Októbrová revolúcia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dopl. a obr. |
dopl. a opr. |
||
Riadok 1:
[[Súbor:CruiserAurora061609.jpg|náhľad|[[Avrora (loď Októbrovej revolúcie)|Krížnik ''Avrora'']], symbol revolúcie. Výstrel z Auróry bol signálom pre začiatok útoku na [[Zimný palác]].]]▼
[[Súbor:First Red Guards in Petrograd, fall 1917 cropped.jpg|náhľad|Červené gardy v Petrohrade, jeseň 1917.]]'''Októbrová revolúcia''' (iné názvy: '''boľševická revolúcia''', '''červený október'''; komunistami používaný názov: '''Veľká októbrová socialistická revolúcia'''<ref>Velikaja okťabrskaja socialističeskaja revoľucia. in Ogarkov, N. V. a kolektív, 1978, Sovietskaja vojennaja enciklopedia. Tom 2. Vojenizdat, Moskva, s. 46</ref>) bol ozbrojený [[prevrat]] v [[Rusko|Rusku]], ktorý sa odohral [[7. novembra]] [[1917]] ([[25. október]] podľa [[juliánsky kalendár|juliánskeho kalendára]], ktorý vtedy v Rusku platil).
== Cesta k revolúcii ==
{{Hlavný článok|ruská revolúcia 1917|februárová revolúcia (1917)}}
[[Cárske Rusko]], oficiálne [[Ruská ríša]], bola
Obdobné problémy mala krajina aj v priemysle. Nárast priemyselnej výroby sústredenej vo veľkých mestách akými bol [[Petrohrad]] a [[Moskva]] mal začiatkom 20. storočia za následok nekontrolovaný nárast množstva robotníkov. Ani ich sociálne problémy cárska vláda zásadným spôsobom neriešila. Z novovznikajúcej strednej vrstvy mestského obyvateľstva a čiastočne aj na vidieku, kde sa v tomto období začali budovať po prvý krát všeobecné školy sa na prelome 19. a 20. storočia začali formovať prvé ruské politické strany. Boli to liberálni [[Konštitučno-demokratická strana|konštituční demokrati]], tzv. [[
Po tom čo sa v roku 1914 Rusko zapojilo do [[prvá svetová vojna|svetovej vojny]] začali sa, podobne ako v rokoch 1905/1906, ostro prejavovať ekonomické problémy krajiny, technologická zaostalosť a neschopnosť cárskych úradníkov zvládať zložitú vojnovú situáciu<ref name="Rabinowithch">Rabinowitch, A., 2004, October revolution. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 1088 - 1096</ref>. Dochádzalo k zásobovacím problémom, jednak na frontoch ale aj v tyle. Niektoré oblasti začali pociťovať nedostatok potravín, chýbal spotrebný tovar a cársky režim tieto problémy nedokázal efektívne riešiť. Morálku obyvateľstva narúšali katastrofické porážky na frontoch. Zatiaľ čo strana Kadetov kontrolovala Štátnu Dumu a bola všeobecne naklonená angažovaniu sa krajiny vo vojne, ostatné strany boli väčšinou v tejto otázke rozštiepené.
==
[[File:Patrol of the October revolution.jpg|náhľad|Ozbrojení robotníci v uliciach Petrohradu počas februárovej revolúcie.]]
Řádek 18 ⟶ 17:
[[Súbor:KérenskiArenggaTropasVísperaOfensivaJunio1917.png|náhľad|left|Kerenskij hovorí k vojakom na fronte, leto 1917. Krach tzv. [[kerenského ofenzíva|kerenského ofenzívy]], v lete výrazne oslabil pozície Dočasnej vlády.]]
Februárové revolučné udalosti prinútili cára [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláša II.]] k abdikácii 15. marca 1917. Cára opustili aj jeho najbližší spolupracovníci. Monarchisti aj radikálni černosotenci utrpeli zdrvujúcu politickú porážku. Moci sa ujala [[Dočasná vláda Ruska|Dočasná vláda]], ktorú predstavovali umiernení liberáli zo Štátnej dumy, sprvu pod vedením populárneho kniežaťa [[Georgij Jevgenievič Ľvov|Ľvova]] a najvýznamnejší predstavitelia hlavných ľavicových strán - eseri a menševici.<ref name="Strayer">Strayer, R. W., 2005, Revolution - Russia. in McNeill, W. H., (Editor), Berkshire Encyclopedia of World History. Vol. III, Berkshire Publishing Group, Great Barrington, s. 1614 - 1617</ref> Úlohou Dočasnej vlády bolo doviesť krajinu nivočenú vojnou a veľkými sociálnymi, národnostnými a ekonomickými problémami k demokratickým voľbám do Ústavodarného zhromaždenia. To malo ďalej riešiť problémy demokratickou cestou. Revolučne naladené obyvateľstvo zároveň vytváralo po celej krajine vlastné politické [[výbor]]y, ktoré preberali kontrolu nad dianím krajine na nižšej úrovni. Najdôležitejší z nich bol [[Petrohradský soviet]], sídliaci v [[Tauridský palác|Tauridskom paláci]] a neskôr v [[Ústav Smoľnyj|Smoľnom]], v ktorom mali najväčšie zastúpenie ľavicové strany. Soviet mal na rozdiel od vlády v rukách výkonnú moc. Jeho [[Celoruský centrálny výkonný výbor Sovietov robotníkov a vojenských zástupcov|Centrálny výkonný výbor]] sa usiloval udržiavať poriadok a chrániť revolúciu, kým nebude zvolané [[Ústavodarné zhromaždenie]]. Soviet sa však nehrnul do prevzatia moci, a to ani napriek tomu, že mal vďaka širokej podpore obyvateľstva fakticky väčšiu moc<ref name="Rabinowithch"/> S postupom času pozíciu Dočasnej vlády zhoršovali vojenské problémy a rozrastajúci sa [[chaos]] až [[anarchia]] v tyle (ozbrojené bandy, nefungujúce zásobovanie, nefunkčný priemysel). V júli 1917 rezignoval kniežaťa [[Georgij Jevgenievič Ľvov|Ľvov]] na post predsedu dočasnej vlády, kvôli snahám Ukrajiny o samostatnosť. Nahradil ho [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenskij]]. Ten musel naďalej riešiť neutešený stav krajiny a [[dvojvládie]] ([[Dočasná vláda Ruska|Dočasná vláda]] vs. [[Petrohradský soviet]]).
== Činnosť boľševikov ==
[[Súbor:Lenin Tauride Palace.jpg|náhľad|Lenin v Tauridskom paláci v apríli 1917.]]
[[Vladimir Iľjič Lenin|Vladimir Lenin]], významný boľševický vodca sa vrátil do Ruska zo Švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka. Po príchode sa rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a [[populizums|populistickými]] krokmi a [[agitácia (politika)|agitáciou]] rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju ľavicovou vládou Sovietu. Nižší predstavitelia strany boľševikov sa [[7. júl]]a 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili [[Tauridský palác]] a požadovali, aby Soviet prevzal moc Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. Kamenev a Trockij boli zatknutí, Lenin utiekol do Fínska. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako eseri a menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov. Leninova politika stála na jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na právo na samourčenie neruských národov. Splnením týchto téz by fakticky uspokojil túžby väčšiny nespokojných obyvateľov.▼
▲[[Vladimir Iľjič Lenin|Vladimir Lenin]], významný boľševický vodca sa vrátil do Ruska zo Švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka. Po príchode sa rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a [[populizums|populistickými]] krokmi a [[agitácia (politika)|agitáciou]] rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju ľavicovou vládou Sovietu. Nižší predstavitelia strany boľševikov sa [[7. júl]]a 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili [[Tauridský palác]] a požadovali, aby Soviet prevzal moc Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako eseri a menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov. Leninova politika stála na jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na právo na samourčenie neruských národov. Splnením týchto téz by fakticky uspokojil túžby väčšiny nespokojných obyvateľov.
V samotnej boľševickej strane nepanovala jednota v otázke akú pozíciu v revolučných otázkach zaujať. Existovali 3 skupiny<ref name="Rabinowithch"/>. [[Vladimir Iľjič Lenin|Lenin]] a [[Lev Davidovič Trockij|Trockij]], predstavovali radikálnu skupinu, ktorá verila, že revolúcia v Rusku môže ovplyvniť dianie v iných krajinách a viesť k celosvetovej socialistickej revolúcii. Druhá rovnako veľmi silná skupina, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol [[Lev Borisovič Kamenev|Kamenev]] a Grigorij Jevsejevič [[Zinoviev|Zinoviev]], považovali revolúciu za možnosť ako upevniť pozíciu socialistických strán. Verili v možnosť vytvorenia širokej socialistickej koaličnej vlády, ktorá by pripravila potrebné sociálne reformy, vyjednávala o mieri a umožnila vznik ľavicového Ústavodárneho zhromaždenia. Tretiu skupinu predstavovali tí, ktorých názory na vyššie spomínané problémy sa menili vzhľadom na meniace sa podmienky revolúcie.
== Vojenská a ekonomická situácia ==
V dôsledku revolúcie a chaosu v krajine výrazne upadla priemyselná výroba, čo malo za následok narastanie nezamestnanosti. Nezamestnaní robotníci posiľovali armádu nespokojných a revolučne naladených más. Zásahy do práv veľkopodnikateľov vlastniacich továrne zo strany ľavicových strán mali za následok vzájomné odcudzenie a ich nedôveru v ľavicovú vládu. Vláda výrazne zadlžovala krajinu zahraničnými pôžičkami a tlačením nových peňazí, čo ešte zvyšovalo [[Inflácia (ekonomika)|infláciu]].<ref name="Smith"/>
[[25. august]]a 1917 sa nový vrchný veliteľ ruskej armády gen. [[Lavr Georgijevič Kornilov|Kornilov]] pokúsil obsadiť Petrohrad a ukončiť násilím chaotickú situáciu. Vyvolal však veľký odpor naprieč všetkými vrstvami obyvateľstva a jeho jednotky boli zastavené ozbrojeným odporom revolučných síl ďaleko pred mestom. Tento krok výrazne otriasol dôverou v demokratické inštitúcie a výrazne radikalizoval všetky strany. Kerenskij síce vytvoril v septembri ďalšiu vládu, ale tá už nikdy nezískala dôveru [[Petrohradská rada pracujúcich a armádnych poslancov|Petrohradského sovietu]], ktorú potrebovala. 14. septembra 1917 bolo Rusko oficiálne transformované na [[Ruská republika|republiku]].
== Októbrové udalosti ==
Riadok 57:
Na rozdiel od februárovej revolúcie však nebola októbrová revolúcia záležitosťou más, hoci sa komunisti snažili neskôr tvrdiť opak. Nebola ani záležitosťou sovietov, pretože tie už dávno stratili svoju autonómiu. V Petrohrade si veľa ľudí ani nevšimlo, že nejaká revolúcia prebieha. Onoho osudového dňa hrali normálne divadlá, vychádzali noviny a robotníci aj vojenská posádka sa k udalostiam stavali väčšinou nevšímavo. V [[Moskva|Moskve]] sa síce v nasledujúcich dňoch strieľalo, ale v iných mestách samozvané výbory a organizácie celkom plynule preberali moc. Na vidiek boľševický vplyv nesiahal. Obzor roľníkov zväčša nesiahal ďalej ako k najbližšiemu mestu a celkom im chýbal zmysel pre abstraktné ideológie. Išlo im hlavne o to, aby získali pôdu veľkostatkárov a bolo im ľahostajné od koho. Lenin, ktorý si už vypožičal z programu strany [[Strana socialistov-revolucionárov|eserov]] tie časti, ktoré sa mu hodili, bol ochotný ich hlad po pôde uspokojiť. A to bolo hlavné.
== Boľševická vláda a občianska vojna ==
[[File:19180118-lenin sitzung konstituante taurisches palais petrograd.jpg|náhľad|Zjazd Ústavodárneho zhromaždenia 5. januára 1918.]]
Boľševici prevzali moc v mene Sovietu, prezentovali ju ako nutnosť na obranu revolúcie a spôsob ako Soviet získa moc od nepopulárnej Dočasnej vlády.<ref name="Strayer"/> Októbrovou revolúciou však ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj bojovalo. Len malá časť spoločnosti skutočne verila, že sa boľševici udržia pri moci.▼
Úspech boľševikov umožnilo niekoľko faktorov:
# Počas ôsmich mesiacov od februárovej revolúcie sa celkom zrútil tradičný pilier starého Ruska – armáda. Nebolo teda nikoho, kto by prevrat potlačil.
# Boľševici šikovne využili vtedajšie volanie po mieri „bez [[anexia|anexií]] a [[kontribúcia|kontribúcií]]“ – to, že vojnu v skutočnosti predĺžili, sa malo ešte len ukázať.
# Boľševici natoľko verili vo svoje „historické“ poslanie, že boli v tom čase snáď jedinou silou, ktorá mala jasný „program“ (hoci [[utópia|utopický]]). Chceli budovať nový svet, vystúpiť z vojny, zrušiť [[peniaze]], vyvlastniť továrne a dúfali, že položia základy spravodlivej spoločnosti.
▲Októbrovou revolúciou však ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj bojovalo.
Po tom, čo krajiny Dohody odmietli boľševický návrh jednania o všeobecnom mieri, bez anexii, reparácii a s právom samourčenia pre národnostné menšiny, boli prinútení vyjednávať s Centrálnymi mocnosťami o [[separátny mier|separátnom mieri]]. Boľševickú delegáciu viedol Trockij, ktorého po dlhom naťahovaní nakoniec prinútil útok 700 000 nemeckých vojakov podpísať tzv. [[Brestlitovský mier]] 3. marca 1918.
[[Súbor:Kornilovzy.jpg|náhľad|Vojská s vlajkou gen. Kornilova.]]
Boľševici tiež umožnili voľby do Ústavodárneho zhromaždenia, ktorých sa zúčastnilo 48,4 milióna oprávnených voličov. Najviac 39,5 % hlasov získali eseri, ktorí zvíťazili hlavne vďaka podpore na vidieku. 22,5 % hlasov získali boľševici, 4,5 % kadeti a 3,2 % menševici. Veľké mnozžstvo hlasov získali iné neruské socialistické strany.<ref name="Smith"/> Boľševici však fungovanie tejto ustanovizne ďalej nepotrebovali. Keď 5. januára 1918 zvolili delegáti Ústavodárneho zhromaždenia za jeho predsedu esera [[Viktor Michailovič Černov|Viktora Černova]] a začali diskutovať o ďalšej činnosti, veliteľ jednotky, ktorá mala držať stráž námorník Železňakov oznámil, že ochranka je unavená a prerušil zasadanie.<ref name="Smith"/> Ústavodárne zhromaždenie už nikdy viac nezasadalo. Cesta Ruska k demokracii bola na viac ako 70 rokov zahataná.
Boľševická revolúcia tak postupne prerástla do krvavej [[ruská občianska vojna|občianskej vojny]]. Proti jednaniu boľševikov sa postupne postavilo viacero skupín obyvateľstva. Opozícia však zostávala roztrieštená. Menševici po boľševickom prevrate v októbri okamžite vytvorili v Gruzínsku
▲[[Súbor:CruiserAurora061609.jpg|náhľad|[[Avrora (loď Októbrovej revolúcie)|Krížnik ''Avrora'']], symbol revolúcie. Výstrel z Auróry bol signálom pre začiatok útoku na [[Zimný palác]].]]
Boľševici vďaka odhodlanej obrane, rozštiepenosti opozície, krutým opatreniam ale aj radu ústupkov napokon občiansku vojnu úspešne prekonali. Predvojnové Rusko však bolo definitívne rozložené a stratilo veľké územia na západe ([[Poľsko]], [[západná Ukrajina]] a západné [[Bielorusko]], [[Pobaltie]], [[Fínsko]]). V roku 1922 bol vyhlásený na území pod kontrolou boľševikov [[Sovietsky zväz|Zväz sovietskych socialistických republík]].
<!-- == Úloha neruských etník ==
Súdobí analytici a denná tlač v dvadsiatych rokoch 20. storočia sa zaoberali aj otázkou úlohy neruských etník v procese revolúcie a formovania sovietskeho režimu. Zachádzali tak ďaleko, že uvádzali údajné počty nerusov a najmä Židov medzi revolučnými vodcami a funkcionármi.<ref>''Encyclopedia Judaica''. Jerusalem, 1971. Zväzok V, str. 792</ref><ref>Encyclopedia Judaica. Jerusalem, 1971. Zväzok V, str. 792</ref><ref>Encyclopedia Judaica. Jerusalem, 1971. Zväzok V, str. 793</ref><ref>The National Geographic Magazine, May 1907, str. 313-314</ref><ref>Wilton R.: Last Days of the Romanovs. George H. Doran Publishers: New York,1920. str. 184-185 </ref> Takémuto hodnoteniu sa nevyhol ani vtedajší poslanec [[Dolnej snemovne]] a neskorší britský premiér [[Winston Churchill]].<ref>Illustrated Sunday Herald, 8. február 1920, str. 5</ref> Treba poznamenať, že [[antisemitizmus]] bol začiatkom 20. storočia bežnou doktrínou v dôsledku rozšírenia rôznych rasistických teórií na konci 19. storočia. Po ruskej revolúcii v roku 1917 niektorí antisemiti začali vyhlasovať, že svetový komunizmus je dielom židovského sprisahania.<ref>Thernstrom, Stephan, ed. ''Harvard Encyclopedia of American Ethnic Groups'', Belknap Press, 1980, str. 590. ISBN 0-674-37512-2 (en)</ref> Tento fakt v podstatnej miere využili nacisti počas [[operácia Barbarossa|vpádu do ZSSR]] cez [[druhá svetová vojna|druhú svetovú vojnu]], aby tak ospravedlnili svoje [[Vojnové zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny|zločiny]] páchané na židovskom obyvateľstve. Tiež Chruščov vo svojich povojnových pamätiach uvádza značné zastúpenie Židov medzi revolučnými vodcami a vo vrcholných funkciách sovietskeho štátu. -->
| |||