Velleius Paterculus: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 21 bajtov ,  pred 5 rokmi
d
preklepy
d (preklepy)
Velleius sa tiež stručne zmieňuje aj o vývoji v [[grécka literatúra|gréckej]] a [[rímska literatúra|rímskej]] literatúre, aj keď opomína [[Titus Maccius Plautus|Plauta]], [[Horatius|Horatia]] a [[Sextus Aurelius Propertius|Propertia]]. Všíma si, ako preniká grécka kultúra do rímskych mravov a ovplyvňuje ich. Zastáva pritom teóriu vývoja kultúr a literatúr od ich vzniku a vrcholu až po nutný zánik. Do istej miery túto filozofiu uplatňuje aj pre dejiny ako celok.
 
Hoci Velleius ako autor historiografického diela nevyniká ani ako objektívny pozorovateľ ani ako talentovaný štylista, jeho tvorba je významná ako protiváha iných historických diel vznikajúcich v tomto období, prevažne v prostredí [[senátor]]skej aristokracie, ktorá bola po vzniku [[principát]]u pripravená o politickú moc a svoj odpor voči cisárstvu vyjadruje aj prostredníctvom dejepisnej literatúry. Velleius Paterculus je človek iného razenia – vojak, [[Tiberius|Tiberiov]] veterán, ktorý mal možnosť cisára poznať ako skúseného vojenského veliteľa, človek, ktorý nepatril k rímskej dedičnej šľachte ale za svoj vzostup vďačí vlastným schopnostiam. Niet sa preto čomu diviť, keď Paterculus [[principát]] ako zriadenie chváli. Vidí jeho vzostup od Caesara, cez Augusta až k Tiberiovi, ktorého prezentuje v najlepšom svetle. Ide o diametrálne odlišný portrét od obrazu temného, priam diabolského Tiberia, ktorý vytvoril neskorší, zo senátorskej vrstvy pochádzajúci historik [[Tacitus]]. Je samozrejmé, že veľká časť chvály, ktorou Velleius cisára zasypáva, súvisí s jeho postavením na dvore a nemožno ju brať ako objektívny záznam (Paterculus holduje obzvlášť najvplyvnejšej osobe na Tiberiovom dvore, veliteľovi [[prétorian]]skejPrétoriánska garda|prétorianskej gardy]] [[Seianus|Seianovi]]), napriek tomu Velleiovo pozitívne hodnotenie cisárstva poukazuje na neobjektívnosť starej aristokracie, ktorá prirodzene režim odsudzovala.
 
Velleius je vnímavý aj k osudu ľudí jeho typu, postáv nízkeho pôvodu, ktorým bolo v principáte umožnené vypracovať sa (''homo novus''). Opäť je to kontrast oproti senátorskej historiografii, kde bývajú títo ľudia, ktorými šľachta pohŕdala, vynechávaní.