Požiar Ríšskeho snemu: Rozdiel medzi revíziami

'''Požiar Ríšského snemu''' alebo '''požiar Reichstagu''' je [[požiar]], ktorý zničil [[Budova Ríšskeho snemu (Berlín)|budovu Ríšskeho snemu]] v [[Berlín]]e [[27. február]]a [[1933]]. Stal sa jednou z najvýznamnejších udalostí éry nástupu [[nacizmus|nacistického]] režimu v Nemecku. Na mieste činu bol zadržaný podpaľač Marinus van der Lubbe. Okolnosti a splupáchatelia neboli riadne zistení a doteraz sú stále predmetom diskusie. Nacisti obviňovali komunistov a komunisti nacistov. [[Hitler]]ova vláda ho využila požar ako zámienku k masívnemu obmedzovaniu ľudských práv a to nie len komunistov.

Na mieste činu zadržala polícia Holanďana [[Marinus van der LubeLubbe|Marinusa van der LubehoLubbeho]], ktorý pobehoval po chodbách budovy s horiacou fakľou v ruke. Skôr ako sa začalo vyšetrovanie vyhlásil Hitler, že požiar mal byť výzvou ku [[komunizmus|komunistickému]] puču a primäl svojich koaličných partnerov (nacisti mali vtedy ešte len troch ministrov) k súhlasu a prezidenta [[Paul von Hindenburg|von Hindenburga]] k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení '' Na ochranu národa a štátu'' a ''Proti zrade a velezradným činom''. Na ich základe boli zrušené všetky [[občianske práva a slobody]], zakotvené v ešte stále platnej ústave, dokonca aj právo známe ako ''habeas corpus'' - maj si telo (slobodné)- čo znamenalo, že nikoho nebolo možné bezprávne uväzniť a zároveň sa rozšíril okruh trestných činov spadajúcich pod [[trest smrti]].

Požiar prišiel nacistom vhod, lebo necelý týždeň po ňom sa konali voľby a tieto mimoriadne nariadenia mohli na jednej strane zastrašiť [[voľby|voličov]], na druhej prilákať rabiátov, ktorí sa vždy radi stotožňujú s najbrutálnejšou politickou silou. Hitlerovi sa napriek tomu nepodarilo získať vytúženú nadpolovičnú väčšinu hlasov. Po voľbách sa teda rozhodol v zastrašovaní obyvateľstva pokračovať, predbežne tým, že zinscenoval politický proces proti LubemuLubbemu a spoločníkom, ktorými podľa obžaloby mali byť traja bulharskí komunisti, Vasiľ Tanev, Blagoi Popov a [[Georgi Dimitrov]], ako aj predseda parlamentnej sekcie komunistickej strany Nemecka [[Ernst Torgler]]. TýchtoEšte štyrochpred začiatkom procesu s nimi v Lipsku bola v [[Londýn]]e ustanovená medzinárodná komisia na vyšetrenie tohto požiaru. Londýnska komisia viedla vlastný proces a jej rozsudok bol v prospech komunistov, s tým že za Lubbeho činom boli fašisti. Štyroch napokon zbavili obžaloby aj v Lipsku vďaka tomu, že proces bol verejný a Dimitrovova veľmi presvedčivá obhajoba vyvolala pozornosť v celej Európe. Odsúdili len van der Lubbeho, ktorý počas celého vyšetrovania trval na tom, že čin spáchal sám a nemá s ostatnými obžalovanými nič spoločné. 10. januára 1934 bol van der Lubbe popravený gilotínou. Dimitrovova verzia bola logickou konštrukciou postavenou na jedinom reálnom základe, a síce na existencii podzemnej chodby medzi budovou ríšskeho snemu a sídlom jeho prezidenta, ktorým bol v tom čase [[Hermann Göring|Göring]]. Táto verzia bola do nedokázateľných podrobností rozvedená v dvoch tzv. Hnedých knihách, ktoré vyšli v roku [[1933]] a [[1934]] v Londýne.