Košické Hámre: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Poloha |
aktualizácia Značky: bez zdroja zlé umiestnenie textu |
||
Riadok 1:
Pôvodnú obec '''Košické Hámre''' zaplavili vody vodného diela [[Ružín]], časť jej pôvodného katastra je súčasťou (miestnou časťou) obce [[Košická Belá]].
Obec bola známa hutníckou tradíciou a [[hámor|hámrami]] V súčasnosti slúži jej okolie na rekreačné účely. {{Súradnice|48.829946|21.078472|type:city|format=dms|display=title}}
{{Geografický výhonok}}
[[Kategória:Zatopené obce na Slovensku]]
História obce
Názov obce je doložený z roku 1505 ako Malleum, z roku 1507 ako Maleum, z polovice 17. storočia ako Hamor; po maďarsky Kassahámor; po nemecky Hammer.
Obec bola administratívne začlenená pod Abovsko-turniansku župu; pred rokom 1960 pod okres Košice, kraj Košice; po roku 1960 pod okres Košice-vidiek, kraj Východoslovenský.
Obec sa vyvinula z baníckej osady mesta Košice, v ktorej z roku 1505 je doložený hámor. Z roku 1583 sa zachovalo vyúčtovanie tunajších úradníkov. V polovici 17. storočia bývalo v obci 9 gazdov a 11 želiarov. V roku 1693 hámor, železné bane a pivovar si prenajali Mentzel a Fay, mesto však ustanovili pre Hámor osobitného inšpektora a šafára a podriadilo mu aj inšpektora ružínskej železnice.
V roku 1772 mala obec 43 domácností, v roku 1828 mala 85 domov a 576 obyvateľov. V 18. storočí pálili aj vápno.
Za I. ČSR boli Košické Hámre podhorská obec, ktorej obyvatelia pracovali v miestnych zlievárňach.
V súvislosti s výstavbou vodného diela Ružín obec v roku 1966 zanikla.
Zaciatky železiarstva v Košických Hámroch siahajú do stredoveku. Pri sútoku potokov Opaka a Hámor boli pôvodne v prevádzke slovenské pece s hámrom. Železiaren patrila mestu Košice. V polovici 19. storocia ju odkúpil nemecký priemyselník Otakar Jacobs, ktorý postavil roku 1852 na mieste slovenských pecí vysokú pec a skujnovací hámor, aby pokryl potrebu surového železa i kujného materiálu svojej blízko situovanej železiarne v Matilda hute.
Košickohámorské železo i kujné železo bolo velmi kvalitné. Surové železo bolo zvlášt vhodné na zlievarenské úcely, preto sa výroba postupne preorientovala na zlievarenstvo. Hned v zaciatkoch mala zlievaren 19 budov a 260 robotníkov. Už v tých casoch si vedeli zahataním potôcikov Belá a Opátka vyrobit 120-voltový prúd, ktorý pohánal stroje v továrni. Zahatanie, resp. nádrže volali "frudel". Odlievalo sa priamo z vysokej pece, neskôr z kuplovej pece. V roku 1856 postavil majitel železiarne valcovaciu trat na sudové obruce.
V polovici pätdesiatych rokov 19. storocia predstavovala rocná kapacita železiarne 952 - 1120 ton surového železa, z ktorého sa asi 112 ton použilo na výrobu odliatkov (kachle, kotly, stavebné odliatky). Dalšia cast surového železa sa použila na výrobu strojových súciastok. Adjustovali sa v strojárskej dielni. Roku 1868 sa vyrobilo 560 ton odliatkov. Z bohatého sortimentu liatinových odliatkov možno uviest závažia, mažiare, kotly, kachlové súciastky, stavebné odliatky. Košickohámorskú vysokú pec odstavili definitívne roku 1911, zlievaren pracovala dalej.
| |||