Bígl: Rozdiel medzi revíziami

Pôvod tohto plemena je zrejme niekde v starovekom [[Grécko|Grécku]]. O malých poľovných psoch, požívaných pri honoch na [[zajac]]e sa zmieňujú aj spisy starogréckych spisovateľov a je zrejmé, že ide o predchodcu dnešného bígla. Tieto psy však boli menšie ako dnes, a v [[Spojené kráľovstvo|Anglicku]], kde sa dostali v roku [[1066]], ich lovci na koňoch vozili v sedlových brašniach. Nazývali sa aj trpasličí (alebo Elizabetiní) bígli. Vzhľad bígla, tak ako ho dnes poznáme, sa vyvinul v polovici devätnásteho storočia v poľovníckych svorkách chovaných vo Veľkej Británii. Tam sa taktiež formoval jednoznačný popis plemena, ktorý nám umožňuje stretávať sa s bíglom v jeho dnešnej podobe. Bígl je pravdepodobne potomkom hariérov a starých anglických [[durič]]ov. Bol obľúbeným loveckým psom aj v kráľovskej rodine, chovala ho [[Alžbeta I.]], [[Viliam III. Oranžský]] a [[Juraj IV. (Spojené kráľovstvo)|Juraj IV.]]. Bígl bol vždy používaný ku lovu vo svorkách, má silne vyvinutý svorkový pud a s inými psami sa znáša veľmi dobre. Pre svoju vľúdnu povahu a malú veľkosť je, bohužiaľ, veľmi obľúbený v lekárskom výskume. Organizovaný chov tohto plemena začal ku koncu [[19. storočie|19. storočia]], klub chovateľov bol v Anglicku založený v roku [[1890]] a o niekoľko rokov neskôr sa toto plemeno dostalo do USA. Do bývalého [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]] sa dostal v roku [[1965]], a dnes sa chová viac ako spoločník, než ako poľovný pes.