Alexej I. (Rusko): Rozdiel medzi revíziami

|manželky = 1. Mária Iľjična Miloslavská (1648 – 1669) <br> 2. Natália Kyrilovna Naryškinová (1651 – 1694)

|potomstvo = 1. manželstvo: <br> Dmitrij Alexejevič (1648 – 1649) <br> Jevdokija Alexejevna (1650 – 1712) <br> Marfa Alexejevna (1652 – 1707)<br> Alexej Alexejevič (1654 – 1670) <br> Anna Alexejevna (1655 – 1659) <br> Sofia Alexejevna (1657 – 1704) <br> Jekaterina Alexejevna (1658 – 1718) <br> Mária Alexejevna (1660 – 1723) <br> [[Fiodor II. (Rusko)|Fiodor II.]] (1661 – 1682) <br> Feodózia Alexejevna (1662 – 1713) <br> Simeon Alexejevič (1665 – 1669) <br> [[Ivan V. (Rusko) |Ivan V.]] (1666 – 1696) <br> Jevdokija Alexejevna (1669 – 1669) <br> 2. manželstvo: <br> [[Peter Veľký|Peter Alexejevič]] <br> Natália Alexejevna (1673 – 1716) <br> Feodora Alexejevna (1674 – 1677)

|otec = [[MichaiI I. (Rusko)|Michail I.]]

|matka = Jevdokija Strešnevová

Hoci Morozov bol skôr typom zodpovedného radcu, netešil sa popularite moskovského ľudu a v roku 1648 proti nemu vybuchlo v Moskve povstanie. Cár v snahe uspokojiť požiadavky povstalcov vyslal Morozova do dočasného vyhnanstva (bol poslaný do Kirilo-belozerského kláštora), ale po štyroch mesiacoch mu cár povolil v tajnosti vrátiť sa do hlavného mesta. Aj z dôvodu povstania más v roku 1648 nechal cár vypracovať nový zákonník (tzv. “Sobornoje Uloženije”), ktorý nahradil tzv. “Sudebnik” z roku 1550 a v podstate ostal v platnosti až do začiatku 19. storočia. Zákonník vypracovali členovia tzv. zemského snemu (tzv. “zemskij sobor”). V zákonníku sa nanovo formulovali početné právne nariadenia (tzv. “ukazy”) vydávané jednotlivými zložkami centrálneho vládneho aparátu (bolo tvorené tzv. “prikazmi”, teda oddeleniami či výbormi). Nanovo sa tiež definovali práva a povinností dvoch hlavných sociálnych tried v ruskej spoločnosti – nevoľníkov a šľachty.

 

 

[[Súbor: Truce of Andrusovo 1667.PNG|náhľad|300px|vľavo|Mapa [[Republika oboch národov|Poľsko-litovského kráľovstva]] po podpise [[Andrusovské prímerie|Andrusovského mieru]]; tmavozelené časti pripadli Ruskej ríši]]

Za jeho vlády sa viedli dve veľké vojny – rusko-poľská vojna (1654 – 1667) a rusko-švédska vojna (1656 – 1658). V prvej sa cár so súhlasom bojarskej dumy rozhodol pripojiť k ríši územia, ktoré v stredoveku tvorili súčasť Moskovskej ríše. Na úkor oslabeného Poľska bola dobytá oblasť okolo mesta [[Smolensk]] a najmä tzv. [[ľavobrežná Ukrajina]] (na východ od toku rieky [[Dneper]]), ktorú z veľkej časti osídlili pravoslávni kozáci. Územia obývané kozákmi sa dostalo pod priamu vládu Moskvy a kozáci tým stratili svoju čiastočnú nezávislosť, čo pôvodne hajtman [[Bohdan Chmeľnyckyj]] nepredpokladal (definitívne kozácku autonómiu zrušila cárovná [[Katarína II. (Rusko)]]). V roku 1655 do oslabeného Poľského kráľovstva vtrhli aj švédske vojska kráľa [[Karol X. Gustáv|Karola X. Gustáva]] (tzv. potopa). Pre spory o územné zisky medzi švédskym kráľom a ruským cárom sa začala medzi oboma krajinami v roku 1656 vojna. Vojna so švédskom bola definitívne ukončená až podpisom mierovej dohody v roku 1661 v zámku Cardis (dnes mesto [[Kärde]] v [[Estónsko|Estónsku]]). Mier s [[Republika oboch národov|Poľsko-litovským kráľovstvom]] bol podpísaný až v roku 1667 v dedinke Andrusovo (neďaleko [[Smolensk]]a), podľa čoho sa nazýva Andrusovským mierom. Rusko ním získalo tzv. [[ľavobrežná Ukrajina|ľavobrežnú Ukrajinu]] s mestom [[Kyjev]] a oblasť okolo miest [[Černihiv|Černigov]] a [[Smolensk]].

Za Alexejovej vlády došlo aj k rozkolu s najvyšším predstaviteľom pravoslávnej cirkvi – s moskovským patriarchom Nikonom (v úrade v rokoch 1652 – 1666). Patriarcha Nikon totiž začal po synodách v rokoch 1654 a 1656 zavádzať v cirkvi také reformy, ktoré ju mali priblížiť gréckej (pôvodne byzantskej) podobe pravoslávneho kresťanstva. V tomto duchu boli revidované bohoslužobné knihy podľa vzoru novších gréckych, ale zmeny sa dotkli aj rituálov a náboženských gest - napríklad podľa nového nariadenia sa pravoslávni veriaci mali prežehnávať tromi prstami a nie iba dvomi. Veriaci, ktorí ostali verní staršej podobe pravoslávia sa začali nazývať staroverci a boli svetskou mocou veľmi tvrdo prenasledovaní. V poslednej tretine 17. storočia však radšej páchali hromadné samovraždy samoupálením, akoby sa mali podvoliť reformovanej podobe pravoslávia. Cár spočiatku s novými reformami súhlasil, ale keď sa napokon Nikon pokúsil nastoliť supremáciu duchovnej moci nad svetskou (teda nad samotným panovníkom), upadol do cárovej nemilosti. Na veľkej synode v Moskve konanej v roku 1666 bol Nikon z postu patriarchu odvolaný a dožil v kláštornom ústraní.

 

== Literatúra ==

== Iné projekty ==