Ondrej II. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

Ako kráľ patril k najneschopnejším [[arpádovci|arpádovským]] panovníkom. Svedčí o tom jeho 14 vojenských výprav do [[Halič (región)|Halič]]e, ktoré sa občas skončili i úspechom, ale haličskí bojari vždy Ondrejovu nadvládu zvrhli, takže toto územie sa nestalo natrvalo súčasťou Uhorska. Roku [[1211]] Ondrej II. požiadal [[Rád nemeckých rytierov]] o pomoc proti prenikajúcim [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumánom]], začo im prisľúbil pozemky v [[Sedmohradsko|Sedmohradsku]] ([[Burzenland]]). Keď Rád nemeckých rytierov v roku [[1224]] navrhol, aby bol podriadený priamo pápežovi a nie uhorskému kráľovi, musel v roku [[1225]] Uhorsko opustiť. Ani [[piata križiacka výprava]], ktorej bol Ondrej vodcom, sa neskončila úspešne. Po pár mesiacoch neustálych porážok sa bez slávy musel vrátiť domov. Nákladné vojenské výpravy, prepychový život kráľovského dvora, rozdávanie úradov a majetkov cudzincom, to všetko boli príčiny, pre ktoré uhorská šľachta svojho kráľa nenávidela. Voči svojejsvoj vôli, ktorá v krajine počas neprítomnosti Ondreja panovala, sa panovník postaviť nedokázal. Bohatí magnáti zašli tak ďaleko, že v roku [[1213]] počas jednej z výprav do [[Halič (región)|Haliče]] zavraždili kráľovnú Gertrúdu. Logickým vyústením všetkých problémov, ktoré sa v krajine nahromadili, bolo vydanie [[Zlatá bula Ondreja II.|Zlatej buly]] v roku [[1222]]. Ondrej v nej prisľúbil, že nebude svojvoľne rozdávať majetky cudzincom, dodrží výsady strednej šľachty, ba dokonca dal šľachte možnosť vystúpiť proti nemu samotnému so zbraňou v ruke, pokiaľ by nedodržiaval prijaté záväzky. Namiesto upokojenia situácie však tento dokument priniesol len ďalšie spory. Ondrej dal rýchlo najavo, že sa ním vôbec nemieni riadiť.