Juraj Šajmovič st.: Rozdiel medzi revíziami

Juraj Šajmovič sa narodil do rodiny židovského právnika. Po vzniku [[Slovenský štát|Slovenského štátu]] sa s rodičmi v roku 1942 presťahovali do [[Maďarsko|Maďarska]], kde pod vládou [[Miklós Horthy|Miklósa Horthyho]] nevládla až taká silná protižidovská atmosféra. Po nástupe vodcu pronacistickej strany [[Šípové kríže|Šípových krížov]], [[Ferenc Szálasi|Ferenca Szálasiho]], do čela štátu, sa však situácia Židov v Maďarsku radikálne zhoršila a Šajmovičovci sa vrátili späť na Slovensko, kde žili posledného polroka vojny s príbuznými v podzemnom kryte na predmestí Piešťan.

V roku 1950 absolvoval gymnázium a v štúdiu pokračoval na Vyššej škole umeleckého priemyslu v [[Bratislava|Bratislave]], kde vyštudoval odbor fotografia. Jeho spolužiakmi boli v tom období napríklad [[Juraj Herz]] či [[Ivan Balaďa]]. Následne v období rokov 1954 – 1962 študoval odbor filmový a televízny obraz na pražskej [[FAMU]]. Jeho absolventským filmom bola polhodinová hraná snímka ''Generál'' (1960) a teoretickú prácu venoval vývoju slovenskej fotografie. Ešte počas štúdií nakrútil svoj prvý celovečerný televízny film ''Smrť sa volá Engelchen'' (1960) v réžii Ivana Balaďu. Svoju fotografickú tvorbu publikoval v revue Fotografia 59 a v 60. rokoch aj v denníkoch a na skupinových i samostatných výstavách v [[Sevastopoľ|Sevastopoli]], Bratislave, Prahe ai.

V rokoch 1962 – 1972 pracoval pre Československý armádny film. Tu opäť spolupracoval so svojím spolužiakom Ivanom Balaďom, s ktorým vytvoril filmy ako ''Cintorín bez mena'' (1963), ''Tri gaštanové kone'' (1966), ''Metrum'' (1967), ''Les'' (1969) či ''Archa bláznov'' (1970). Oceňovanou bola v tom období aj jeho spolupráca s Pavlem Hášou, s ktorým pracoval na niekoľkých televíznych filmoch ako ''Zajatec šílenství'' (1971) a ''Rozhovor'' (1972). Od roku 1972 pracoval ako kameraman na voľnej nohe a na dlhé obdobie sa presunul do televíznej výroby na Slovensku. S [[Karol Spišák|Karolom Spišákom]] napríklad pracoval na filmoch ''Adam Šangala'' (1974) a ''Hra na kocúra'' (1982) a so Stanislavom Párnickým na oceňovanom filme ''Pasca'' (1981), ''Zbožňovaná'' (1980) či televíznom seriály ''Hĺbkový rekord'' (1985). Pre Šajmovičove následné tvorivé obdobie je dôležitá aj jeho spolupráca s režisérom Antonínom Moskalykom, s ktorým v 80. rokoch najskôr pracoval na inscenácii ''Portrét'' (1982) a ''Větrná svadba'' (1982) a následne i na veľkolepom seriály ''Dobrodružstvá kriminalistiky'' (1989, 1991, 1992, 1993). Z tohto obdobia je podstatná aj jeho ďalšia spolupráca s Hášou, ako napr. televízna miniséria ''Povídky malostranské'' (1984) či televízny film ''Arabesky'' (1987). Na krátke obdobie (1986 – 1991) sa stal zamestnancom Krátkeho filmu. Podieľal sa tiež na tvorbe populárnych televíznych seriálov (''Sanitka'', 1984) a filmov (''Návrat ztraceného'' ráje, 1999, ''Zpráva o putovaní studentů Petra a Jakuba'', 2000, ''Mach a Šebestová a kouzelné sluchátko'', 2001, ''Golet v údolí'', 1995).

Svoju fotografickú tvorbu začal opätovne prezentovať až po Nežnej revolúcii. Jeho staršie fotografie sa objavili na bratislavskej výstave Slovenská fotografia 60. rokov a v americkej expozícii Česká a slovenská fotografia 20. storočia a novšie na samostatných i skupinových výstavách v Bratislave, Prahe, [[České Budějovice|Českých Budějoviciach]] atď. V roku 2005 vydal knihu fotografií ''Duch času'' a pár mesiacov pred svojou smrťou dokončil aj pamäte, ktoré boli vydané pod názvom ''Raj nie je len na nebesiach a peklo nie je len pod zemou'' (2015).<ref>ŠAJMOVIČ,J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv. 171 s. ISBN 8070041155</ref>[http://www.9em.sk/juraj-sajmovic-majster-rucnej-kamery/ CHODÚR, P. Juraj Šajmovič majster ručnej kamery. In 9múz, 17/04/2016. Dostupné na: http://www.9em.sk/juraj-sajmovic-majster-rucnej-kamery/][http://kas.vsmu.sk/projekty/oral-history/juraj-sajmovic/ CHODÚR, P. Oral History: Rozhovor s Jurajom Šajmovičom.]

Juraj Šajmovič bol v kontexte československej kinematografie výnimočný najmä systematickým využívaním ručnej kamery, čo mu umožňovala predovšetkým jeho veľká fyzická sila, ktorú získal vďaka svojmu celoživotnému koníčku - plávaniu. Dlhé zábery točené z ruky boli nielen vizuálnym obohatením československej filmovej a televíznej tvorby, ale umožňovali nakrúcať filmy rýchlejšie a lacnejšie. Tieto jeho schopnosti neoceňovali len tvorcovia seriálov, ale napríklad aj režisér Vojtěch Jasný, ktorý si ho vybral pre svoj film: ''„Našel jsem si pro Návrat ztraceného ráje kameramana Juraja Šajmoviče, který se umí kamerou dívat lidem přímo do duší, jako málokdo umí pracovat s ruční kamerou a vždycky bez lamp – jen v přirozeném světle si nájde postavení kamery, odkud je světlo nejlepší.“''<ref>JASNÝ, V. Život a film. Praha: Národní filmový archiv, 1999. ISBN 80-7004-094-7</ref> S ručnou kamerou začal experimentovať už počas svojho štúdia na FAMU, čo potvrdzuje aj Jan Bernard vo svojej analýze filmu Generál: ''„Kamera se prosazuje zejména v emociálně vypjatých scénách (kompozice v okamžiku generálova šílenství mezi válečnými hroby, kdy sní o nové válce, a dynamická ruční kamera s rozostřováním, když ho pobočník dává odvézt do blázince a blíží se stíny dvou zřízenců, které generál považuje za vyslance generálního štábu).“''<ref>ŠAJMOVIČ,J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv. 171 s. ISBN 8070041155</ref>

Dlhý záber sa vďaka celosvetovému vplyvu neorealizmu stal v tom období pomerne uznávaným a zaužívaným prvkom filmovej reči. Patril tiež do základného repertoáru Juraja Šajmoviča, ktorý sa za odchovanca neoralizmu sám pokladá.<ref>ŠAJMOVIČ,J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv. s. 124. ISBN 8070041155</ref> Jeho najdlhší, sedem-minútový záber vznikol pri nakrúcaní scény havárie lietadla v seriály Sanitka.[http://kas.vsmu.sk/projekty/oral-history/juraj-sajmovic/] Jeho schopnosti však bohužiaľ neboli nikdy adekvátne využité v umeleckej kinematografii, keďže po väčšinu života nakrúcal prevažne televízne seriály, filmy a inscenácie, v ktorých dominoval dialóg. ''„Bohužiaľ som sa nikdy nedožil filmu bez slova, po ktorom som túžil celý svoj život. Milujem také filmy, ktoré môžem pozerať v akomkoľvek jazyku, či už v angličtine alebo čínštine, a rozumiem im. To je pre mňa, ako kameramana, taká zvrhlosť. To však považujem za špičku filmového umenia, keď (…) film rozpráva obrazom.“''[http://kas.vsmu.sk/projekty/oral-history/juraj-sajmovic/]

Fotografická tvorba Juraja Šajmoviča je špecifická v tom, že nepodlieha dobovým trendom v dokumentárnej fotografii, experimentálnej manipulácii v tmavej komore a ani presahom ostatných umeleckých druhov do fotografie. Počas celej svojej kariéry zostáva akýmsi nasledovníkom Karola Plicku, s ktorým ho spája zaujatie pôvodnou krajinou, prírodou, obyčajnými ľuďmi a priame zúčastnenie sa, resp. emocionálne zaangažovanie ku fotografovanému objektu. Na rozdiel od Plicku však Šajmovič celý život pracoval skôr s fragmentami a detailmi. V dôsledku toho sa jeho fotografie vyznačujú ahistorizmom a zároveň sa vzďaľujú od dobovo modernej objektivity aktualít a momentiek, v ktorých absentuje osobnosť autora. Na situácii ho nezaujíma objektívny opis, ako skôr emócie, atmosféra a impresia. Snímané objekty neobjektivizuje a nerozpráva cudzie príbehy, ale prostredníctvom cudzích ľudí rozpráva o vlastných pocitoch. Ďalším významným znakom Šajmovičovej tvorby je tiež absencia experimentovania so samotným médiom. Pracuje „len“ s elementárnymi prvkami fotografickej reči ako svetlo, tieň, detail, neostrosť, kompozícia, kontrast, dialóg popredia a pozadia.

Jaroslav Boček ku tvorbe Juraja Šajmoviča poznamenáva nasledovné: ''„Přistupuje ke skutečnosti jako vážný meditátor o věcech života. Nezajímá ho povrch, ale podstata, smysl věcí. Nezajímá ho okamžik, ale trvalá podoba života člověka, přírody, věcí a lidských předstáv v čase. (…) Proto tak usilovně hledá kontrast (…) s filosofickým podtextem.“''<ref>ŠAJMOVIČ,J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv. 171 s. ISBN 8070041155</ref> Václav Macek to následne rozvíja vyjadrením o mýtickej podstate Šajmovičových fotografií: ''„Šajmovič do istej miery fotografuje tiene, ktoré rozprávajú o svete pred jaskyňou, o skutočnom svete, v ktorom sa trestá za zahryznutie do jablka poznania, v ktorom sa do kameňa tesá desať prikázaní, a v ktorom Cháron večne preváža živých do ríše mŕtvych… Individuálny osud v tom-ktorom čase akoby nebol vôbec dôležitý. Podstatný je len jeho súvis s mytológiou, jeho účasť na tvorbe pilierov, na ktorých stojí ľudská kultúra. (A takto, cez mytológiu, sa do jeho diela vracajú aj príbehy, ktoré vylúčil v impresiách.) Šajmovič vizualizuje mýty bez toho, aby navliekal svojich hrdinov do historických rozprávkovo-bájnych kostýmov.“''<ref>ŠAJMOVIČ,J. a kol. Juraj Šajmovič: Duch času. Praha: Národní filmový archiv. 171 s. ISBN 8070041155</ref> ''„Moje životné krédo je hľadať v umení to skutočné. Nemám pre to žiadny iný názov len „skutočné“. To znamená hľadať vo vzťahoch, jednotlivých osobách, v živote, čo je významné, čo je skutočné – napríklad dieťa. Preto som často fotografoval deti na Slovensku. Mám taký obrázok jednej rómskej dievčiny – Cigánča a jedno krásne 9-ročné dievčatko pod Tatrami, ktoré má v očiach to, čo my dospelí už nemáme. Tú skutočnosť. Ohúrenie životom, vnímanie života bez hraníc.“''[http://kas.vsmu.sk/projekty/oral-history/juraj-sajmovic/]