Podkarpatská Rus: Rozdiel medzi revíziami

Odobraný 1 bajt ,  pred 5 rokmi
d
pravopis
d (pravopis)
Od roku [[1490]] bolo Uhorsko súčasťou [[Krajiny českej koruny|česko]]-uhorskej personálnej únie, ktorú vytvoril [[Vladislav II. (Uhorsko)|Vladislav II. Jagelovský]]. Avšak po smrti [[Ľudovít II. (Uhorsko)|Ľudovíta II.]] v [[Bitka pri Moháči (1526)|bitke pri Moháči]] ([[1526]]) nastal zápas o vládu nad Uhorskom medzi [[Ferdinand I. (Svätá rímska ríša)|Ferdinandom I. Habsburským]] a [[Ján I. (Uhorsko)|Jánom Zápoľským]], ktorý vo februári [[1528]] uzavrel vazalský vzťah so sultánom [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]].<ref>{{Harvbz|Kopčan|1987|St=23}}</ref> Boje sa skončili uzavretím [[Veľkovaradínsky mier|mieru vo Veľkom Varadíne]] (dnes mesto [[Oradea]] na severozápade Rumunska) [[24. február]]a [[1538]], podľa ktorého sa navzájom uznali za legálnych vládcov a rozdelili si krajinu. Územie Podkarpatskej Rusi spolu s ďalšími územiami na severovýchode Uhorska a [[Sedmohradsko]]m pripadli do doživotnej Zápoľského doživotnej držby. Podľa mierovej zmluvy malo po jeho smrti toto územie pripadnúť Ferdinandovi, ktorý bol viazaný odškodnením Zápoľského dedičov majetkami v iných častiach ríše.
 
S tým avšak nesúhlasila skupina sedmohradských šľachticov, prívržencov vdovy [[Izabela Jagelovská|Izabely Jagelovskej]] a jej syna [[Ján II. Žigmund Zápoľský|Jánom Žigmundom]], ktorý sa narodil len 14 dní pred smrťou Jána Zápoľského. Na obranu svojich záujmov požiadali sultána o vojenskú podporu. Osmani po porážke 25&nbsp;tisícovej žoldnierskej armády pri Budíne ([[29. august]] [[1541]]) utvorili v južnej časti Uhorska svoju provinciu (ejálet) a ďalšími nájazdaminájazdmi oslabovali postavenie kráľovského Uhorska.<ref>{{Harvbz|Kopčan|1987|St=25-26}}</ref> Časť Podkarpatskej Rusi sa dostala do držby [[Sedmohradsko|Sedmohradského kniežatstva]], zvyšok ostal súčasťou [[Habsburská monarchia|habsburskej monarchie]]. V tomto období dochádza k formovaniu významnej rusínskej kultúrnej a náboženskej identity. Brest-litovská únia z roku [[1595]] a Užhorodská únia ([[1646]]) deklarovali rozhodnutie pravoslávnych cirkví Podkarpatskej Rusi prijať patriarchát [[Pápež#Rímsky pápež|rímskeho pápeža]], čím boli v praxi vytvorené [[východné katolícke cirkvi]] (rusínska katolícka cirkev a ukrajinská gréckokatolícka cirkev).
 
Neskôr pripadlo celé územie Podkarpatskej Rusi Sedmohradsku do roku [[1648]]. V rokoch [[1682]]{{--}}[[1685]] patrila severozápadná časť kniežaťu [[Imrich Tököli|Imrichom Tökölimu]], vodcovi [[Protihabsburské stavovské povstania#Tököliho povstanie (1678 – 1686)|piateho protihabsburského stavovského povstania]], zatiaľ čo juhovýchodná časť bola stále súčasťou Sedmohradska. Až v roku [[1699]] sa stalo celé územie súčasťou [[Habsburská monarchia|Habsburskej monarchie]].
[[Súbor:Gregory Zatkovich signing the Declaration of Commons Aims of the Independent Mid-European Nations.jpg|275px|náhľad|vpravo|'''Grigorij Zatkovič'''<br /> Ako reprezentant Uhorských Rusínov (Uhro-Rusínov) bol jedným zo signatárov ''Deklarácie spoločných cieľov nezávislých stredoeurópských národov'', ktorá bola podpísaná vo [[Philadelphia|Philadelphii]], [[26. október|26. októbra]] [[1918]] <div style="text-align: right">[[Library of Congress]] [http://www.carpatho-rusyn.org/fame/proc.htm úplné znenie]</div>]]
 
Podľa sčítania obyvateľov z roku [[1910]] v tejto časti [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] žilo 319&nbsp;361 [[Rusíni|Rusínov]], 169&nbsp;434 [[Maďari|Maďarov]],<ref group="pozn">Údaj vrátane úradníkov prislúchajúcich k iným národnostiam, ktorí boli pre prácu vo verejnej správe nútení zapísať sa ako Maďari.</ref> 84&nbsp;697 [[Židia|Židov]], 62&nbsp;187 [[Nemci|Nemcov]], 15&nbsp;387 [[Rumuni|Rumunov]], 4057 [[Slováci|Slovákov]] a 1602 príslušníkov iných národností, pričom Rusíni obývali predovšetkým vidiecke oblasti, keďže populáciu miest tvorili v prevažnej miere Maďari, Židia a Nemci.<ref>Memorandum o Podkarpatské Rusi. In {{Harvbz|Hořec|1997|St=6}}</ref> Situácia na území Podkarpatskej Rusi počas [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] neposkytovala priestor na rozvitierozvinutie emancipačných snáh tu žijúcej rusínskej národnosti. Perzekúcii uhorských úradov boli vystavovaní hlavne rusínski pravoslávni duchovní a intelektuáli (učitelia, právnici a pod.), ktorí boli hromadne zatýkaní a&nbsp;transportovaní do väzníc v západnej časti monarchie, čo bolo odôvodnené obvineniami zo špionáže a kolaborácie s ruskou armádou. Najväčšie množstvo Rusínov bolo internovaných spolu s&nbsp;rusofilmi z [[Halič (región)|Haliče]], [[Bukovina (krajina)|Bukoviny]] a ruskými zajatcami v tábore [[Talerhof]] v [[Štajerské vojvodstvo|Štajersku]], pričom odhady hovoria o 1915 až 5000 väzňoch z 151 rusínskych obcí.<ref>{{Harvbz|Pop|2011|St=63}}</ref>
 
Z tohto dôvodu do novembra [[1918]] zohrávala hlavnú úlohu reprezentácie Podkarpatskej Rusi početná rusínska emigrácia v [[Spojené štáty|Spojených štátoch]], ktorá avšak spočiatku nebola názorovo jednotná. [[13. júl]]a [[1917]] v [[New York (mesto)|New Yorku]] zasadal rusofilsky orientovaný Rusínsky kongres. Svoju žiadosť o&nbsp;''„čo najužšiu autonómiu a zjednotenie so staršou sestrou – veľkým demokratickým Ruskom“'' adresoval vedúci reprezentant kongresu [[Nikolaj Pačuta]] [[Ministerstvo zahraničných vecí USA|Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov]] a veľvyslanectvám európskych štátov v USA.<ref>{{Harvbz|Hořec|1999|St=7}}</ref> Túto iniciatívu avšak prekazil [[Októbrová revolúcia|boľševický prevrat v&nbsp;Rusku]], ako aj odmietavý postoj rusínskej gréckokatolíckej cirkvi v USA, požadujúcej autonómiu v rámci [[Uhorsko|Uhorska]], a&nbsp;diplomacie [[Dohoda (prvá svetová vojna)|dohodových štátov]], ktoré nechceli pripustiť posunutie ruských hraníc do [[Stredná Európa|strednej Európy]].<ref>{{Harvbz|Pop|2011|Sst=64-65}}</ref>
{{Citát|Moskva potrebovala „dôkazy“, že hlad panuje i v [[kapitalizmus|kapitalistickej]] Európe. Tie pre Moskvu získavala KSČ hlavne na Podkarpatskej Rusi... Komunistickí provokatéri vyvolávali strety s [[Česko-slovenské četníctvo|žandármi]]. Niekoľko demonštrantov bolo zabitých, desiatky z nich zranených.|[[Ivan Pop]], rusínsky historik<ref name="Harvbz|Pop|2011|St=121">{{Harvbz|Pop|2011|St=121}}</ref>|300|Georgia|100}}
 
Celkovo sa na Podkarpatsku vyvinulo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréckokatolíci a chceli autonómiu v rámci Česko-Slovenska (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách získavavalazískavala stálych 10&nbsp;% miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Vo voľbách [[1935]] získali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe len 25&nbsp;% hlasov a 63&nbsp;% pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25&nbsp;% hlasov), maďarskej strane a autonomistickým zoskupeniam.
 
Kvôli silnej kultúrnej a jazykovej príbuznosti tunajšieho obyvateľstva s [[Ukrajinci|Ukrajincami]], [[Lemkovia|Lemkami]] a [[Bojkovia|Bojkami]] v Sovietskom zväze a v Poľsku boli pre toto územie charakteristické secesionistické (nezávislosť hľadajúce, odštiepenecké) tendencie.
4 290

úprav