Slovenský čuvač: Rozdiel medzi revíziami

kg-kg = 31 - 44 |

Čuvač ako pastiersky a strážny pes sa choval na území [[Slovensko|Slovenska]] už veľmi dávno a bol známy ako tatranský čuvač. Začiatkom [[20. storočie|20. storočia]] bol pomerne dosť rozšírený, ale v tridsiatych rokoch sa začal údajne hromadne vyvážať do [[Poľsko|Poľska]] a [[Nemecko|Nemecka]]. V snahe podchytiť a udržať toto plemeno, došľachtiť ho a ustáliť, doviezol Prof. [[Antonín Hrůza]], pedagóg Vysokej školy veterinárneho lekárstva v [[Brno|Brne]], dve nepríbuzné šteňatá z oblasti [[Vysoké Tatry (pohorie)|Tatier]] a umiestnil ich u svojho zaťa Jozefa Skoupila, majiteľa chovnej stanice „Zlatá studna“ v [[Skalice nad Svitavou|Skalici nad Svitavou]]. Tieto dve šteňatá dali základ organizovaného chovu tatranského čuvača v Česko-Slovensku. Pes Jerry bol zapísaný do plemennej knihy pod č. 1 a sučka Kora pod č. 2. Prvý vrh bol zapísaný [[4. jún|4.6.]] [[1929]] po rodičoch Jerry a Kora, v chovateľskej stanici zo Zlatej studne. Spočiatku sa používala úzka príbuzenská plemenitba, neskôr sa začali využívať v chove i zvieratá z pôvodného chovu.

Pre chovateľov tatranského čuvača sa stal rok [[1965]] pamätným. FCI na svojom valnom zhromaždení v júni v [[Praha|Prahe]] uznala čuvača za samostatné plemeno a štandard bol vydaný [[14. august|14.8.]] [[1965]] pod č. 142 Slovenský čuvač. Prečo však došlo k zmene názvu z tatranský na slovenský? V tom čase už mali v [[Poľsko|Poľsku]] uznané podobné plemeno „Tatra owczarek podhalanski“ a pri preklade do francúzštiny by názvy podobných plemien boli podobné. Preto naša zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy, Dr. Laufbergerová, ktorá obhajovala uznanie čuvača, pohotovo zmenila názov tatranský na slovenský a vyhla sa tak prípadným námietkam zo strany členov komisie. Na svetovej výstave v [[Brno|Brne]] sa teda čuvač už posudzoval podľa schváleného štandardu.

Ale nebolo to všetko také jednoduché. [[Maďarsko]] podalo koncom roka [[1967]] protest proti uznaniu slovenského čuvača za samostatné plemeno. Docent Kurz ako hlavný poradca chovu vypracoval odpoveď na tento protest a na zasadnutí komisie FCI pre štandardy v Belehrade [[10. január|10.]] - [[11. január|11.1.]] [[1969]], spolu s vtedajším predsedom klubu chovateľov čuvačov Róbertom Zacharidesom a predsedom Čs. komisie pre štandardy psov MVDr. Nesvadbom, uznanie slovenského čuvača za samostatné plemeno obhájili.

Je to mohutný pes s hustou, polodlhou, bielou srsťou, ktorá ho dobre chráni pred nepriaznivými, až drsnými poveternostnými podmienkami. Je to inteligentný, pokojný a sebavedomý pes, dobrý strážca rodiny.

Vzhľadom a upotrebením sú mu blízke plemená [[Maďarsko|maďarský]] [[kuvas]] z a [[Poľsko|poľský]] [[podhalanský ovčiak]] tiež aj s maremánsko arbuzským ovčiarskym psom. Pochádza pravdepodobne z ázijských pastierskych psov, ktoré prišli do Európy pri sťahovaní národov a usadili sa na rôznych miestach, kde sa prispôsobili podmienkam a požiadavkám. Plemeno bolo oficiálne uznané FCI v roku 1964. Slovenský čuvač je vždy biely, aby bol v teréne ľahko viditeľný. Mimo oblasti pôvodu sa vyskytuje zriedka. Slovenský čuvač je veľký, silný pes s hustou bielou srsťou.

Výška v kohútiku: pes 62 - 70 cm, sučka 59 - 65 cm.

Hmotnosť: pes 36 - 44 kg, sučka 31- 37 kg

Slovenský čuvač je veľmi prispôsobivý a samostatný. Najlepšie je mu vonku, kde stráži dom a dvor. Je nutné sa mu dostatočne venovať, aby sa nestal príliš samostatným. Ak sa venuje veľa času a pozornosti jeho výchove, podarí sa vychovať psa, ktorý rád počúva a rád plní povely. Výchova má prebiehať harmonicky a dôsledne. Pohyb: Na psa svojej veľkosti je slovenský čuvač značne pohyblivý. Ak má k dispozícii veľký pozemok, potom si pes z veľkej časti obstará pohyb sám. Ak nie, vyžaduje dlhšie prechádzky. S dobre vychovaným slovenským čuvačom sa dá chodiť na prechádzky aj bez vodítka. Toto plemeno nenadchnú hry s loptičkou, ani podobné aktivity. Slovo čuvač je od slova počúvať, čo aj pri svojej každodennej práci robí.