V polovici 50.rokov sa usiloval vymeniť spoločenskú prózu zo života súčasného dieťaťa za ideológiou nezdiskreditovanú tematiku. V knihe ''Majster pästiarskych rukavíc'' (1954) zbeletrizoval život olympijského víťaza Jána Zacharu, v literárnej reportáži ''Cez šesťdesiatjeden končiarov'' (1956) spracoval zimný horolezecký prechod Vysokými Tatrami. Ku kvalitnému reflektovaniu športovej tematiky dospel však až na začiatku 60.rokov v zbierke poviedok ''Smutný Suarez'' (1962), v ktorej športovú tému neprezentoval ako fyzický akt, ale ako prostriedok mravnej sebaprojekcie. Pôsobivé etické podložie je príznačné aj pre jeho najznámejšiu a umelecky najhodnotnejšiu prácu ''Z poľovníckej kapsy'' (1955). Tematicky je táto poviedková kompozícia len zdanlivým záznamom poľovníckych príhod a zážitkov, v skutočnosti ide o umeleckú emocionálno-poetickú projekciu prírodnej reality, pričom podľa Stanislava Šmatláka „umelecká presvedčivosť tohto rozprávania vychádza z dlhodobej životnej skúsenosti človeka, z jeho schopnosti nielen poznať, ale aj ľudsky porozumieť všetkému tomu, čo sa ustavične okolo neho vo voľných priestoroch lesnej prírody odohráva.“ Úspech knihy navyše podmienila „aliancia“ autora a jeho neliterárneho „informátora“ horáratorára Bohdana, ktorý svojou prítomnosťou nielen rozširuje vecno-dokumentárnu rovinu diela o individuálny ľudský rozmer, ale „ktorý práve preto, že dobre rozumie zákonom i tajomstvám prírody, dokáže prenikavo vidieť pod kožu i ľudským postavám“, a tak byť kvalifikátorom hodnotového systému človeka. Vo vývine autorovej tvorby kniha ''Z poľovníckej kapsy'' nebola však impulzom k novej, kvalitatívne vyššej tvorivej fáze. Už nasledujúca kniha, vedecko-fantastický román so špionážnou zápletkou ''Prípad „Tuberlicín“'' (1957) je návratom k predchádzajúcej popisnosti a literátskosti. Štandardnú úroveň bez metaforického myšlienkového posolstva moderného cestopisného žánru, má aj cestopisná próza inšpirovaná pobytom vo Vietnamskej ľudovej republike ''Pri zakliatej rieke'' (1958).
