Kolektivizácia v Sovietskom zväze: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
dopl. a opravy
Riadok 20:
Na konci [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] bolo rozpadajúce sa [[Ruská ríša|cárske Rusko]] prevažne poľnohospodárskou krajinou, kde 85 % obyvateľstva žilo na vidieku a živilo sa poľnohospodárstvom. V tradičnej ruskej dedine na prelome 19. a 20. storočia žili ľudia v spoločnej [[občina|občine]], ktorá vlastnila všetku [[pôda|pôdu]]. Rada starších občiny rozhodovala o periodickom prerozdelení pôdy medzi jednotlivých roľníkov. O prvé zmeny tohto zastaralého systému sa pokúsil ruský štátny dejateľ a reformátor [[Piotr Arkadievič Stolypin|Piotr Stolypin]] roku 1906 podporou samostatne hospodáriacich roľníkov. Samostatne hospodáriaci roľníci tvorili väčšinu poľnohospodárstvom sa živiacich ľudí na [[Ukrajina|Ukrajine]] a iných neruských regiónoch [[Ruská ríša|Ruského impéria]], ktoré boli poľnohospodársky rozvinutejšie.<ref>Serbyn, R., 2005, Kulaks. in Schelton, D. L. (Editor), Encyclopedia of Genocide and Crimes against Humanity. Vol. 2 I–S, Macmillan Reference, Thomson Gale, Detriot, s. 628-630</ref>
 
Počas [[ruská revolúcia 1917|revolučných udalostí roku 1917]] a následnej [[ruská občianska vojna|občianskej vojny]] sa boľševikom nepodarilo plne uchytiť na vidieku, ktorý sa držal tradičných hodnôt a boľševickú revolúciu opierajúcu sa o podporu robotníkov viac menej odignoroval<ref name="Figes">Figes, O., 2005, Lidská tragedie. Ruská revoluce 1981 – 1924. Beta-Borovský Ševčík, Praha-Plzeň.</ref>. Na vidieku mala najväčšie slovo jedna z umiernených socialistických strán, tzv. [[eseri]], ktorých boľševici zlikvidovali. V priebehu občianskej vojny však viazlo zásobovanie miest a boľševici sa preto uchýlili k násilnej rekvirácii potravín, čím si roľníkov v mnohých oblastiach rýchlo znepriatelili. V rokoch 1918 - 1923 vypuklo viacero živelných roľníckych povstaní, hlavne v [[Simbirsk]]ej, [[Tambov]]skej a [[Samara|Samarskej]] gubernii. S viacerými z nich si boľševická moc nedokázala poradiť, resp. ich porazila iba za cenu ťažkých strát na oboch stranách. Ako ústupok roľníkom a preto boľševici, ešte pod [[Vladimír Iľjič Lenin|Leninovým]] vedením, upokojili vzrastajúcu nespokojnosť obyvateľstva, predovšetkým na vidieku, tým, že povolili obmedzené [[súkromné vlastníctvo]] a zaviedli tzv. NEP (skr. [[nová ekonomická politika]]).<ref name="Figes"/> To bolo podľa viacerých boľševických vodcov potrebné, aby sa krajina postupne stabilizovala na poli výroby potravín a postupne prešla k industrializácii, čo malo trvať najmenej 20 rokov. Na prelome 20. a 30. rokov [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] obdobie NEPu ukončil.
 
== Priebeh ==
Riadok 40:
Štátny aparát ich nútil aby sa pridali do poľnohospodárskych družstiev - [[kolchoz]]ov a [[sovchoz]]ov. Medzi roľníkmi to prirodzene vyvolalo odpor a kolektivizácia neprebiehala tak rýchlo ako sa očakávalo. Stalin v danej situácii obvinil roľníkov, ktorých sovietska propaganda nazývala [[kulak]]mi, z toho že sú vidieckymi boháčmi, ktorí sa obohacujú na úkor pracujúcej triedy. Pričom tvrdil, že kolektivizáciu podporuje väčšina chudobných roľníkov, čo však nebola pravda.<ref>Shearer, D. R., Stalinism, 1928–1940. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 192 - 216</ref> 30. január 1930 v dobe vrcholiacej kolektivizácie, vydalo Politbyro nariadenie „[[O spôsobe likvidácie kulackých hospodárstiev v regiónoch úplnej kolektivizácie]]“, v ktorom sa hovorilo o ''likvidácii kulakov ako triedy''. Toto nariadenie delilo kulakov na 3 kategórie, podľa závažnosti ich protištátnej činnosti, pričom jedna z kategórii nemala žiadnu definíciu - ''ostatní kulaci''. V krátkom období rokov 1929 - 1930 došlo k masovým deportáciám asi 380 000 rodín odporujúcich roľníkov, čo predstavovalo asi 1 800 000 osôb. Zväčša do pustých oblastí [[Sibír]]e a [[Kazachstan]]u bez infraštruktúry. Veľké množstvo ďalších bolo násilne presídlených v rámci svojich oblastí a krajov. V priebehu roku 1930 tak s kolektivizáciiou pod tlakom súhlasilo asi 50 % všetkých roľníkov, čo znamenalo, že spolu s tými, ktorí tak urobili predtým tvorili asi 60 až 65 % všetkých roľníkov. Deportácie prestali po roku 1933.
 
[[2. marca]] [[1930]] vyšiel v sovietskych novinách [[Pravda (ZSSR)|Pravda]] Stalinov článok ''Závrat z úspechu'', v ktorom hovoril o potrebe umiernenejšej kolektivizácie, údajne pre jej doterajšiu implementáciu s prílišným entuziazmom, ktorý nebol na mieste. Veľa roľníkov následné oslabenie tlaku reagovalo tak, že asi 10 % z kolchozov vystúpilo. Odpor roľníkov nebol len pasívny, došlo aj k viacerým útokom na sovietskych predstaviteľov a vykonávateľov kolektivizačnej politiky. Až 800 takýchto prípadov muselo byť potlačených zbraňami. Tlak však opäť pokračoval najmä vysokými daňami pre tých, ktorí ďalej hospodárili sami a do roku 1939 bolo 90 % sovietskych poľnohospodárskych výrobcov sústredených v kolchozoch alebo sovchozoch. Výsledky kolektivizácie výrazne ovplyvnili neúrody, najmä v roku 1932. Neúroda bola zapríčinená objektívnou nepriazňou počasia, avšak aj celkovou apatiou roľníkov a neochotou pracovať v kolchozoch, tak ako predtým na vlastnej pôde. Riaditelia družstiev však boli povinný odovzdať predom určené dávky úrody, čo malo neraz za následok aj chýbanie [[osivo|osiva]] na ďalší rok. Štát väčšinu obilia predal do zahraničia. Táto situácia viedla k [[hladomor]]u, ktorý sa prejavil hlavne [[Ukrajina|Ukrajine]], Južnom [[Rusko|Rusku]] - [[Povolžie|Povolží]] a [[Severný Kaukaz|Severnom Kaukaze]] a v [[Kazachstan]]e - tradičných poľnohospodárskych oblastiach krajiny, kde boli dopady kolektivizácie a dekulakizácie najtvrdšie,. zomrelo odOd hladu alebo na jeho následky asizomrelo podľa rôznych odhadov asi 3 až 10 miliónov ľudí.<ref>Courtois, S., Werth, N., Panné, J. L., Paczkowski, A., Bartošek, K., Margolin, J. L., Čierna kniha komunizmu. Zločiny, teror, represálie, Agora, Bratislava.</ref><ref name="Megabook"/> Roľníkom bolo zakázané opúšťať hladové oblasti a informovanie o hladomore bolo považované za kontrarevolučnú a protištátnu činnosť.<ref>Synder, T., 2013, Krvavé územie (Európa medzi Hitlerom a Stalinom). Premedia, Český Tešín. </ref> Nedostatok potravín sa však prakticky neprejavoval v mestách, kam množstvo ľudí z vidieka odchádzalo za prácou v nových továrňach.
 
== Dôsledky ==
[[Súbor:Wladimir Gawriilowitsch Krikhatzkij - The First Tractor.jpg|náhľad|Propagandistický obraz socialistického realizmu ''Prvý traktor v dedine.'']]
Stalinom nariadená kolektivizácia poľnohospodárstva umožnila sovietskemu systému získať kompletnú kontrolu nad obyvateľstvom vidieka. Sovietska propaganda oslavovala jej výsledky v rôznych ohľadoch, najmä tým, že podporila industrializáciu finančne ako aj presunom veľkého množstva pracovnej sily z vidieka do miest.<ref name="BSE"/> Analýzy však ukazujú, že náklady na kolektivizáciu v konečnom dôsledku ďaleko presiahli jej prínosy.<ref>Shearer, D. R., 2015, Stalinism, 1928–1940. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 192 - 216</ref> Jej dopad na vidieku bol katastrofický. Úroveň produkcie obilia sa podarilo vyrovnať na hodnotu z pred roku 1928 až v roku 1940. [[Živočíšna výroba]] sa spamätávala ešte dlhšie a stav z roku 1928 dosiahla až v 50. rokoch.<ref name="Megabook"/> Percentuálne najvyššia produkcia potravín (až 25 %) na výmeru pôdy (2 - 3 % celkovej ornej pôdy) zostala na [[záhumienok|záhumienkoch]], pôde, ktorú mohli pracovníci kolchozov obrábať ako vlastnú.<ref>Ellman, M., 1988, [http://www.jstor.org/pss/4378606 ''Soviet agricultural policy.''] Economic and Political Weekly, s. 1208-?</ref>
 
Kolektivizáciu podľa sovietskeho vzoru aplikovalo aj viacero krajín, ktoré zostali pod sovietskym vplyvom po druhej svetovej vojne vo Východnej Európe. Medzi nimi aj [[Česko-Slovensko]]. Miery pri ich presadzovaní boli často tvrdé, k tragédii rozsahom podobnej ako tomu bolo v ZSSR však nedošlo.