Iránska revolúcia: Rozdiel medzi revíziami

}}</ref> a jeho eventuálnou náhradou Národnou republikou pod [[Chomejní|Veľkým Ruholláhom Chomejním]], vodocomvodcom revolúcie, ktorý bol podporovaní rôznymi ľavicovými a islamskými organizáciami a študentskými iránskymi hnutiami.

Demoštrácie proti šachovi začali v októbri [[1977]]. Postupne sa vyvíjali do kampane občianskeho odporu, ktorý zahŕňal svetské aj náboženské prvky a odpor vyeskaloval v januári [[1978]]. Medzi augustom a decembrom 1978 štrajky a demonštrácie ochromili krajinu. Šach opustil [[Irán]] a odišiel do exilu 16. januára 1979. Ako posledný perzský panovník prenechal svoje povinnosti regentskej radnerade a opozičnému predsedovi vlády. Ruholláh Chomejní sa bol novou vládou pozvaný späť do Iránu. V [[Teherán]]e ho prišlo privítať niekoľko miliónov Iráncov. Kráľovská vláda sa zrútila krátko po [[11. február]]i [[1979]], kedy partizánske a povstalecké vojská porazili vojská lojálne šachovi v ozbrojených pouličných bojoch, čím sa Chomejní chopil moci. Irán hlasoval v národnom referende, aby sa stal národnou republikou [[1. apríla]] [[1979]] a schválil novú [[Teokracia|teokraticko]]-[[Republikánstvo|republikánsku]] ústavu, pričom Chomejní sa stal najvyšším vodcom krajiny v decembri 1979.

Revolúcia bola nezvyčajná pre prekvapenie, aké spôsobila vo svete, nakoľko jej zámienkou nebola nejaká zo známych príčin (porážka vo vojne, finančná kríza, sedliacke povstanie alebo nespokojná armáda) ale preto, lebo sa uskutočnila v krajine, ktorá sa tešila relatívnej prosperite, vytvorila hlbokú zmenu počas veľmi krátkeho obdobia a vyústila v emigráciu mnohých Iráncov. Revolúcia nahradila prozápadnú poloabsolutistickú monarchiu autoritárskou protizápadnou teokraciu na princípe [[Vláda znalcov islamského práva|vlády znalcov islamského práva]] (''Velájat-e fakíh''). Iránska revolúcia bola pomerne nenásilná a pomohla predefinovať význam a prax moderných revolúciirevolúcií (hoci súčasťou jej dohry bolo veľké násilie).