Poľný Berinčok: Rozdiel medzi revíziami

Po bitke pri Moháči (1526), sa táto časť Uhorska stala priamou súčasťou Osmanskej ríše a preto z ľudia utekali. Obec bola opäť úplne vyľudnená počas Rákóciho [[Protihabsburské stavovské povstania|protihabsburského stavovské povstania]] trvajúceho v rokoch 1703 až 1711.

Po vytlačení Turkov z Maďarska zapožičal kráľ [[Karol VI. (Svätá rímska ríša)|Karol Habsburský]] bývalému zásobovaciemu komisárovi svojich vojsk Jánovi Jurajovi Harruckernovi 700 000 jutár pôdy v Bekešskej, Čongrádskej a Arándskej župe.<ref name=":0">Ján Sirácky: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966 - 297 strán.</ref> Zásluhu na osídľovaní Harruckerovho majetku mal M. Turóczi, ktorý okrem príchodu Slovákov riadil aj kolonizáciu Nemcov a Maďarov. Usiloval sa aby v každej dedine bývali podľa možnosti príslušníci rovnakého náboženstva. Práve z Poľného Berinčoka je popísaná predbežná zmluva medzi zemepánom a poddanými (najmä Slovákmi), ktorých lákal usadiť sa na svojom vtedy vyľudnenom území. Roku 1722 územná správa v Gyule vydalal Laurentovi Metheldesovi a Jánovi Grenerstziusovi (neskorší učiteľ) povoilenia osídliť neobývanú pustatinu Mezőberény. V roku 1723 sem prichádzali ďlší kolonisti z Novohradu, Hontu i Gemera, najmä z Hrachova, Príboja, a Vrboviec nad RImavicou. V roku 1973 prichádzajú aj nemecké rodiny z [[Württemberg|Würtembergu]] a v roku 1731 aj maďarské. <ref name=":0" />

{{Békéssky obvodokres}}