], predseda [[Hlinkova slovenská ľudová strana|Hlinkovej slovenskej ľudovej strany]] (1938{{--}}1945), poslanec [[Národné zhromaždenie (Česko-Slovensko, 1920 – 1939)|Národného zhromaždenia ČSR]] (1925{{--}}1939), minister zdravotníctva a telesnej výchovy (1927{{--}}1929) a po vyhlásení [[Slovenská republika (1939 – 1945)|Slovenského štátu]] jediný prezident tohto satelitného štátu [[Nacistické Nemecko|Tretej ríše]]. Po vojne bol odsúdený za vlastizradu a popravený.
 
== Životopis ==
 
=== Mladosť a štúdium ===
[[Obrázok:TISO HOUSE.JPG|thumb|Rodný dom Jozefa Tisa v Bytči]]
Narodil sa v [[Bytča|Bytči]] v rodine mäsiara Jozefa Gašpara Tisa ([[1862]]{{--}}[[1943]]) a Terézie, rod. Budíškovej ([[1863]]{{--}}[[1947]]) ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli v mladom veku). Bol pokrstený ako ''Jozef Gašpar'', druhé meno však nepoužíval. Študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole v Bytči. V prvom ročníku sa vyučovalo výlučne po slovensky, na škole ale dostal aj základy nemeckého a maďarského jazyka <ref>Letz, R. ''Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…'', str. 46.</ref><ref name="Kamenec 18">Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 18.</ref>.
 
Ako usilovného žiaka s talentom na reči ho rodičia v r. [[1898]] poslali na nižšie chlapčenské gymnázium v [[Žilina|Žiline]]. Gymnázium bolo v čase Tisovho štúdia úplne pomaďarčené. Z tohto dôvodu zrejme dochádza k zmene transkripcie jeho mena na Tiszó (Tiszo) Józef. Po roku [[1918]] a [[1945]] sa z tohto faktu vyvodzovali rozsiahle závery o jeho národnej orientácii, pričom tieto snahy mali propagandistický účel a jednoznačné účelové a politické zameranie <ref name="Kamenec 18" />. Popri dobrých študijných výsledkoch bol aktívnym členom študijného svojpomocného spolku, ktorý zaobstarával knihy a učebné pomôcky pre chudobných žiakov <ref>Letz, R. ''Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…'', str. 47.</ref>. V roku [[1902]] odišiel študovať na piaristické gymnázium do [[Nitra|Nitry]]. Podľa historika [[Ivan Kamenec|Ivana Kamenca]] z tohto obdobia neexistujú hodnoverné dokumenty o jeho národnej uvedomelosti, pretože svedectvá jeho spolužiakov a blízkych ľudí odzneli až na vrchole jeho politickej kariéry, prípadne ako svedectvo v neskoršom súdnom procese. Podľa svedectva spolužiaka Jozefa Randíka sa v kvinte na otázku triedneho učiteľa spolu s ďalšími 15 spolužiakmi prihlásil za Slováka, pričom nahnevaný učiteľ ich bez ohľadu na ich prejav všetkých okrem jedného zapísal ako Maďarov <ref>Letz, R. ''Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…'', str. 48.</ref>. Údajne ďalej prejavil pod vplyvom staršieho kolegu Jozefa Koptáka záujem o slovenské dejiny a slovenský spisovný jazyk a zúčastnil sa viacerých národne orientovaných činov, ktoré mohli mať za dôsledok jeho vylúčenie <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 28.</ref>. Ak by aj boli svedectvá pravdivé, jeho hlbšia národná orientácia zrejme zostala skrytá pred jeho učiteľmi a biskupom, inak by ho neodporučili na ďalšie elitné štúdium <ref>Lukan, W. ''Študentské roky Jozefa Tisu vo Viedni (1906 – 1911)'', str. 73.</ref>.
 
Ako výnimočne nadaného ho nitriansky [[biskup]] poslal na univerzitu do [[Viedeň|Viedne]] na takzvané [[Pazmáneum]], ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy. Na štúdium nastúpil v roku [[1906]] <ref>Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 19.</ref>. Na Pazmáneu vyučovali vynikajúci profesori, pričom Tiso mal možnosť zoznámiť sa s rôznymi filozofickými smermi a najnovšími pápežskými encyklikami. V školských hodnoteniach bol najčastejšie charakterizovaný ako vynikajúci, príkladný, povzbudivo pobožný a podobne. Pri zápisoch do semestrov si hlásil slovenský materinský jazyk <ref>Letz, R. ''Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…'', str. 49.</ref>. V seminári písal kázne popri maďarčine aj v slovenčine. Vďaka svojim vedomostiam a usilovnosti získal funkciu asistenta. V priebehu štúdia mu hrozilo vylúčenie kvôli listu bývalým spolužiakom nitrianskeho seminára <ref>Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 20.</ref>, kde spomenul „rozhárané pomery“ v seminári. [[Rektor]] nitrianskeho seminára obsah zdramatizoval, za dôvod narážky uviedol, že seminár „vypovedal vojnu myšlienke slovenského nacionalizmu“ a žiadal rektora Pazmánea aby bol Tiso vzatý na zodpovednosť. Rektor Pazmánea Drexler sa Tisa zastal a prípad bol uzavretý napomenutím. Štúdium ukončil v roku [[1910]] ako premiant <ref name="k">Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 21.</ref> a o rok obhájil svoju [[dizertačná práca|dizertačnú prácu]] na dogmaticko-historickú tému Doctrina parhenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred [[Prvý nicejský koncil|Nicejského koncilu]]). Cieľom práce bolo kriticky preskúmať tvrdenie profesora [[Otto Zöckler|Otta Zöcklera]], že reformácia navrátila mariánsky kult k stavu, aký mal v čase raného kresťanstva <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 41.</ref>. Tiso dospel k záveru, že tvrdenie sa nedá považovať za pravdivé, pretože kult sa viackrát zaznamenal už do začiatku apoštolského kresťanstva. Po schválení dizertácie a vykonaní rigoróznych skúšok bol [[15. júl]]a [[1911]] promovaný za doktora teológie <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 42.</ref>.
 
=== Kňaz ===
[[14. júl]]a [[1910]] ho košický biskup [[Augustín Fischer-Colbrie]] vysvätil za kňaza. Nakoľko Tiso v danom čase nedosiahol predpísaný vek 24 rokov, stalo sa tak na základe výnimky Svätej stolice, o ktorú požiadal nitriansky biskup <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 34.</ref>. [[17. júl]]a slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako [[kaplán]] v niekoľkých mestách ([[Oščadnica (okres Čadca)|Oščadnica]], [[Rajec]], [[Bánovce nad Bebravou]]). Nevykonával iba pastoračnú činnosť, ale zameriaval sa aj na sociálne aktivity zmysle pápežských encyklík <ref name="k" />. Popri tom vyučoval [[Slovenský jazyk|slovenčinu]] a pracoval v oblasti kultúry.
 
V [[Oščadnica (okres Čadca)|Oščadnici]], kam bol v roku [[1910]] poslaný ako kaplán, sa veľmi aktívne zapojil do činnosti gazdovského spolku, ktorého cieľom bolo hmotné a duchovné povznesenie miestneho ľudu <ref name="Letz">Letz, R. ''Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…'', str. 51.</ref>. Vďaka spolku mohli miestni obyvatelia nakupovať lacnejšie niektoré potraviny a odevy ako u miestneho Žida, v ktorého rukách sa koncentroval takmer všetok obchod. Podobné sociálne aktivity vyvíjal aj na iných miestach svojho pôsobenia. Podľa [[Ivan Kamenec|Ivana Kamenca]] tu Tiso zrejme prvýkrát podľahol zjednodušenému pohľadu na slovensko-židovské vzťahy, čo nebol vo vtedajšom období ojedinelý jav ani medzi slovenskými vzdelancami a stretol sa aj s tzv. židovskou otázkou a prejavmi antisemitizmu najmä v sociálno-ekonomickej a náboženskej rovine.<ref name="k" />. [[Milan Ďurica]] upozorňuje na spôsob, akým mladý Tiso v danom období reagoval na sociálne problémy – nevyzýval do boja a nevzbudzoval protižidovské nálady, ale snažil sa ukázať jednoduchým ľudom ako svojpomocne zlepšiť svoje postavenie <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 55.</ref>. V roku [[1910]] sa stal členom [[Katolícka ľudová strana|Katolíckej ľudovej strany]] (Néppárt), ktorým bol až do roku [[1918]]. Stranu dobová slovenská tlač považovala za maďarónsku a protislovenskú <ref>Potemra, M. ''Publicistická a verejná činnosť Jozefa Tisu pred rokom 1918'', str. 38.</ref>. Pôvodne bol členom strany aj [[Andrej Hlinka]], ten už ale v danej dobe pôsobil v [[Slovenská ľudová strana|Slovenskej ľudovej strane]], ktorá zvádzala s [[Katolícka ľudová strana|Katolíckou ľudovou stranou]] politický boj.
 
V roku [[1911]] bol preložený do [[Rajec|Rajca]]. Tam sa venoval zlepšeniu sociálneho postavenia slovenských robotníkov a iných chudobných občanov. Aby zabránil ich ďalšiemu zbedačovaniu úžerou, založil v roku [[1912]] expozitúru [[Slovenská banka|Slovenskej banky]] v Rajci a stal sa prvým predsedom jej správy <ref name="Letz" />. To sa nepáčilo jeho nadriadenému farárovi Karolovi Barošovi, ktorý tento počin nahlásil nitrianskemu biskupovi Battyhánovi. Ten sa uspokojil s Tisovým vysvetlením jeho motívov <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 59.</ref>. Tiso sa ďalej venoval činnosti v miestnom katolíckom spolku Rajeczi katholikus ifjúsági kör, kde však prednášal v slovenčine <ref name="Letz" />.
 
V roku [[1913]] sa stal kaplánom v [[Bánovce nad Bebravou|Bánovciach nad Bebravou]].Tam sa zapojil do práce miestnych vzdelávacích spolkov náboženského charakteru Katolícky kruh a Mládenecký spolok a vyučoval náboženstvo na tamojšej [[meštianska škola|meštianskej škole]]<ref name="Kamenec 23">Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 23.</ref>. Kňazskú, pedagogickú a sociálnu prácu vykonával v slovenskom aj maďarskom jazyku. Vyučovaním náboženstva v slovenčine porušoval vládne nariadenie z roku [[1909]], podľa ktorého vyučovanie náboženstva na ľudových a meštianskych školách malo prebiehať výlučne v maďarčine <ref>Letz, R. ''Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…'', str. 52.</ref>. Spolupracoval s týždenníkom Kresťan, ktorý bol slovenským orgánom [[Katolícka ľudová strana|Katolíckej ľudovej strany]] <ref>Potemra, M., ''Publicistická a verejná činnosť Jozefa Tisu pred rokom 1918'', str. 35.</ref>. V roku [[1914]] bol kvôli svojej činnosti v miestnych vzdelávacích spolkoch predvolaný hlavným slúžnym Zamaróczym, pričom sa obhajoval, že miestni Slováci musia čítať slovenské časopisy a knihy, nakoľko po maďarsky nevedia. Krátko na to vypukla vojna a prerušila jeho kaplánsku činnosť.
 
Podľa hodnotenia [[Ivan Kamenec|Ivana Kamenca]] bol Tiso dôsledným pragmatikom, ktorý chápal, že aby mu väčšina miestnych farníkov rozumela, musí svoje aktivity vykonávať v slovenskom jazyku a v slovenskom duchu. Zároveň sa však snažil nedostať do konfliktu cirkevnou a svetskou mocou <ref name="Kamenec 23" />. Jeho verejná činnosť pred [[Prvá svetová vojna|prvou svetovou vojnou]] neprekročila hranice farností v ktorých pôsobil.
 
=== Prvá svetová vojna ===
Po vypuknutí [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] narukoval v auguste [[1914]] ako vojenský kňaz (poľný kurát) k [[Trenčiansky 71. peší pluk|trenčianskemu 71. pešiemu pluku]] <ref name="Letz 53">Letz, R. ''Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…'', str. 53.</ref>. Väčšinu vojakov tvorili Slováci z okolia Trenčína a Oravy. Pluk bol už od [[23. august]]a [[1914]] nasadený v [[Halič]]i proti ruskej armáde, pričom pri inak úspešnej ofenzíve utrpel veľké obete. Počas duchovnej starostlivosti o zranených, zmrzačených a umierajúcich spoznal na vlastné oči hrôzy vojny. Popri tom sledoval následky germanizácie a rusifikácie miestneho poľského obyvateľstva, ktoré navyše nemalo dostatok vlastnej inteligencie a trpelo nevzdelanosťou. Na jeseň [[1914]] bol prevelený do [[Slovinsko|slovinského]] [[Maribor]]u, kde vykonával duchovnú službu v nemocniciach. V Slovinsku sa zoznámil s kňazom [[Anton Korošec|Antonom Korošcom]]<ref name="Letz 53" /><ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 66.</ref>, poslancom rakúskej Ríšskej rady za Slovinskú ľudovú stranu a neskorším juhoslovanským predsedom vlády. Tisa zaujala lepšia organizácia slovinského národného hnutia a činnosť slovinských kňazov. Koncom roka [[1914]] ochorel na ťažký zápal obličiek. Po liečebnom pobyte v [[Trenčianske Teplice|Trenčianskych Tepliciach]] bol pridelený k posádkovej nemocnici v [[Komárno|Komárne]] a následne prepustený z vojenskej služby. Neskôr na žiadosť rektora nitrianskeho seminára svoje zážitky z vojny publikoval v týždenníku [[Nyitramegei Szemle|Nyitramegyei Szemle]] (Obzor Nitrianskej župy), ktorý bol blízky Katolíckej ľudovej strane.
 
V roku [[1915]] sa stal rektorom [[Teologický seminár|Teologického seminára]] v [[Nitra|Nitre]] a [[učiteľ]]om na [[piaristi]]ckom gymnáziu v [[Nitra|Nitre]], neskôr [[profesor]]om teológie. Od roku [[1921]] do roku [[1924]] – vo veľmi mladom veku – bol biskupský tajomník a [[učiteľ]] v Bohosloveckom seminári v Nitre. V roku [[1924]] sa stal dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Aj ako prezident 1. Slovenskej republiky pokračoval Tiso vo svojej práci [[farár]]a v Bánovciach nad Bebravou (celkovo od [[1924]] do [[1945]]).
 
=== ČSR ===
 
==== Prelomové obdobie 1918 – 1919 ====
Začiatkom novembra [[1918]] (po vzniku Česko-Slovenska) sa stal jedným zo štyroch slovenských zástupcov v miestnej Maďarskej národnej rade v [[Nitra|Nitre]] <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 70.</ref>. [[17. november|17. novembra]] [[1918]] začal Kresťansko sociálny spolok (Keresztény szociális egysület), ktorého bol tajomníkom, vydávať slovensko-maďarský týždenník [[Nitra-Nyitra]]. Tiso časopis redigoval a pravidelne doň prispieval článkami <ref>Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 27.</ref>. Na konci roka [[1918]] publikoval anonymne v slovenčine aj maďarčine článok ''Účtujme'', v ktorom pragmaticky konštatoval, že staré štátne útvary a spoločenské poriadky už ďalej nemôžu existovať. [[8. decembra]] [[1918]] sa zúčastnil na rokovaní Maďarskej národnej rady, ktorá sa vzhľadom na rozvrat hospodárskych pomerov a verejného poriadku rozhodla požiadať veliteľa česko-slovenského vojska o urýchlený príchod do mesta. Na ďalší deň bol jedným z členov delegácie, ktorá viedla vyjednávania v blízkych [[Rišňovce|Rišňovciach]]. Veliteľ česko-slovenského vojska vymenoval Slovenskú národnú radu, v ktorej bol Tiso zapisovateľom. [[19. december|19. decembra]] sa zúčastnil zakladajúceho zhromaždenia [[Hlinkova slovenská ľudová strana|Slovenskej ľudovej strany]] v [[Žilina|Žiline]], kde ho zvolili za člena výboru strany. Neskôr v Nitre založil miestnu pobočku strany a jej mládežnícku organizáciu Orol. Po príchode nového župana (január 1919) menovaného česko-slovenskou vládou sa stal členom správneho výboru župy. V prelomovom období sa ako kňaz dovolával dodržiavania kresťanských zásad a vyzýval za zachovanie poriadku a disciplíny.
 
==== Politikom 1918 – 1938 ====
Tiso sa stal neskôr jednou z vedúcich osobností strany. Strana sa od roku [[1925]] nazývala [[Hlinkova slovenská ľudová strana]]. [[Andrej Hlinka]] založil Slovenskú ľudovú stranu ako katolícku stranu v roku [[1913]] v čase [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]]. Strana bojovala za [[autonómia|autonómiu]] Slovenska v [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]] a po roku [[1923]] sa stala najväčšou čisto slovenskou stranou na Slovensku. Bola to jedna z dvoch slovenských strán na Slovensku; ostatné strany buď reprezentovali národnostné menšiny alebo pôsobili (aspoň nominálne) v celom Česko-Slovensku.
 
V apríli [[1920]] HSĽS navrhla Tisa na kandidátsku listinu poslancov v trnavskom volebnom okrese. V prvom skrutíniu nedosiahla dostatok voličských hlasov na obsadenie troch poslaneckých miest, v druhom sa vzdal kandidatúry v prospech iného kandidáta <ref name="Bartlová">Bartlová, A. ''Jozef Tiso – funkcionár HSĽS a poslanec…'', str. 78.</ref>. V novembri [[1920]] vznikol Politický klub katolíckeho duchovenstva slovenskej ľudovej strany, ktorého sa stal podpredsedom, čo sa dá chápať ako hlboký prejav dôvery katolíckeho duchovenstva a cirkevnej hierarchie. V roku [[1921]] založil nový týždenník [[Ľudová politika]], ktorého vydávanie v roku [[1923]] zastavil a stal sa hlavným prispievateľom oficiálneho tlačového orgánu strany [[Slovák (noviny)|Slovák]] <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 80.</ref>.
 
Vo februári [[1921]] ako biskupský tajomník v Nitre organizoval slávnostnú vysviacku prvých troch slovenských biskupov menovaných v ČSR. Nový nitriansky biskup [[Karol Kmeťko]] si Tisa vybral za svojho osobného sekretára a potvrdil ho vo funkcii prokurátora pri diecezálnom cirkevnom súde, funkcii člena disciplinárnej komisie pre učiteľov a riaditeľov škôl a menoval ho za člena komisie pre menovanie farárov. Pri svojej prvej návšteve v Ríme v októbri [[1921]] Kmeťko predložil pápežovi návrh na menovanie Tisa [[monsignore|monsignorom]]. Titul stratil podľa cirkevného práva už o pár mesiacov so smrťou pápeža, ktorý ho menoval a o jeho potvrdenie nepožiadal <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 82 – 83.</ref>.
 
[[12. jún]]a [[1921]] mal na orolskej manifestácii v Bánovciach použiť protičeské výroky, začo bol v roku [[1923]] odsúdený na 2 mesiace väzenia a 400 korún pokuty (z trestu si nakoniec odpykal iba 14 dní).<ref name="Bartlová" /> (Podľa [[Milan Ďurica|Milana Ďuricu]] išlo o poukazovanie „''na krivdy a neprávosti pražského centralizmu voči slovenskému národu''“ <ref>Ďurica, M. ''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…'', str. 86 – 87.</ref>). V tom čase bol už vytipovaný za Hlinkovho nástupcu a tlač ľudovej strany dostala pokyn, aby jeho odsúdenie výrazne spropagovala. Podľa výpovede biskupa [[Karol Kmeťko|Karola Kmeťka]] bola nadmerná Tisova politická exponácia a odsúdenie za poburovanie dôvodom, prečo bol po obojstrannej dohode preložený z biskupského úradu na svoje pôvodné pôsobisko na faru v Bánovciach. O dva mesiace ho povýšil na oblastného dekana celého bánovského dištriktu a menoval ho za hlavného škôldozorcu pre celú nitriansku oblasť.
 
[[15. november|15. novembra]] [[1925]] sa stal poslancom Národného zhromaždenia, ktorým bol až do roku [[1939]]. Zakrátko bol zvolený za predsedu poslaneckého klubu HSĽS. Vo volebnej kampani prednášal často na tému kresťanský socializmus, ku ktorej sa vracal aj neskorších rokoch. Predmetom Tisových parlamentných vystúpení boli otázky štátoprávneho postavenia Slovenska a problém uznania Slovákov za samobytný národ. Napriek ostrej kritike a rétorike, ktorú používal, však ostal až do začiatku roku [[1939]] pevným zástancom ČSR. Profiloval sa ako konzervatívny politik, ktorému bol radikalizmus cudzí a neangažoval sa ani militantnej fašizoidnej [[Rodobrana|Rodobrane]] <ref name="Kamenec 43">Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 43 – 45.</ref>. Autoritárske ambície však prejavoval vyhlasovaním HSĽS za jedinú právoplatnú zástupkyňu slovenského národa napriek tomu, že jej najväčší úspech v demokratických voľbách predstavoval približne polovicu hlasov Slovákov (34,3% všetkých voličov na území Slovenska, vrátane národnostných menšín a Čechov). To zdôvodňoval tým, že strany, ktoré neuznávajú samobytnosť slovenského národa, nemajú právo hovoriť v jeho mene.
 
Keďže [[Andrej Hlinka]] ešte v roku [[1923]] nekompromisne deklaroval, že bez splnenia požiadavky na autonómiu HSĽS nevstúpi do vlády, hľadala sa po voľbách iná výrazná osobnosť, s ktorou by bolo možné nájsť východisko z rokovaní o zostavení vládnej koalície <ref name="Bartlová 80">Bartlová, A. ''Jozef Tiso - funkcionár HSĽS a poslanec…'', str. 80.</ref>. Účasť HSĽS vo vláde bola aj v záujme [[Vatikán]]u, ktorý v danom čase rokoval s Česko-Slovenskom o zmluve, ktorá mala rozhodnúť o rozhraničení diecéz, z ktorých časť sa stále nachádzala v [[Maďarsko|Maďarsku]]. Ďalej išlo o uzavretie problému cirkevných majetkov, ktoré mali podliehať pozemkovej reforme a o problém miezd duchovenstva, ktoré boli vyplácané zo štátneho rozpočtu. Vatikán sa preto nazdával, že rokovania budú prebiehať sľubnejšie, ak bude vo vládnej koalícii popri českých lidákoch a kresťanských socialistoch prítomná aj HSĽS. Hlinka bol pozvaný na eucharistický kongres v [[Spojené štáty|Spojených štátoch]], pričom stranu malo viesť 5-členné direktórium <ref name="Bartlová 80" />. Tisa poveril zastupovaním v predsedníckej funkcii. Počas Hlinkovej neprítomnosti pristúpil k rokovaniam o vstupe do vlády. Tiso v tom videl prostriedok na dosiahnutie autonómie, zhora’’. Hlinka po návrate kapituloval pod tlakom funkcionárov, ktorí už dohodli účasť a to bez riešenia najaktuálnejších požiadaviek. Tisov postup však schválil a sám pokračoval v rokovaniach. Podľa [[Ivan Kamenec|Ivana Kamenca]] prejavil Tiso v zložitých rokovaniach „húževnatosť a diplomatickú zdatnosť“.
 
V januári [[1927]] HSĽS konečne vstúpila do vlády. Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Ako najúspešnejšie sa uvádzajú jeho aktivity pri výstavbe slovenských kúpeľných stredísk ako napr. [[Vysoké Tatry (mesto)|Vysoké Tatry]] a [[kúpele Sliač]]. Po vstupe do vlády musela HSĽS zmierniť rétoriku a intenzitu presadzovania autonomistických požiadaviek. Tiso sa ukázal ako zdatný rečník na verejných zhromaždeniach dokazoval správnosť rozhodnutia a obhajoval nové postoje.<ref>Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 47.</ref> Už v čase v prípravy vstupu do vlády vysvetľoval, že neústupné presadzovanie požiadaviek by mohlo ohroziť občiansky blok, ktorý bol HSĽS bližší ako prípadný blok socialisticko-komunistický a zároveň hlasovaním za rozpočet zabránila vynútenému vstupu socialistov do vlády.<ref>Fabricius M. – Suško L., Jozef Tiso – Prejavy a články (1913 – 1938), str. 269 – 207.</ref> Aj ako vrcholový politik odmietol pridelený ministerský byt v [[Praha|Prahe]] a miesto toho sa ubytoval v miestom kláštore. Počas pôsobenia vo vláde sa zoznámil s [[Edvard Beneš|Edvardom Benešom]] a ďalšími koaličnými partnermi, čo zanechalo dlhodobý vplyv na jeho rozhodnutia aj keď už vo vláde nepôsobil.<ref>Bartlová, A. ''Jozef Tiso – funkcionár HSĽS a poslanec…'', str. 81.</ref>
 
[[8. október|8. októbra]] [[1929]] (po [[Vojtech Tuka|Tukovej afére]]) ministri za HSĽS vystúpili z vlády a Tiso sa začal opäť hlbšie venovať vnútrostraníckej práci. V roku [[1930]] sa stal oficiálnym podpredsedom strany. V rovnakom roku HSĽS predložila svoj ďalší, vcelku mierny<ref>Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 52.</ref> autonomistický program, ktorý Tiso začal propagovať v českej verejnosti. Jeho prednáška pražským vysokoškolským študentom bola publikovaná aj ako brožúra s názvom ''Ideológia slovenskej ľudovej strany''. Popri inom v nej prezentoval program teritoriálnej (nie národnej) autonómie. V jej závere vyjadril nádej, že keď sa český národ vymaní z predstáv o nebezpeční autonomistického hnutia Slovákov, „''postaví sa verne svojej historickej minulosti na stranu práva a slobody slovenského národa uznaním jeho autonómie v rámci čsl. republiky''“.<ref>Fabricius M. – Suško L., Jozef Tiso - Prejavy a články (1913 – 1938), str. 308.</ref>
 
Po Hlinkovej smrti roku [[1938]] sa stal Tiso ''de facto'' vodcom strany (oficiálne bol zástupcom predsedu strany od roku [[1930]] do [[1. októbra]] [[1939]], oficiálnym vodcom strany sa stal po tomto dátume).
 
==== Autonómna Slovenská krajina ====
[[Image:50 Slovak Koruna 1944 front Josef Tiso.png|thumb|50-korunová strieborná pamätná minca s reliéfom Tisa z roku 1944]]
[[Nacistické Nemecko]] na základe rozhodnutia [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej konferencie]] z [[29. september|29. septembra]] [[1938]] obsadilo [[Sudety (región)|Sudety]] a česko-slovenský prezident [[Edvard Beneš]] sa [[5. október|5. októbra]] 1938 vzdal svojho úradu a neskôr emigroval z krajiny. [[6. október|6. októbra]] 1938 sa v Žiline zišli predstavitelia slovenských politických strán a vyhlásili autonómiu v rámci Česko-Slovenska ([[Žilinská dohoda]]). Pražský parlament vzápätí prijal ústavný zákon 299/1938 Zb. o autonómii Slovenskej krajiny<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor =
| titul = 1432. zpráva ústavno-právneho výboru. Ústavný zákon č. 299/1938 Sb. zo dňa 22. novembra 1938, o autonómii Slovenskej krajiny
| url = http://www.vakobobri.cz/lachtan/299_38.pdf
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 10.06.2012
| vydavateľ = Státní tiskárna
| miesto = Praha
| jazyk =
}}</ref> a prezident E. Hácha [[7. október|7. októbra]] [[1938]] vymenoval J. Tisa za predsedu vlády autonómnej krajiny.
 
Mníchovská dohoda ukladala Česko-Slovensku vyriešiť postavenie maďarskej a poľskej menšiny do troch mesiacov. Rokovania s Maďarskom viedol práve Tiso, ktorý sa tak ocitol v mimoriadne ťažkej situácii. Nielen, že podobné medzinárodné vyjednávanie nikdy neviedol, ale sám sa na nich zúčastnil po prvýkrát. Stratégia česko-slovenskej strany sa formovala za behu, nakoľko sa zahraničná politika pred tým sústredila najmä na problémy s Nemeckom. Tiso napriek tomu rokovania zvládol na dobrej úrovni a nenaplnili sa tak očakávania Maďarska, že neskúsení slovenskí politici budú ľahkou korisťou. Po neúspechu komárňanských rokovaní 9 – 13. 10. 1938 sa Tiso pokúsil intervenovať v prospech slovenských záujmov u Ribbentropa. K Ribbentropovým náznakom, že Nemecko by privítalo podľa možností,veľkú samostatnosť Slovenska" sa však (na rozdiel od separatistu [[Ferdinand Ďurčanský|Ďurčanského]]) postavil pomerne chladne a deklaroval, že uprednostňuje autonómiu v rámci Česko-Slovenska. Tiso, ktorý sa v zahraničnej politike neorientoval, uveril, že získal Ribbentropa na svoju stranu. Výsledok [[Prvá viedenská arbitráž|prvej viedenskej arbitráže]], ktorá nakoniec o hraniciach rozhodla, bol preto pre neho obrovským šokom. Otrasený Tiso tak necelý mesiac po vyhlásení autonómie utrpel závažnú politickú prehru. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu nebolo vhodné pripomínať porušenie nemeckých sľubov, Tiso sa ale veľmi rýchlo zorientoval a našiel iného údajného vinníka – [[Židia (etnikum)|židov]]. Zámienkou sa stala demonštrácia za pripojenie [[Bratislava|Bratislavy]] k Maďarsku v predvečer arbitráže. Tiso, ktorý im len prednedávnom sľuboval, že sa nového režimu nemusia báť, siahol po mimoriadne surovom opatrení – hromadným deportáciám židov na odstúpené územie. Rozkaz nakoniec síce sám odvolal, vystrašeným židom to však mohlo naznačiť budúci vývoj.
 
Tiso ako predseda a minister vnútra autonómnej vlády niesol vysoký podiel zodpovednosti za postupnú likvidáciu demokratického zriadenia na Slovensku. Táto nebola vyvolaná iba vonkajšími okolnosťami, ale odrážala jeho dlhodobé postoje, ktorých súčasťou bolo chápanie HSĽS ako jedinej oprávnenej reprezentatky slovenského národa. [[8. november|8. novembra]] [[1938]] sa HSĽS, agrárna strana a niekoľko ďalších menších strán zlúčili a vytvorili „Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu – Stranu slovenskej národnej jednoty“. Táto tvorila základ budúceho autoritatívneho režimu vojnovej Slovenskej republiky. V januári 1939 slovenská vláda oficiálne zakázala všetky ďalšie strany okrem [[Deutsche Partei|Nemeckej strany]] a [[Magyar Párt|Zjednotenej maďarskej strany]]. HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty fungovala ako prakticky výhradná legálna politická organizácia na Slovensku. Tiso sa k likvidácii demokratického systému opakovane hlásil a otvorene tvrdil, že politické strany svoju úlohu dohrali.
 
Z hľadiska vzťahu k česko-slovenskému štátu zostával na pro-česko-slovenskej pozícii a dosiahnutie autonómie potvrdzoval ako konečný cieľ HSĽS. V tomto postoji zotrval až do začiatku roka 1939, keď aj on, pod vplyvom dramatického vývoja medzinárodnej situácie a posilňovania domácich radikálov začal pripúšťať možnosť osamostatnenia. Podľa jeho predstáv sa tak nemalo stať v najbližšom období, ale postupnou, pokojnou a evolučnou cestou.<ref name="Kamenec 88">Kamenec, I. ''Tragédia politika, kňaza a človeka…'', str. 88.</ref>
 
=== Slovenská republika ===
 
==== Vznik Slovenskej republiky ====
{{Hlavný článok|Vznik prvej slovenskej republiky}}
[[Súbor:Jozef Tiso (Berlin).jpg|náhľad|vpravo|Adolf Hitler si podáva ruku s Jozefom Tisom na návšteve Tisa v Berlíne v októbri 1940, v pozadí Alexander von Dörnberg.]]
[[Súbor:State President Slovakia 1939.svg|thumb|Štandarda prezidenta 1. slovenskej republiky]]
Vo februári 1939 predstavitelia Nemecka podnikali kroky smerujúce k obsadeniu pomníchovského Česko-Slovenska. Česko-Slovensko malo svoje hranice garantované signatármi [[Mníchovská konferencia|Mníchovskej konferencie]], preto sa Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR a zvyšoval tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa [[9. marec|9. marca]] [[1939]] bolo na Slovensku vyhlásené štatárium – tzv. [[Homolov puč]]. Prezident [[Emil Hácha]] odvolal Jozefa Tisa a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala [[Karol Sidor|Karola Sidora]]. Tiež na územie Slovenska vtrhli z Česka povolané vojenské oddiely, ktoré začali obsadzovať administratívne budovy. Na odpor sa im postavili študenti a [[Hlinkova garda]]. Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska K. Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná [[Ferdinand Ďurčanský|Ferdinandom Ďurčanským]] vo viedenskom rozhlase 11. 3. 1939<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor =
| titul = Proklamácia slovenskej samostatnosti z 11. 3. 1939 Ferdinanda Ďurčanského
| url = http://sk.wikisource.org/wiki/Proklam%C3%A1cia_slovenskej_samostatnosti_z_11._3._1939_%28Ferdinand_%C4%8Eur%C4%8Dansk%C3%BD%29
| dátum vydania = 30.12.2005
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 10.6.2012
| vydavateľ = sk.wikisource.org
| miesto =
| jazyk =
}}</ref> ostala bez ozveny. V takej situácii prijal J. Tiso [[13. marec|13. marca]] pozvanie [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]] do [[Berlín]]a, kde ho počas rozhovorov Hitler žiadal o urýchlené („blitzschnell“) vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z [[Berlín]]a.
 
Telefonicky sa spojil s česko-slovenským prezidentom [[Emil Hácha|Emilom Háchom]] a predsedom vlády Slovenska [[Karol Sidor|Karolom Sidorom]] a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem. [[14. marec|14. marca]] na neverejnom zasadnutí slovenského snemu J. Tiso vo svojom prejave<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =
| odkaz na autora =
| titul = Vystúpenie J. Tisa 14. marca 1939
| url = http://sk.wikisource.org/wiki/Vyst%C3%BApenie_na_zasadnut%C3%AD_Slovensk%C3%A9ho_auton%C3%B3mneho_snemu_14._marca_1939_%28Jozef_Tiso%29
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 25.1.2010
| vydavateľ = sk.wikisource.org
| miesto =
| jazyk =
}}</ref> referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty (P. Čarnogurský: ''…otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada… Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.''<ref>Pavol Čarnogurský, 14. marec 1939 (Bratislava 1992, s. 247 – 251)</ref>). Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň [[Hej, Slováci]]. Vyhlásenie samostatnosti znamenalo koniec prvej Československej republiky, Čechy a Moravu Hitler následne [[15. marec|15. marca]] obsadil bez rizika vojenskej konfrontácie so [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]] a [[Francúzsko]]m.
[[Súbor:1-znamky slovensky stat 009.jpg|thumb|Poštová známka Slovenského štátu, portrét prezidenta ThDr. Jozefa Tisa, vydaná 14.3.1945, v hodnote 10 korún slovenských.]]
Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od [[14. marec|14. marca]] [[1939]] do [[26. október|26. októbra]] [[1939]]. [[1. október|1. októbra]] [[1939]] sa stal oficiálne predsedom „[[HSĽS|Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty]]“ a 26. októbra sa stal prezidentom [[Prvá slovenská republika|Prvej slovenskej republiky]].
 
==== Nezávislosť Slovenska ====
Postavenie autonómnej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky bolo vystriedané nezávislosťou, získanou od Hitlera na jeho nátlak vo forme politického vydierania slovenskej strany, čo spôsobilo rozpad Česko-Slovenska. Nemecko si „Ochrannou zmluvou“ zaistilo vojenské i hospodárske pozície, ktoré si ďalej posilnilo počas [[Salzburg|salzburských]] rokovaní v júli [[1940]].
 
==== Tiso a židovská otázka ====
Autonómna vláda pod vedením J. Tisa okrem toho, že iniciovala hromadný odsun Čechov zo Slovenska, [[4. november|4. novembra]] 1938 vydala vládne nariadenie o tzv. postrku 7 500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku<ref>Eduard Nižňnanský:Od demokracie k diktatúre, Historická revue č. 3/2012, str. 23, 25</ref>. Tento zámer sa však Tisovi nepodarilo splniť, lebo väčšina deportovaných sa vrátila späť, pretože maďarské úrady ich odmietli prevziať<ref>Historická revue č. 3/2012,str.23</ref>. Po vyhlásení samostatnosti [[14. marec|14. marca]] 1939 podľa vzoru [[Norimberské zákony|Norimberských zákonov]] zaviedla i na [[Slovensko|Slovensku]] [[Antisemitizmus|protižidovské]] rasové zákonodarstvo<ref>E. Nižňanský, ''Holokaust na Slovensku, 1-5.'' Bratislava: NMS/ZNO, 2001 – 2004</ref>.
 
[[9. september|9. septembra]] [[1941]] vyšlo Nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov<ref>[http://sk.wikisource.org/wiki/Nariadenie_o_pr%C3%A1vnom_postaven%C3%AD_%C5%BDidov Nariadenie o právnom postavení Židov] In: Zvesti Ministerstva školstva a národnej osvety, Ročník IV. zo dňa 15. septembra 1941</ref>.
 
Prezident J. Tiso [[15. máj]]a [[1942]] podpísal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor =
| titul = Ústavný zákon zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní Židov
| url = http://sk.wikisource.org/wiki/%C3%9Astavn%C3%BD_z%C3%A1kon_zo_d%C5%88a_15._m%C3%A1ja_1942_o_vys%C5%A5ahovan%C3%AD_%C5%BDidov
| dátum vydania = 2.2.2007
| dátum aktualizácie = 7.2.2007
| dátum prístupu = 10.6.2012
| vydavateľ = sk.wikisource.org
| miesto =
| jazyk =
}}[ ]</ref>, ktorý štvrť roka po začatí spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Okolo 1 000 osobám podpísal prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona.<ref name="Tiso a riešenie židovskej otázky">Kováčová, V. [http://www.muzeumsnp.sk/data/clanky/Dr._Jozef_Tiso_a_Zidia.pdf ''Dr. Jozef Tiso a riešenie židovskej otázky na Slovensku.''] Múzeum SNP, Banská Bystrica, s. 5</ref>
 
[[Deportácia]] Židov zo Slovenska začala v marci [[1942]]. [[25. marec|25. marca]] 1942 odišiel z [[Poprad]]u prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do [[Koncentračný tábor Auschwitz I|koncentračného tábora Osvienčim]]. Vyvážanie Židov do koncentračných táborov pokračovalo až do [[20. november|20. novembra]] 1942. V priebehu roka 1942 zo Slovenska odtransportovali celkovo 57 628 slovenských Židov, z ktorých podľa dostupných údajov prežilo len 280 až 800 osôb.
 
Napriek snahe niektorých slovenských predstaviteľov (A. Mach 8. 2. 1943: ''Príde marec, príde apríl a pôjdu transporty!'') a vďaka protestnej Nóte [[Svätá stolica|Svätej stolice]] z [[5. máj]]a [[1943]] a celkovej nepopularite transportov medzi obyvateľstvom<ref name="Hradská K.">Hradská K.: ''Prípad Wisliceny / Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku.'' Bratislava: Academic Electronic Press, 1999. s. ?</ref> aj v Slovenskom sneme<ref name="Hradská K." /> sa deportácie zo Slovenska zastavili až do októbra [[1944]]. Tiso voči Židom vystupoval podobne agresívne ako predstavitelia radikálneho krídla [[HSĽS]]. Ak aj mal miernejší názor, čomu nasvedčujú viaceré svedectvá, nedal smerom k verejnosti o tom žiadny signál.<ref name="Tiso a riešenie židovskej otázky" />
 
Znova začali v októbri [[1944]] po tom, čo bolo Slovensko obsadené Nemcami a bolo potlačené [[Slovenské národné povstanie]] a keď sa [[červená armáda]] prebila k slovenskej hranici. Nemecko sa rozhodlo okupovať Slovensko, čím krajina stratila aj zvyšok nezávislosti. Počas okupácie bolo deportovaných 13 500 Židov a uväznených ďalších 5 000.
 
==== Slovenské národné povstanie ====
Po vstupe nemeckých vojsk na územie Slovenska a následnom vypuknutí [[SNP]], Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Po potlačení povstania v [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] [[30. október|30. októbra]] 1944 vystúpil na terajšom [[Námestie SNP (Banská Bystrica)|Námestí SNP]] s ďakovným prejavom<ref>{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | odkaz na autora = | titul = Prejav Jozefa Tisa v Banskej Bystrici 30. 10. 1944 | url = http://sk.wikisource.org/wiki/Prejav_Jozefa_Tisa_v_Banskej_Bystrici | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 25.1.2010 | vydavateľ = sk.wikisource.org | miesto = | jazyk = }}</ref> a vyznamenával nemeckých vojakov.<ref name="lacko">{{Citácia knihy | priezvisko = Lacko | meno = Martin | odkaz na autora = | titul = Slovenské národné povstanie 1944 | vydavateľ = Slovart | miesto = Bratislava | rok = 2000 | isbn = 978-80-8085-575-8| kapitola = | strana = 211 | jazyk = }}</ref>
 
== Proces a poprava ==
[[Súbor:Dr Jozef Tiso 02.jpg|thumb|Hrob ThDr. Jozefa Tisa na sviatky Pamiatky zosnulých v novembri 2014]]
Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli [[1945]], ušiel a skrýval sa v [[rakúsko]]m kláštore v [[Kremsmünster]]i. Tu ho objavila americká vojenská polícia, ktorej bol vydaný po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde, napokon bol odsúdený za zradu na trest smrti obesením. Proces sa začal [[2. december|2. decembra]] [[1946]] a rozsudok bol vynesený [[15. apríl]]a [[1947]] prostredníctvom sudcu JUDr. [[Igor Daxner|Igora Daxnera]]. Žalobcami boli JUDr. [[Ľudovít Rigan]], JUDr. [[Juraj Šujan]] a vojenský prokurátor JUDr. [[Anton Rašla]]. Obhajcami boli JUDr. [[Ernest Žabkay]] a JUDr. [[Martin Grečo]]. Spolu s Tisom bol v tomto procese odsúdený na smrť aj [[Ferdinand Ďurčanský]] (v neprítomnosti) a [[Alexander Mach]] na 30 rokov väzenia (zo zdravotných dôvodov bol rozsudok nad ním vynesený o mesiac neskôr v osobitnom pojednávaní).
[[Súbor:Tomb of the Dr Jozef Tiso.jpg|alt=Hrob Dr.Jozefa Tisa na Martinskom cintoríne sa nachádza v sektore XIX.|thumb|Hrob ThDr. Jozefa Tisa v apríli 2012 ozdobený pri výročí jeho popravy 18. apríla 1947.]]
Žiadosť o milosť predložil 15. apríla slovenský povereník spravodlivosti [[Ivan Štefánik]] a Predsedníctvo SNR ho posunulo vláde. Vláda [[Klement Gottwald|K. Gottwalda]] odporučila prezidentovi [[Edvard Beneš|Benešovi]] zamietnuť túto žiadosť v pomere hlasov 17:6. Na mimoriadnom 78. tajnom zasadnutí 16. apríla za prijatie žiadosti hlasovali niektorí poslanci [[Demokratická strana (1944 – 1948)|Demokratickej strany (DS)]] a Čs. strany ľudovej (ČSĽ). Proti boli [[Komunistická strana|komunisti]] a niektorí členovia Československej strany národne socialistickej a Československej sociálnej demokracie. [[Jan Masaryk|J. Masaryk]] sa ako nestranícky minister zdržal hlasovania<ref name=":0">Viliam Bernáth: Retribučný proces na Slovensku, 20. júla 2007, Britské listy, [http://blisty.cz/art/35388.html Online]</ref>. Prezident Beneš následne súhlasil so zamietnutím žiadosti. Tiso bol popravený v skorých ranných hodinách [[18. apríl]]a [[1947]] na dvore [[Justičný palác (Bratislava)|Justičného paláca]] v Bratislave. Neskôr bol v tajnosti pochovaný na [[Martinský cintorín|Martinskom cintoríne]] v Bratislave. Poprava Tisa sa stala dôvodom zvyšovania napätia medzi komunistami a nekomunistickými stranami. Vedenie DS uverejnilo v [[Čas (slovenské noviny)|Čase]] niekoľko dní po vykonaní rozsudku článok "''Ako to v skutočnosti bolo?''", v ktorom argumentovalo, že predsedníctvo SNR bolo za udelenia milosti a vláda ČSR ju nemala právo neudeliť ale len vrátiť nazad SNR. <!-- Jozef Lettrich: Toto stanovisko vlády je v rozpore s 1. článkom litera b) protokolu o dohode vlády a SNR z 11. 4. 1946, lebo tento predpis jej nedáva oprávnenie uznášať sa na návrhoch pánovi prezidentovi, ale dáva jej len právo vrátiť návrh povereníka spravodlivosti predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ak má proti nemu námietky z hľadiska celoštátnych záujmov - See more at: http://blisty.cz/art/35388.html. --> Gottwald naopak žiadal vyvodiť dôsledky voči DS, pretože "''vedie na Slovensku kampaň, ktorá môže veľmi poškodiť záujmy republiky a jednotného štátu. Povážlivým spôsobom je kritizovaný postup prezidenta republiky. Také stanovisko ako zaujala DS nie je zlučiteľné s jej účasťou vo vláde."''<ref name=":0" /> Aj tieto rozpory viedli k tomu, že 20. februára 1948 podali vo vláde demisiu práve zástupcovia strán ČSNS (4), ČSL (4) a DS (4), ktoré boli za udelenia milosti Tisovi, čo nakoniec viedlo k [[Februárový prevrat|vládnej krízy 1948 (Februárový prevrat)]]. Aj preto je osoba Jozefa Tisu a jeho poprava na Slovensku ešte stále predmetom politického diskurzu.<ref>Armin Rosen, Elena Holodny: 22 brutal dictators you've never heard of, businessinsider.com,  20. feb. 2016 (anglicky) [http://www.businessinsider.com/brutal-dictators-youve-never-heard-of-2016-2 Online]</ref><ref>Nikola Bučeková: Svet vidí v Tisovi diktátora, Pravda, 22. feb. 2016, [http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/384378-svet-vidi-v-tisovi-diktatora/ Online]</ref>
 
== Referencie ==
{{referencie|2}}
 
== Bibliografia ==
* [[Ivan Kamenec]]:''Tragédia politika, kňaza a človeka: Dr. Jozef Tiso 1887{{--}}1947'', vydavateľ Archa, Bratislava, 1998, ISBN 807-11-5147-5, str. 18
* [[Ivan Kamenec]]:''Tragédia politika, kňaza a človeka: Dr. Jozef Tiso 1887{{--}}1947'', vydavateľ Premedia, Bratislava, 2013, ISBN 978-80-89594-61-0
* [[Milan Stanislav Ďurica]]:''Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1, 1887{{--}}1939'', vydavateľ Matica slovenská, Martin, 1992, ISBN 80-7090-217-5, str. 28
* [[Alena Bartlová]]: ''Jozef Tiso – funkcionár HSĽS a poslanec Národného zhromaždenia (1918{{--}}1938)''. In [[Valerián Bystrický]], ''Pokus o politický a osobnostný profil Jozefa Tisu'', vydavateľ Slovac Academic Press, Bratislava, 1992, ISBN 80-900441-5-8
* [[Michal Potemra]]: ''Publicistická a verejná činnosť Jozefa Tisu pred rokom 1918''. In [[Valerián Bystrický]], ''Pokus o politický a osobnostný profil Jozefa Tisu'', vydavateľ Slovac Academic Press, Bratislava, 1992, ISBN 80-900441-5-8
* [[Róbert Letz]]: ''Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu do roku 1918''. In [[Valerián Bystrický]], ''Pokus o politický a osobnostný profil Jozefa Tisu'', vydavateľ Slovac Academic Press, Bratislava, 1992, ISBN 80-900441-5-8
* [[Walter Lukan]]: ''Študentské roky Jozefa Tisu vo Viedni (1906{{--}}1911)''. In [[Valerián Bystrický]], ''Pokus o politický a osobnostný profil Jozefa Tisu'', vydavateľ Slovac Academic Press, Bratislava, 1992, ISBN 80-900441-5-8
* [[Eduard Nižňanský]], ''Holokaust na Slovensku, 1{{--}}5.'' Bratislava: NMS/ZNO, 2001{{--}}2004,
* [[Eduard Nižňanský]]:''Od demokracie k diktatúre'', Historická revue č. 3/2012, str. 23, 25
* [[Pavol Čarnogurský]], ''14. marec 1939'' (Bratislava 1992, s. 247{{--}}251), ISBN 80-224038-8-1, 9788022403887
* [[Milan Stanislav Ďurica]]: "Jozef Tiso" – Životopisný profil", vydavateľ LÚČ, 2006, ISBN 80-7114-572-6
* [[Miroslav Fabricius ]] – [[Ladislav Suško]], ''Jozef Tiso – Prejavy a články (1913{{--}}1938)'', vydavateľ AEPress, Bratislava, 2002, ISBN 808-88-8045-9
* James Mace Ward, ''Priest, Politician, Collaborator: Jozef Tiso and the Making of Fascist Slovakia'', vydavateľ Cornell University Press, Ithaca, NY, 2013, ISBN 978-0-8014-4988-8
 
== Iné projekty ==
{{Projekt|q=Jozef Tiso|s=Kategória:Jozef Tiso|commonscat=Jozef Tiso}}
 
== Externé odkazy ==
* [http://www.noveslovo.sk/archiv/2002-13/sholokaust.asp Slovo /Slovenský holokaust]
* [http://www.blisty.cz/2007/7/20/art35388.html Retribučný proces s Jozefom Tisom]
* [http://referaty-seminarky.sk/jozef-tiso-zivotopis-1/ Životopis - od kolísky k politike]
 
{{Portál|Politika|Politický}}
{{Prezidenti Slovenska}}
{{Predsedovia vlády Slovenska}}
 
{{DEFAULTSORT:Tiso, Jozef}}
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_Tiso“