Katarína II. (Rusko): Rozdiel medzi revíziami

| Meno = Katarína II.

| Popis osoby = ruská cárovná

| Dátum narodenia |Miesto úmrtia = [[Petrohrad2. máj]], [[Rusko1729]]

'''Katarína II.''', nazývaná '''Veľká''' ({{V jazyku|rus|Екатерина Великая|Jekaterina Velikaja}}, rodným menom ''Sofia Frederika Augusta'') (* [[2. máj]] [[1729]], [[Štetín]], [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Prusko]] – † [[17. november]] [[1796]], [[Petrohrad]], [[Rusko]]) bola ruská [[cár|imperátorka]] („cárovná“) z rodu [[Anhalt-Zerbst]], ktorá vládla od [[28. jún]]a [[1762]] do svojej smrti.

Anhaltsko-zerbstská princezná Sofia Frederika Augusta, ako bola Katarína pokrstená, prežila svoju mladosť v nemeckom [[Zerbst]]e, v rezidencii jedného z trpasličích nemeckých ríšskych kniežatstiev, ktorému vládol jej otec, a v [[Štetín]]e, kde knieža slúžil ako pruský veliteľ pevnosti.

V roku [[1744]] si ju ruská cárovná [[Alžbeta I. (Rusko)|Alžbeta I. Petrovna]] vybrala ako vhodnú manželku pre svojho synovca [[Peter III. (Rusko)|Petra]], vojvodu holštajnsko-gottorpského, ktorého predurčila za dediča ruského trónu. Pre princeznú z nepatrného nemeckého kniežatstva predstavoval tento sobáš, ktorým sa mala stať ženou panovníka jedného z najmocnejších európskych štátov, závratné spoločenské povýšenie. Napriek svojej mladosti dokázala tomuto cieľu podriadiť všetko a zakrátko sa v cudzej vzdialenej krajine pragmaticky prispôsobila tamojším pomerom a naučila sa všetkému, čo sa od nej vyžadovalo. Napríklad čoskoro po príchode do Ruska Sofia konvertovala na [[pravoslávie]] a prijala meno Jekaterina Alexejevna, napriek tomu, že pravoslávne náboženstvo nikdy celkom nepochopila a počas dlhých obradov sa vraj nudila.

Po tom, čo Katarína prestúpila na pravoslávie, mohla sa vydať za následníka ruského trónu a stať sa veľkokňažnou. Katarínino manželstvo s Petrom nebolo príliš šťastné. Zo začiatku si s o rok starším následníkom celkom dobre porozumela a stali sa priateľmi, ale časom, keď sa začala prejavovať Petrova infantilita, od seba sa vzďaľovali. Manželstvo zostávalo dlho bezdetné, čo bol veľký problém. Cárovná Alžbeta si totiž želala predovšetkým to, aby následník splodil potomka, ktorého ona sama, oficiálne nevydatá, nemala. Katarínino postavenie pri ruskom dvore tak zostávalo dlho neisté a hrozilo jej, že pokiaľ nesplní svoju základnú materskú povinnosť, bude sa musieť vrátiť do Nemecka. Až roku [[1754]] porodila syna [[Pavol I. (Rusko)|Pavla]] a v roku [[1757]] dcéru Annu, ktorá však po dvoch rokoch zomrela. Ich otcom pravdepodobne nebol Peter. Pri Pavlovi sa najviac uvažuje o otcovstve grófa Sergeja Saltykova, ale tiež o Augustovi Poniatowskom, budúcom poľskom kráľovi. Výchovu detí prevzala cárovná Alžbeta, Katarína sa do nej prakticky nemohla miešať a s deťmi sa stýkala iba výnimočne. Narodenie syna však razom zmenilo jej pozície. Teraz sa stala skutočnou ruskou veľkokňažnou, matkou následníka trónu. Bolo takmer isté, že ak sa cárovnou nestane ako manželka Petra III., bude ňou ako [[regent]]ka za neplnoletého syna Pavla, pokiaľ by Peter z nejakých dôvodov na trón nenastúpil.

V roku [[1762]] nastúpil Katarínin manžel na ruský trón ako [[Peter III. (Rusko)|Peter III.]] Rusko v tom čase bojovalo v [[Sedemročná vojna (1756 – 1763)|sedemročnej vojne]] na strane Rakúska. Peter však bezprostredne po nástupe na trón tento kurz zmenil a priklonil sa k pruskému kráľovi [[Fridrich II. Veľký(Prusko)|Fridrichovi II.]], ktorého bezmedzne obdivoval. To proti nemu skoro vyvolalo silnú opozíciu. Skupina gardových dôstojníkov na čele s bratmi Orlovými zosnovala proti neobľúbenému Petrovi sprisahanie a v júni 1762 ho zosadila. Krátko nato bol Peter vo väzení zabitý počas hádky s dôstojníkmi, ktorí ho strážili. Cesta na trón sa tak uvoľnila pre Katarínu. Do [[Petrohrad]]u vtiahla na koni v čele gardy v obleku dôstojníka. Sprevádzala ju kňažná Daškovová. Preto býva tento prevrat nazývaný dámskou revolúciou. V septembri 1762 bola Katarína korunovaná v [[Uspenský chrám|Uspenskom chráme]] moskovského [[KremeľMoskovský kremeľ|Kremľa]] za ruskú cárovnú ako Katarína II.

Katarína II. sa zakrátko zbavila politickej závislosti od [[Prusko (brandenbursko-pruská monarchia)|Pruska]], zdedenej po Petrovi III., napriek tomu sa Rusko na bojisko sedemročnej vojny už nevrátilo. Naopak roku [[1764]] uzavrela cárovná dohodu s [[Fridrich II. Veľký(Prusko)|Fridrichom II.]] o kontrole vnútropolitického vývoja v Poľsku, pretože potrebovala priazeň pruského kráľa, aby mohla zasahovať do poľských záležitostí. Vnútorne slabé [[Poľsko]] sa už roky zmietalo v anarchii. Tento stav ruskej diplomacii veľmi vyhovoval, lebo poľský štát sa tak postupne dostal celkom do ruského vplyvu. Roku [[1764]] zvolil sejm pod „kontrolou“ ruských vojenských jednotiek za posledného poľského kráľa v podstate bezvýznamného litovského šľachtica [[Stanislav II. August Poniatowski|Stanislava Poniatowského]], ktorý za vlády Alžbety Petrovny prebýval v Petrohrade, kde sa zblížil s Katarínou osobne. Všetkým snahám reformovať politický systém Poľska a upevniť tak poľský štát zvnútra ruská vláda zabránila.

V tej dobe si Katarína písala s poprednými osvietenskými mysliteľmi západnej Európy, ako boli [[Voltaire]], [[Charles de Secondat, Baron de Montesquieu|Montesquieu]], [[Denis Diderot]] alebo [[Jean le Rond d’Alembert]], čo jej prinieslo v Európe veľkú popularitu. Jej oficiálne deklarované osvietenské postoje však boli často v rozpore s jej konkrétnou politikou a mnohí historici ich preto berú ako pózu. Roku [[1767]] zvolala veľkú zákonodarnú komisiu, ktorá mala vypracovať pre Rusko nový zákonník. Pokiaľ by sa účastníci riadili jej propozíciami, v ktorých, ako sa sama v korešpondencii priznala „''vymačkala prezidenta Montesquieua''“, stalo by sa vtedy ruské impérium razom najslobodomyseľnejším štátom. Komisia, ktorej konania poznamenali rozpory medzi jednotlivými sociálnymi skupinami, však boli nasledujúci rok rozpustené pod zámienkou začínajúcej vojny s Tureckom. K obnoveniu rokovaní už nikdy nedošlo.

V rusko-tureckej vojne v rokoch [[1768]] – {{--}}[[1774]] dosiahlo Rusko, napriek tomu, že sa zdalo na boj nie celkom pripravené, absolútnu prevahu na súši aj na mori. V júli [[1770]] zvíťazila ruská flotila pri Česmenskom zálive v [[Stredozemné more|Stredozemnom mori]] a o rok neskôr obsadili Rusi územie krymského chanátu, ktorý bol vazalom Turecka. Mierovou zmluvou z Küčük-Kainardže medzi [[Osmanská ríša|Osmanskou ríšou]] a Ruskom bola Katarína Veľká vyhlásená za „ochrankyňu pravoslávneho obyvateľstva“ v celej tureckej ríši a Krym sa stal nezávislým od Turecka. Fakticky však podliehal od samého začiatku ruskej kontrole. Rusko získalo Azov a rad ďalších významných pevností v Čiernomorí. Ruské loďstvo konečne smelo plávať Bosporom a Dardanelami. Čierne more, ktoré sultán dosiaľ strážil „''ako pannu vo svojom háreme''“, prestalo byť výlučne tureckou zónou.

Napriek tomu, že petrohradskému dvoru daný stav vyhovoval, nechali sa Rusi nakoniec presvedčiť pruským kráľom Fridrichom II. a spoločne s Rakúskom si roku [[1772]] medzi sebou rozdelili časť poľského územia. Rusko si tak kompenzovalo náklady na vojnu s Tureckom.

V rokoch [[1773]] – {{--}}[[1774]] prepuklo vo východnom a juhovýchodnom Rusku rozsiahle povstanie kozákov pod vedením [[Jemelian Ivanovič Pugačov|Jemeliana Pugačova]], ktorý sa vydával za zachráneného Petra III. (samozvanectvo malo v Rusku hlboké korene). Po veľkých počiatočných úspechoch sa podarilo schopnému generálovi [[AlexanderAlexandr Vasilievič Suvorov|Alexandrovi Vasilievičovi Suvorovovi]] povstanie potlačiť. Katarínina vláda sa tak znova upevnila.

V roku [[1783]] anektovalo Rusko [[Krym]]. Cárovná nato poverila svojho vtedajšieho milenca [[Grigorij PotemkinAlexandrovič Poťomkin|Grigorija Potemkina]] správou tohto územia a južnej Ukrajiny a udelila mu titul knieža tauridský (Tauris sa nazývalo toto územie v staroveku). Jeho úlohou bolo vybudovať tu Novorossiju, prosperujúcu oblasť, čo sa mu aj podarilo.

V rokoch [[1787]] – {{--}}[[1792]] vypukla nová rusko-turecká vojna, v ktorej proti osmanskej ríši vystúpilo spoločne s Ruskom aj [[Rakúsko]], kde vtedy vládol cisár [[Jozef II. Habsburský(Svätá rímska ríša)|Jozef II.]] Rakúskej armáde, ktorej velil cisár osobne, sa na Balkáne neviedlo príliš dobre, preto uzavrelo roku [[1791]] separátny mier. Rusku sa opäť darilo na súši, kde velil Suvorov, aj na mori, čo bolo zásluhou admirála Fjodora Fjodoroviča Ušakova. Katarína po niekoľkých víťazstvách nad tureckou armádou zamýšľala obsadiť celý (slovanský) [[Balkán]], dobyť [[Istanbul]], stredoveký ''Konštantínopol'', a dokonca obnoviť [[Byzantská ríša|byzantskú ríšu]] na čele so svojim vnukom Konštantínom. Proti tejto snahe ale vystúpili niektoré európske veľmoci. Oddiely [[Švédsko|Švédskeho]] kráľa [[Gustáv III.|Gustáva III.]] prekvapivo vtrhli na ruský sever (1788 – {{--}}1790), ale boli odrazené. Začiatkom roka 1792 uzavrelo Rusko s Tureckom mier v Jasoch. Napriek úspechom bolo nútené vzhľadom na medzinárodnú politickú situáciu uspokojiť sa s návratom k ustanoveniam küčük-kajnardžskému mieru a opustiť dobyté Moldavsko a Besarábiu.

Napriek v mladosti proklamovaným osvietenským ideálom sa Katarína stala zásadnou odporkyňou francúzskej revolúcie, ktorú považovala za neprístojný zásah proti korunovanému panovníkovi a právoplatnému režimu. Rusko prisľúbilo účasť v protifrancúzskej koalícii. Do bojov sa však zapojilo až po Kataríninej smrti.

Ako „ovdovená“ panovníčka nemala Katarína núdzu o ctiteľov. V tomto ohľade bola celkom bez škrupúľ a nenamáhala sa niečo predstierať. Dvor si postupne zvykol na jej početné milostné dobrodružstvá. Cárovniným favoritom boli udeľované funkcie generálneho adjutanta s platom 10-tisíc [[rubeľ|rubľov]] mesačne. V tejto funkcii sa vystriedalo celkom 21 mužov, väčšinou mladých dôstojníkov priemerných kvalít. Menili sa pomerne rýchlo a cárovná bola natoľko prezieravá, že im nedovolila zasahovať do vlády.

Existovali však dve výnimky. Tou prvou bol [[garda|gardový]] dôstojník [[Grigorij Grigorievič Orlov]], jeden z hlavných iniciátorov prevratu v roku [[1762]]. Favoritom cárovnej a jej blízkym radcom sa stal bezprostredne potom a zostal ním desať rokov. Cárovná ho hýčkala prepychovými darmi (nechala mu napríklad vystavať honosný zámok v Gatčine), ale nehodlala splniť jeho najväčšie prianie, to znamená vydať sa za neho. Postavenie Grigorija Orlova a jeho brata Alexeja totiž vzbudzovalo obrovskú žiarlivosť v garde, ktorá dokonca vraj pomýšľala na vraždu. Cárovná si však dobre uvedomovala, že sa nemôže bez gardy obísť, pretože to boli práve gardoví dôstojníci, kto rozhodoval pri všetkých palácových prevratoch [[18. storočie|18. storočia]]. Napriek tomu dokázala zaistiť svojmu milencovi skvelé postavenie pri dvore, a to aj potom, čo ho v roku [[1772]] vystriedal vo funkcii generálneho adjutanta jeden z oných bezvýznamných dôstojníkov, [[Alexej Vasilčikov]].

Vasilčikov však nebol favoritom cárovnej príliš dlho. Roku [[1774]] ju požiadal o udelenie funkcie adjutanta ďalší hrdina dámskej revolúcie, ktorý sa preslávil v prvej rusko-tureckej vojne, [[Grigorij Alexandrovič Potemkin|Grigorij Alexandrovič Poťomkin]]. Poťomkin rozhodne nebol pekný muž, mal krivé nohy, o jedno oko prišiel v ruvačke s dôstojníkmi, na druhé škúlil  –  zato bol schopný, rozumný a priamo hýril fantastickými plánmi. Ani s ním nežila cárovná príliš dlho, aj keď sa špekuluje o ich tajnom sobáši. Omnoho dôležitejší ako osobný vzťah Poťomkina a cárovnej bola totiž spolupráca, pri ktorej sa ich odlišné povahy znamenite dopĺňali. Poťomkin vraj dával Kataríninmu triezvemu uvažovaniu rozlet, zatiaľ čo jej pragmatickosť približovala Poťomkinove nápady realite. Táto spolupráca pretrvala veľa rokov potom, čo sa ako partneri už dávno rozišli, prakticky až do Poťomkinovej smrti v roku [[1791]].

* [[Zoznam vládcovpanovníkov Ruska]]

[[Kategória:ÚmrtiaOsobnosti vzo 1796Štetína]]