Októbrová revolúcia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
dopl. |
||
Riadok 9:
[[Cárske Rusko]], oficiálne [[Ruská ríša]], bola napriek určitým demokratickým zmenám po [[Prvá ruská revolúcia (1905 – 1907)|revolúcii v roku 1905]] stále výrazne autokratický štát s veľkými právomocami cára. Posledný ruský cár [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláš II.]] však nebol naklonený demokratickým reformám, ktoré krajina nutne potrebovala k modernizácii a liberalizácii.<ref>Figes, O., 2005, Lidská tragedie. Ruská revoluce 1981 – 1924. Beta-Borovský Ševčík, Praha-Plzeň.</ref> Rusko bolo prevažne poľnohospodárskou krajinou, ktorá zrušila nevoľníctvo na európske pomery veľmi neskoro, až počas vlády [[Alexander II. (Rusko)|Alexandra II.]] v roku [[1861]]. Ruskí [[roľník|roľníci]], tvoriaci asi 85 % obyvateľstva, však zostávali zúbožení a prevažne hospodáriaci zastaralými metódami. O zmenu pomerov vidieckeho obyvateľstva sa pokúsil svojimi agrárnymi reformami v roku 1906 ruský politik [[Piotr Arkadievič Stolypin|Piotr Stolypin]]. Zmeny však nebolo možné uskutočniť veľkou rýchlosťou, a tak ešte v roku 1914, v predvečer [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]], ešte neboli plne realizované.
Obdobné problémy mala krajina aj v priemysle. Nárast priemyselnej výroby sústredenej vo veľkých mestách akými bol [[Petrohrad]] a [[Moskva]] mal začiatkom 20. storočia za následok nekontrolovaný nárast množstva robotníkov. Ani ich sociálne problémy cárska vláda zásadným spôsobom neriešila. Z novovznikajúcej strednej vrstvy mestského obyvateľstva a čiastočne aj na vidieku, kde sa v tomto období začali budovať po prvý krát všeobecné školy sa na prelome 19. a 20. storočia začali formovať prvé ruské politické strany. Boli to liberálni konštituční demokrati, tzv. [[Kadeti]] ([[Pavel Nikolajevič Miljukov|Miljukov]]); sociálno-demokratické strany, hlavne socialisti-revolucionári, tzv. [[eseri]] (najväčšia strana, [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenskij]], [[Viktor Michailovič Černov|Černov]], [[Nikolaj Dmitrievič Avksentiev|Avksentiev]]); umiernení socialisti - [[menševici]]
Po tom čo sa v roku 1914 Rusko zapojilo do [[prvá svetová vojna|svetovej vojny]] začali sa, podobne ako v rokoch 1905/1906, ostro prejavovať ekonomické problémy krajiny, technologická zaostalosť a neschopnosť cárskych úradníkov zvládať zložitú vojnovú situáciu<ref>Rabinowitch, A., 2004, October revolution. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 1088 - 1096</ref>. Dochádzalo k zásobovacím problémom, jednak na frontoch ale aj v tyle. Niektoré oblasti začali pociťovať nedostatok potravín, chýbal spotrebný tovar a cársky tieto problémy nedokázal efektívne riešiť. Morálku okrem toho narúšali katastrofické porážky na frontoch. Zatiaľ čo strana Kadetov kontrolovala Štátnu Dumu a bola všeobecne naklonená angažovaniu sa krajiny vo vojne, ostatné strany boli väčšinou v tejto otázke rozštiepené.
Prevrat bol pomerne jednoduchý, pretože vláda [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Alexandra Kerenského]] už aj tak stratila všetok vplyv na udalosti v krajine. Podľa Leninovho výroku „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla“ boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v [[Petrohrad]]e – nástupište, poštu atď. Len okolo [[Zimný palác|Zimného paláca]] sa rozpútali sporadické konflikty, ale tamojší [[junker (Rusko)|junkeri]] a ženský prápor sa čoskoro vzdali. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci.▼
== Marec - október 1917 ==
Problémy vyvrcholili v marci 1917, keď došlo ku generálnemu štrajku a nepokojom v [[Petrohrad]]e, pri ktorých cárske úrady úplne zlyhali a namiesto upokojenia situácie vyvolali násilnosti, ktoré už nebolo možné zastaviť. Tieto udalosti sú označované ako [[februárová revolúcia (1917)|februárová revolúcia]]. Rôzne vrstvy spoločnosti však do revolučných udalostí kráčali s rôznymi požiadavkami. [[Buržoázia]] (asi 4 milióny ľudí, prevažne [[úradník|úradníci]], [[obchodník|obchodníci]] a [[inteligencia]]), požadovala väčšiu politickú moc. Po získaní základných demokratických slobôd nehodlali revolúciu ďalej rozširovať. Naproti tomu [[robotník|robotníci]] (asi 18 miliónov ľudí) bojovali za svoje základné práva ako bol 8 hodinový pracovný čas, vyššie platy a stabilné pracovné miesta. Robotníci boli náchylní k politickej agitácii a boli ochotní svoje práva brániť so zbraňou v ruke.<ref>Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000, Istoria Rossii. Prospekt, Moskva, s. 332</ref> Najväčšiu skupinu nespokojných tvorilo [[roľník|roľníctvo]] (asi 130 miliónov ľudí), ktoré však bolo rozštiepené. Chudobní roľníci požadovali pozemkovú reformu, ktorou chceli prerozdeliť pôdu veľkých statkárov medzi roľníkov, ktorí nemali vlastnú pôdu. Na viacerých miestach sa roľníci pokúšali iba o zavedenie Stolypinovych reforiem, teda o možnosť samostatne hospodáriť na vlastnej pôde mimo rozhodovania [[občina (Rusko)|občiny]] a žiadali ukončenie vojny. Samostatnú skupinu tvorilo asi 15 miliónov vojakov, ktorých väčšina žiadala okamžité ukončenie vojny a demokratizáciu armády.
Februárové revolučné udalosti prinútili cára [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláša II.]] k abdikácii 15. marca 1917. Monarchisti aj radikálni černosotenci utrpeli zdrvujúcu politickú porážku. Moci sa ujala [[Dočasná vláda Ruska|Dočasná vláda]] sprvu pod vedením populárneho kniežaťa [[Georgij Jevgenievič Ľvov|Ľvova]]. Úlohou Dočasnej vlády bola zložitá úloha doviesť krajinu nivočenú vojnou a veľkými sociálnymi, národnostnými a ekonomickými problémami k voľbám do Ústavodarného zhromaždenia. To malo ďalej riešiť problémy demokratickou cestou. Revolučne naladené obyvateľstvo zároveň vytváralo po celej krajine vlastné politické výbory, ktoré preberali kontrolu nad dianím krajine na nižšej úrovni. Najdôležitejší z nich bol [[Petrohradský soviet]], v ktorom mali najväčšie zastúpenie ľavicové strany. Soviet mal na rozdiel od vlády v rukách výkonnú moc. S postupom času pozíciu Dočasnej vlády zhoršovali vojenské problémy a rozrastajúci sa chaos až anarchia v tyle. Najprv v júli rezignoval kniežaťa [[Georgij Jevgenievič Ľvov|Ľvov]] na post predsedu dočasnej vlády (kvôli snahám Ukrajiny o samostatnosť) a bol nahradený [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenským]].
[[Vladimir Iľjič Lenin|Vladimír Lenin]], významný boľševický vodca sa vrátil do Ruska zo Švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie v marci 1917, s tichou podporou Nemecka. Lenin sa po príchode rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a populistickými krokmi a agitáciou rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov.
Kerenskij musel naďalej riešiť neutešený stav krajiny a [[dvojvládie]] ([[Dočasná vláda Ruska|Dočasná vláda]] vs. [[Petrohradský soviet]]). Nižší predstavitelia strany boľševikov sa 7. júla 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich ozbrojené oddiely obkľúčili Tauridský palác a požadovali, aby Dočasná vláda odovzdala svoju moc Sovietu. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených stretoch zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné nejednotné strany ako eseri a menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov. Leninova politika stála na jednoduchýchc bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov) a tzv. „všetka moc sovietom“.
25. augusta 1917 sa nový vrchný veliteľ ruskej armády gen. [[Lavr Georgievič Kornilov|Kornilov]] pokúsil obsadiť Petrohrad a ukončiť násilím chaotickú situáciu. Vyvolal však veľký odpor napriek všetkými vrstvami obyvateľstva a jeho jednotky boli zastavené ozbrojeným odporom revolučných síl ďaleko pred mestom. Tento krok výrazne otriasol dôverou v demokratické inštitúcie a výrazne radikalizoval všetky strany. Kerenskij síce vytvoril v septembri ďalšiu vládu, ale tá už nikdy nezískala dôveru.
== Októbrové udalosti ==
10. októbra bola na zjazde boľševickej strany prijatá rezolúcia o ozbrojenom povstaní. Postavil sa však proti nej rad predstaviteľov strany na čele s [[Lev Borisovič Kamenev|Kamenevom]] a [[Grigorij Jevsejevič Zinoviev|Zinovievom]]. Naopak Lenin neodbytne trval na ozbrojenom povstaní ako jedinom možnom riešení. <ref>Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000, Istoria Rossii. Prospekt, Moskva, s. 336</ref> Pričom tvrdil, že prevzatie vlády musí byť násilné, pretože vychádzal z [[marxizmus|marxistických]] predstáv proletárskej revolúcie. Významnú úlohu pri tom zohrával Trockij, ktorý bol poverený vedením výboru na obranu Sovietu a disponoval tak ozbrojenými zložkami. [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenského]] Dočasná vláda sa síce pokúšala zvrátiť tento stav, ale vzhľadom na to, že stratila všetku podporu revolučných más nemala žiadne ozbrojené sily, ktoré by mohla nasadiť proti boľševikom. Petrohradská posádka sa v prevažnej miere postavila na stranu boľševikov. Vojaci, námorníci a červené gardy začali 24. októbra 1917 obsadzovať kľúčové body mesta. Večer boli členovia Dočasnej vlády blokovaní v Zimnom paláci.
▲
Nasledujúceho dňa 26. októbra boľševici vydali manifest o zrušení Dočasnej vlády a prechodu jej kompetencii na Petrohradský vojensko-revolučný výbor (Petrohradský soviet). 25. októbra prebehli nové voľby do Petrohradského sovietu, v ktorom získali boľševici získali viac ako polovicu mandátov. 100 mandátov získali ľaví eseri.
Na rozdiel od februárovej revolúcie však nebola Októbrová revolúcia záležitosťou más, hoci sa komunisti snažili neskôr tvrdiť opak. Nebola ani záležitosťou sovietov, pretože tí už dávno stratili svoju autonómiu. V Petrohrade si veľa ľudí ani nevšimlo, že nejaká revolúcia prebieha. Onoho osudového dňa hrali normálne divadlá, vychádzali noviny a robotníci aj vojenská posádka sa k udalostiam stavali väčšinou nevšímavo. V [[Moskva|Moskve]] sa síce v nasledujúcich dňoch trochu strieľalo, ale v iných mestách samozvané výbory a organizácie celkom plynule preberali moc. Na dediny sa samozrejme boľševický vplyv nevzťahoval, a tak to malo ešte nejaký čas zostať. Obzor roľníkov zväčša nesiahal ďalej ako k najbližšiemu mestu a celkom im chýbal zmysel pre abstraktné ideológie. Išlo im hlavne o to, aby získali pôdu veľkostatkárov a bolo im ľahostajné od koho. Lenin, ktorý si už vypožičal z programu strany [[Strana socialistov-revolucionárov|eserov]] tie časti, ktoré sa mu hodili, bol ochotný ich hlad po pôde uspokojiť. A to bolo hlavné.
| |||