Vojenstvo v stredoveku: Rozdiel medzi revíziami

[[Stredovek]] bol vo väčšine sveta obdobím takmer nepretržitých vojen. Vtedajšia vojenská stratégia sa zaoberala kontrolou ekonomických základov bohatstva a tým pádom schopnosťou mať armády v poli. Na začiatku éry to predovšetkým znamenalo pustošiť či brániť krajinu, keďže všetko bohatstvo plynulo práve z [[pozemok|pôdy]]. Postupom času sa dôležitými stali aj [[Mesto|mestá]], pretože predstavovali centrum bohatstva z obchodu a výroby.

 

Držanie a dobývanie [[hrad]]ov bolo kľúčovým elementom, lebo hrady chránili poľnohospodársku pôdu. Posádka hradu kontrolovala svoje okolie. Ako mestá rástli, taktiež boli opevňované. Postupne sa obrana a dobývanie miest stali dôležitejšími ako bojovanie o [[hrad]]y.

 

Všetky [[Križiacke výpravy]] boli snahou ovládnuť silné kľúčové miesta v Svätej zemi, odkiaľ by sa dala udržiavať kontrola nad oblasťou. Cieľom bitiek v týchto výpravách bolo zrušenie kontroly jednej či druhej strany. Víťazstvo [[Saracéni|Saracénov]] pri [[Bitka pri Hattine|Hattine]] roku [[1187]] pod vedením [[Saladin]]a umožnilo opätovné získanie [[Jeruzalem]]a.

 

Stredoveké bitky sa pomaly vyvíjali zo stretov slabo organizovaných bojových bánd až do bitiek, kde sa uplatňovali [[manéver (vojenstvo)|manévre]] a [[vojenská taktika|taktika]]. Podiel na tomto vývoji mal vývoj rôznych [[armáda|druhov vojska]] a zbraní ako aj schopností správne ich využiť. Prvé armády raného stredoveku boli zväčša len húfmi pešiakov. Vzostupom ťažkej jazdy sa najlepšími armádami stali masy rytierov. [[Pechota|Pešiaci]] slúžili na ničenie poľnohospodárskej pôdy a ťažkú prácu pri obliehaní. Avšak v boji boli ohrození z oboch strán, keďže rytieri vyhľadávali súboje zoči-voči svojim súperom. Toto hlavne platilo pre pešiakov v ranom stredoveku, ktorí boli feudálnymi brancami a necvičenými sedliakmi. Taktiež lukostrelci boli pri obliehaní užitoční, ale taktisto ohrození zvalcovaním na bojisku.