Škoda 706 RTO: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
gramatika
gramatika
Riadok 39:
 
== Konštrukcia ==
Škoda 706 RTO bol jeden z najtypickejších autobusov česko-slovenských ciest druhej polovice 20. storočia. Karoséria bola navrhnutá tímom pracovníkov podniku Karosa Vysoké Mýto, kde mali s navrhovaním karosérií rôznych vozidiel bohaté skúsenosti ešte z pôsobenia v pôvodnej a neskôr znárodnenej firme [[Sodomka]]. Na návrhu karosérie sa spolupodieľal aj vtedy začínajúci dizajnér [[Otakar Diblík]] (1929{{--}}1999), ktorému je často omylom prisudzovaný jej návrh. Tento však pršielprišiel pracovať do Karosy až v dobe, kedy bol návrh karosérie takmer dokončený. Podieľal sa teda skôr na detailoch ako na kompletnom výtvarnom riešení. Bolo taktiež vysoko nepravdepodobné, že by skúsenýskúsení návrhári z čias predvojnovej Sodomky ponechali vytvorenie novej karosérie na vozidle čerstvému absolventovi vysokej školy, ktorú [[Otakar Diblík]] ukončil v roku 1952. Pravdou však je, že Diblíkovým dielom bola hlavne úprava exteriéru a interiéru luxusnej verzie autobusu Škoda 706 RTO určeného pre medzinárodnú výstavu Expo 58 v Bruseli. Tento autobus sa okrem presklenej strechy nad vodičom a spolujazdcom, charakteristického lakovania a nápisov zvonku, odlišoval hlavne atypickými prednými smerovými svetlami a televíznou anténou na streche. Bol určený pre 24 cestujúcich. Interiér bol taktiež luxusne vybavený a doplnený TV prijímačom [[Tesla (podnik)|Tesla]] v prednej časti pod strechou vozidla, v zadnej časti sa nachádzala kuchynka a WC. Z dôvodu jeho vysokej ceny a výrobných nákladov, sa však tento autobus do sériovej výroby nedostal a teda zostalo iba pri zhotovení jediného exempláru.
 
Vozidlo bolo dvojnápravové s poloeliptickými tuhými nápravami Škoda a má oceľovú polosamonosnú karosériu trambusového typu, spočívajúcu na nosnom oceľovom ráme. Predná náprava bola riadená, zadná hnacia. Oceľová kostra karosérie bola elektricky zvarená. Vozová skriňa zvarená z lisovaných profilov bola oplechovaná. Tvar karosérie bol tak navrhnutý, že pri zbežnom pohľade sa dala iba ťažko rozlíšiť predná a zadná časť vozidla. Vďaka tomu však bolo možné zamienať dvojdielne čelné panoramatické sklá so zadnými. Vozidlo bolo vďaka svojemu tvaru prezývané „vajíčko“ alebo „uhorka“. Vstup do autobusu zabezpečovali jedny alebo dvoje dvere (podľa varianty) s elektropneumatickým pohonom, ktoré boli ovládané vodičom alebo sprievodcom. Vodič mal navyše svoje vlastné dvierka v ľavej bočnici, ktoré viedli priamo na jeho stanovište, nakoľko motor sa nachádzal nad prednou nápravou a zasahoval hlboko do interiéru. Inak by musel prekonávať vnútri sa nachádzajúci robustný kryt motoru. Bočnice a strop nad oknami v interiéri bol obložený umakartom, strecha drevovláknitými dierovanými doskami (sololit). Drevená podlaha bola pokrytá gumovým kobercom. Pre cestujúcich umiestnili v interiéri spočiatku laminátové, neskôr koženkové sedadlá (rôznych typov) v priečnom usporiadaní 2 + 1, resp. 2 + 2 (niektoré verzie MEX). Pri zadných dverách umiestnili v prvých sériách sedadlo pre sprievodcu. Osvetlenie interiéru bolo vyriešené žiarovkovými svietidlami. Vykurovanie vozidla v zimnom období zabezpečili naftovým agregátom v bočnej schránke autobusu. Vetranie interiéru zabezpečili v prvých sériách (približne do roku 1960) dvoma veľkými stropnými vetrákmi a výklopnými časťami bočných okien. Pri ďalších sériách MTZ použili jeden veľký výklopný stropný vetrák, tri malé stropné vetráky pretlakového vetrania a posuvné horné časti bočných okien (spočiatku všetky, neskôr každé druhé). Exportné série MEX vybavovali dvoma veľkými a dvoma malými strešnými vetrákmi, niektoré série (z rokov 1963 a 1964), pôvodne určené do teplejších krajín, vybavili aj veľkými posuvnými časťami bočných okien. Vykurovanie vozidla v zimnom období zabezpečili naftovým agregátom v bočnej schránke autobusu. Varianty MTZ, MEX a CAR boli prispôsobené k ťahaniu autobusových prívesov (Karosa B 40, Jelcz P-01). Hnacia sila sa z motora prenášala cez dvojlamelovú suchú spojku, päťstupňovú manuálnu prevodovku a diferenciál na zadnú nápravu. Nápravy boli osadené hviezdicovými kolesami Trilex (s dvojitou montážou na zadnej náprave) a dvojkruhovými pneumatickými brzdami. Riadenie bolo závitové (slimákové) s pneumatickým posilňovačom. Zapaľovanie PAL. Autobusy prvých sérií MTZ a MEX dodali v červenom nátere s bielou strechou a okennou časťou. Neskoršie série (približne od polovice roka 1968) dostali v podokennej časti biely pás. Priestor pre linkovú orientáciu na prednom a zadnom čele dostal pri prvých autobusoch hranatý, neskôr zaoblený tvar. Prvé série autobusov mali v prednom nárazníku umiestnenú dvojicu žltých reflektorov do hmly.